Ani v rovine nacionálnej neobišiel autor nič významné. Svoj historický podiel tu majú Rakúšania, Česi, Prusi, Maďari, Slováci i Južní Slovania. S Jozefom II. - najstarším panovníčkiným synom, mužom, ktorý stratí milovanú manželku a prestane veriť v lásku, budúcim cisárom, ktorého už mŕtva matka vidí ako ostáva pokorený a odvoláva všetky svoje reformy – nás autor povodil aj po Taliansku, poskytol nám informácie zo Severnej Ameriky, a zaviedol nás aj do Francúzska, kde sa o niekoľko rokov schýli k revolúcii a Mária Antoinetta, dcéra Márie Terézie, bude na základe sna už mŕtvej panovníčky popravená gilotínou. Sociálny, politický a nacionálny obraz epochy dokresľuje autor pomermi náboženskými, situáciou vo filozofii, v umení a vedách. Celú sféru spoločenského vedomia prepojil Hykisch s ekonomikou, manufaktúrami, baňami a majetkami.
Pochopila som, že autor chápe veci vo vzájomných vzťahoch a súvislostiach a že všetko so všetkým súvisí. Na strane 352 sa v určitej konkrétnej situácii objaví veta, ktorá môže byť kľúčom k rozlúšteniu Hykischovho prístupu k historickej skutočnosti. Tá veta znie: „Každý v tejto hre má svoje záujmy.“ Teda každá sociálna vrstva, každá spoločenská skupina, každý štát, cirkev, vojsko, všetci vstupujú do deja predovšetkým preto, aby presadzovali svoje vlastné záujmy. Obsah epochy, ako ju podľa mňa správne vidí Hykisch, je daný práve konfliktmi medzi záujmami jednotlivých vrstiev.
Globálny obraz epochy je nemysliteľný bez historických postáv. A čím chce byť autor dôkladnejší, tým viac historických a skutočne žijúcich osôb musí do príbehu zaradiť. V románe Milujte kráľovnú sú desiatky a desiatky postáv známych z historiografie. Register osôb, ktorý autor pripojil k románu, obsahuje takmer 250 mien a z toho značná časť vstupuje priamo do deja a vstupuje doňho v skutočnej historickej funkcii. Pravda, väčšinu z nich autor poveril iba tlmočením dobových názorov, nevytváral z nich charaktery v pravom slova zmysle. No postavy Márie Terézie, Františka Lotrinského, Fridricha II., Jozefa II., Voltaira, Adama Františka Kollára a niektorých predstaviteľov uhorskej šľachty sa pokúsil zobraziť aj s psychologickým pozadím a vnútorným, či súkromným životom. Aj v tomto prípade sa držal historiografiou zaznamenaných a overených faktov a údajov. Aj Vladimír Petrík tvrdí, že tu autor neuplatnil svoju tvorivú fantáziu, ale tvorivo rozvinul historické poznanie ( Petrík, 1985, s.17 ). Týka sa to nepochybne aj takých spoločensky tabuizovaných vlastností, ako boli homosexuálne sklony pruského kráľa Fridricha II., resp. prvej manželky Jozefa II. Páčilo sa mi, že ich autor nezatajil, ale na nich ani nestaval.
Ako som už spomenula, najviac miest v románe zaberajú skutočné historické udalosti, v ktorých sa aktívne zúčastňujú historické postavy. Ide napríklad o vojnu s Pruskom, či korunováciu Márie Terézie v Bratislave. Ale to, čo mne v románe chýbalo, bol práve románový príbeh. Ten je tu len fikciou viažúcou sa len na dve a aj to tiež fiktívne postavy Ignáca a Zorice. A myslím, že to je dosť málo postáv na rozvinutie skutočného príbehu. Pohyb deja dopredu zaisťujú práve už spomínané jednotlivé historické udalosti a fakty, presne tak, ako ich zaznamenala historiografia. Tu sa však autor samozrejme nemohol zamerať na úplne všetky historické udalosti, upriamil svoju pozornosť teda iba na tie, ktoré sa hodili práve do jeho románu. Na tie, ktoré tesne súviseli s osvietenskými snahami panovníčky, respektíve ktoré súviseli s jej „protihráčom“ Fridrichom II.
