A keby sme Hykischov historický román chceli porovnať, veľmi vhodným pre komparáciu sa mi zdá úspešný román Jána Čajaka ml. V zajatí na holíčskom hrade, ktorý je síce časovo bližší k nášmu veku takmer o storočie, ale časť problematiky oboch románov si je blízka. Porovnávanie s románom Milana Ferku Svätopluk by tiež mohlo priniesť niekoľko všeobecných informácií o profile slovenskej historickej prózy v súčasnej literatúre. A konečne podobnosť mien v názve románov od Antona Hykischa a Vincnta Šikulu Čas majstrov a Majstri nie je celkom náhodná a povrchová, aj keď u Hykischa ide o majstrov maliarov a sochárov na prelome 15. a 16. storočia a u Šikulu o majstrov tesárov v 20. storočí.

            Pri analýze Hykischovej historickej prózy som si všimla, že autor sa vo svojich dielach zameriava hlavne na akúsi „rekonštrukciu“ doby, na jej komplexné uchopenie, pričom nepotláča jednu stránku kvôli vyzdvihnutiu druhej. Zreteľné je to v románe Čas majstrov a celkom evidentné v románe Milujte kráľovnú. Je to náročná metóda a jej podmienkou je podrobná znalosť historických materiálov, dôkladné oboznámenie sa so všetkými historickými faktami a reáliami. Našťastie môžeme povedať, že Hykisch pozná epochu, o ktorej píše, bezchybne vo všetkých jej hlavných smeroch. Najviac ho však zaujíma sféra názorov, ideový obsah epochy. Treba preto povedať, že obdobie, ktoré sa tu pokúsil zobraziť, rekonštruovať, žilo najmä novými myšlienkami, ktoré do nášho povedomia vošli ako „osvietenstvo.“ Idey osvietenstva sa šírili zo západnej Európy a prenikli aj do krajín rakúskej koruny, do Pruska a inde. Pre autorov sujet je dôležitý fakt, že sa uplatňovali zhora nadol, čiže od panovníckeho dvora až po poddanské dediny. Práve tento pohyb zhora nadol určil v Hykischovom románe hierarchiu postáv a prostredí. Dôležitou je tu postava osvietenej panovníčky Márie Terézie, pretože ona bola organizátorkou zmien, charakteristických pre celú epochu v našom prostredí. A pritom Hykisch podľa mňa nepíše historický životopisný román, ale román o epoche. Hlavnou postavou je tu teda sama epocha a tendencie, ktoré ňou vyše štyridsať rokov hýbali.

Historický román Milujte kráľovnú zachytáva štyridsaťročnú éru panovania uhorskej a českej kráľovnej z rodu Habsburgovcov, rakúskej arcivojvodkyne Márie Terézie od jej nástupu na trón v roku 1739 až po smrť a jej posmrtné vízie, v ktorých vidí neutešený obraz budúcnosti svojej krajiny a svojich detí. Zobrazuje jej šťastné manželstvo s Františkom I. Lotrinským, zoznamuje nás s niekoľkými z ich šestnástich detí, zobrazuje sedemročnú vojnu s pruským kráľom Fridrichom II., porážku habsburgskej monarchie i odstúpenie hospodársky dôležitého Sliezska Prusku. Vláda Márie Terézie bola pre Uhorsko prechodom medzi stredovekom a novovekom. Na počiatku jej vlády bolo Uhorsko typickou stredovekou krajinou, pretože bolo veľmi vyčerpané dvestoročnými bojmi s Turkami, ktoré sa skončili mierom až rok pred jej nástupom na trón. Sama a neskôr s Jozefom II., jej synom a neskôr rakúsko – nemeckým cisárom, bola organizátorkou niekoľkých dôležitých reforiem, akými boli napríklad poľnohospodárske reformy, reformy v súdnictve, baníctve, armáde, školstve a napokon Tereziánsky urbár, ktorý upravoval poddanské povinnosti a neskôr sa ním zrušilo nevoľníctvo. Hlavným úsilím Márie Terézie bola premena habsburgskej monarchie z voľného zoskupenia krajín a dŕžav spojených iba osobou panovníka na celistvý štátny útvar s pevnou centralizovanou mocou. Ako žena i panovníčka vždy volila zlatú strednú cestu, vyhýbala sa konfliktom a počas jej vlády neboli zaznamenané žiadne národnostné rozbroje alebo nepokoje.

Osvietenské snahy západnej Európy mali dva dôsledky a Hykisch oba vynikajúco zachytil. Po prvé, narúšali privilégiá šľachty, cirkvi a zemianstva a znamenali určitú úľavu pre tých, ktorý pracovali na pôde, t.j. pre poddaný ľud.  To bol ekonomicko-sociálny výsledok reforiem. Po druhé, nevyhnutne viedli ku národnému sebauvedomovaniu, t.j. cez zhodnocovanie národného jazyka, či cez úvahy o národných dejinách. To bol dôsledok nacionálny.

Autor prirodzene neobišiel nijaký domáci, náš dobovo významný fakt či jav. Patričnú pozornosť venoval nielen Adamovi Františkovi Kollárovi, spolutvorcovi niektorých osvietenských projektov, ale aj Jozefovi Bencúrovi, Matejovi Bellovi, Mikovínymu, Papánkovi, Sklenárovi a niektorým bernolákovcom. Hykisch spravodlivo zaznamenal náš podiel na vývine v dejinách, zohľadnil našu účasť v epoche a v Európe, čo si myslím nie je málo.

Celkovosť, globálnosť uplatnil autor aj v už spomínanej rovine sociálnej a nacionálnej. Sociálny obraz doby má uňho veľmi širokú škálu, od panovníčky a cisárskeho dvora cez vysokých predstaviteľov šľachty, cirkvi, vojska, politikov a štátnych úradníkov, mešťanov až po ľud. Avšak dedinský ľud tu vystupuje len anonymne a ilustratívne, totiž osudy obyčajných ľudí historicky vierohodne stelesňujú iba dve fiktívne postavy, Ignác Kollár a Zorica. Sú to osudy tragické a Hykisch poňal tieto postavy ako svedomie doby; zlé svedomie doby, ktorá sa síce na jednej strane pomaly poľudšťovala, ale na strane druhej zároveň drvila a mrzačila chudákov a robila z nich veľmi často nezmyselné obete. Ako vidíme, práve cez postavy Ignáca a Zorice Hykisch morálne odsúdil zobrazené obdobie. A ako hovorí Vladimír Petrík: „Toto je jeho ideový „pohľad zdola“ na epochu, ktorú kreslí v spoločenskej pyramíde zhora nadol.“ ( Petrík, 1985, s.16 ).