V historických románoch 70. rokov možno vybadať určité charakteristické znaky, ktoré sa dajú charakterizovať ako dobovo príznakové. Súvisia nepochybne s celkovou orientáciou slovenskej prózy v tomto desaťročí. Predovšetkým, častý je uhol nazerania na historické deje, ktorý by sa dal podľa Vladimíra Petríka charakterizovať ako „pohľad zdola.“ S uvedeným prístupom súvisia ďalšie tendencie: tendencia zobrazovať „anonymnú“ históriu; tendencia „poľudštiť“, alebo aj ironicky traktovať tzv. historické postavy; tendencia nahradiť individuálneho hrdinu kolektívnym ( dedina ako románový historický subjekt ); tendencia zobraziť životné osudy skutočnej postavy z histórie, alebo postavy nehistorickej, najčastejšie ľudovej, či tendencia zobrazovať takú historickú udalosť, ktorá mala revolučný alebo aspoň odbojný charakter a ideovo súvisí s dneškom.
V Hykischovom poňatí je historická próza žáner vážny, ktorý môže a má odpovedať na podstatné otázky, týkajúce sa života človeka i spoločnosti. Autorovi nejde o pútavé historické deje, v ktorých sa z dejín stáva kulisa pre vymyslené dobrodružstvá. Ale nejde mu ani o púhu historickú informáciu, založenú na výskume zvoleného obdobia, oboznamujúcu nás s neznámym, prachom zapadnutým svetom. Hykisch má podľa Vladimíra Petríka „ambíciu dopátrať sa zmyslu epochy cez ľudský osud a zmyslu ľudskej existencie cez hybné sily epochy“ ( Petrík, 1978, s. 6 ). Historizmus je totiž temer vždy jednou stránkou prítomnosti. Aj súvislosti Hykischovho historického románu Čas majstrov hovoria, že historickú tému nechápe ako únik, ale ako priestor, v ktorom sa možno i treba vyrovnať s naliehavými otázkami vzťahu človeka a doby, umenia a konkrétnej spoločensko-historickej situácie.
V krátkom Doslove, ktorý autor k románu pripojil, stručne, ale presne ukazuje zdroje svojej inšpirácie, konkrétne historické fakty, maliarske i sochárske umelecké diela, o ktoré oprel východiskové body svojej románovej koncepcie. Je to predovšetkým tzv. pašiový cyklus štyroch tabuľových oltárnych olejomalieb neskorogotického štýlu a niekoľko ďalších diel od neznámeho majstra, ktorý šifroval svoje obrazy ako M. S. Bádatelia ešte neodkryli načisto tajomstvo neznámeho majstra, ale nevylučuje sa ani možnosť, že diela vytvorili i dvaja prípadne i traja rozliční majstri. Hykisch vychádzal z tejto možnosti a vytvoril tri postavy majstrov: majstra Šebastiána, maliara, ktorý vyšiel z prostredia štiavnickej chudoby, z baníckej rodiny a vyšvihol sa medzi štiavnických patricijov; rezbára a majstra Saliusa, ktorý sa do Štiavnice len prisťahoval a ďalšieho rezbára, majstra Jorga zo Syltu, „ktorý podľa niektorých hypotéz pochádzal zo severnej Európy z okruhu Clausa Berga a pravdepodobne v desaťročí 1520 – 1530 vytvoril plastiky sv. Kataríny a sv. Barbory“ ( Noge, 1978, s. 87 ).
Dielo a osudy prvých dvoch neznámych, respektíve teraz už „románovo“ známych majstrov vypĺňajú prvý diel románu s názvom Majster M. S. a roky 1492 až 1508 Osudy Jorga zo Syltu, ktoré sú spojené s osudmi a priebehom baníckeho povstania na Slovensku, sú osou druhého dielu nazvaného Trinásta hodina a časovo skoncentrovaného len na dva roky 1525 – 1526.
Prvý diel je fiktívnym životopisom majstra M. S., ktorým mohol byť podľa hypotéz maliar Šebastián, ktorého zavraždili a olúpili v roku 1507, ako to oznamuje kráľ Vladislav II. Jagelonský mestskej rade slobodného kráľovského mesta Banskej Štiavnice. Bol to teda dôležitý človek, povedzme celoštátneho významu. Ale majstrom M. S. mohol byť aj iný bohatý majster Martin Salius ( Salay ), za ktorého orodovala kráľovná Anna v roku 1503 u štiavnickej mestskej rady. „Povedal by som, román je fikcia v rámci dobových reálií“ ( Fuchs, 1983, s. 5 ). Tento diel románu je však predovšetkým literárno-umeleckou interpretáciou vzácnych výtvarných diel, ktoré Hykisch spojil do celku so životným osudom a názorom človeka, s osudmi ľudí a myšlienok jeho doby. Majster Šebastián nezápasí len o svoje umelecké dielo, či o výtvarný výraz, je to hlavne človek, ktorý chce predovšetkým pochopiť ľudí, ktorí ho obklopujú a s ktorými žije. Chce poznať ich prácu, sociálne problémy, morálku i zmýšľanie, pričom neraz sa dostáva i do vnútorných rozporov.
Druhý diel súbežne rozpráva dejiny baníckeho povstania počas jedného roka a to presne s historickými osobami povstalcov, ich sudcov i katov. Postava mladého majstra Jorga zo Syltu, ktorý uteká po porážke sedliackej vojny do Uhorska a podujme sa dokončiť dielo majstra M. S. je postavou fiktívnou z psychologického hľadiska. Ale že niekto vyrezal nádherné drevené plastiky sv. Barbory a Kataríny v nadživotnej veľkosti pre Banskú Štiavnicu, je historickým faktom a stalo sa to okolo roku 1525. Majster Jorg sa stane účastníkom baníckeho povstania, svoje dielo daruje mestu a pred istou popravou sa zachraňuje útekom. Ulriku nestihne vziať so sebou, osudy hlavných hrdinov preto ostávajú otvorené.
Oba diely na seba nadväzujú len dosť voľne, prostredím a problematikou, z výraznejších postáv ich „prepája“ len vdova po majstrovi Šebastiánovi Ulrika a jej dcéra Katarína. Druhý zväzok románu je však v porovnaní s prvým dejovo dynamickejší a bohatší na skutočné historické udalosti. Ako som už spomínala, ústrednou témou druhého dielu románu je banícke povstanie na Slovensku a sprievodným príbehom je osud rezbárskeho majstra Jorga zo Syltu. Téma si vyžiadala pohľad na širšie súvislosti, do rozprávania vstupuje až neočakávane veľké množstvo postáv. Obavy o súkromné osudy majstrov sa menia na krutý boj tried. Ivan Sulík sa k tomu vyjadril takto: „proti princípu individuálnej revolty umelca je postavený kolektívny pokus o vybojovanie si sociálnych práv. V hromadnom vrení sa zmieta osud jednotlivca. Ona alebo on! Nemožnosť kompromisu.“ ( Sulík, 1978, s. 122 ).