Dielo je rozdelené do piatich kapitol – Pôvaby mladosti, Vstaň a vládni!, Súboje, Výdych mieru, Na vrchole – pričom každý jeden názov vypovedá o tematike v rámci jednej kapitoly. Každá kapitola je rozdelená na menšie podkapitoly, ktoré nemajú názov, ale plnia dôležitú funkciu, pretože ponúkajú čitateľovi viacnásobný pohľad na dianie a udalosti v rámci deja. Na každý problém alebo udalosť sa teda môžeme počas celého románu pozerať očami troch rôznych postáv, ktoré nás informujú o svojom uhle pohľadu. Je to pohľad z pozície viedenského cisárskeho dvora, očami Márie Terézie; pohľad z pruského kráľovského dvora očami Fridricha II., pruského panovníka a napokon z pohľadu mladého slovenského učenca, teológa, filozofa Adama Farantiška Kollára.
Ďalšou pre mňa príjemnou zmenou bolo netypické uvedenie čitateľa do deja, ktorým nie je zvyčajný prológ, ale naopak epilóg, v ktorom autor opisuje obraz smrti chorej panovníčky Márie Terézie. Epilóg je potom dorozprávaný v poslednej kapitole Na vrchole, kde sa čitateľ pohybuje v mysli už mŕtvej panovníčky, ktorá si prezerá svoju minulosť a nazerá do ďalekej budúcnosti:
„Teraz už s rozsudkom prekračuje hranice priestoru a času, zbavená svojho tela, tučnoty, čiernych handier, závoja, reumatizmu a astmy. Miznú hmly, mliečne oblaky sa roztápajú ako jarné snehy, kontúry sa spresňujú, zjaví sa nádherný, pestrofarebný, mnohorozmerný svet a mení sa na povel oslobodenej mysle. Aký jednoduchý je tento, na zemi stále nevynájdený stroj času! Treba iba umrieť a vieme všetko.
Najprv si letmo obzrela svoje storočie... Porušila listové tajomstvo, aby si prečítala, čo píše starý Fridrich Pruský d´Alembertovi tesne po jej smrti: „Žialil som nad smrťou kráľovnej. Robila česť svojmu trónu i rodu. Viedol som proti nej vojny, ale nikdy som nebol jej nepriateľom.“ Takmer sa začervenala. Ten starý lichotník. Že som ho nikdy nevidela...
Opatrne nazízala dopredu. Revolúcia vo Francúzsku, Antoinetta na popravnej káre cez jasajúci dav, Karolína v Neapolsku spáva s Actonom a zbližuje sa v posteli s lady Hamiltonovou, Jozef II. pokorený odvoláva všetky svoje reformy. Uvidela celú ľudskú slabosť svojich detí a zaplakala.
Dostalo sa jej milosti nazrieť i do časov republík, konštitučných monarchií a parlamentov. Zazrela zástupcov slobodomyseľných spojených osád ako žandárov národov a žandárov národov zmenených a slobodomyseľné republiky. Zakrývala si oči, ktoré nemala, a tak uvidela rozklad svojho rodu a rozpad prácne pozliepanej ríše. Zadívala sa na nové mapy s republikami svojich verných národov“ ( Hykisch, 1988, s.473-4 ).
Týmto neočakávaným a nezvyčajným záverom nám autor, ukázal dôležité a trvalé zmeny nášho vývinu v dejinách a vynikajúco prepojil minulosť s prítomnosťou. Nadviazal ním na našu dobu a kľudne by raz mohol mať svoje ďalšie pokračovanie.
Čo sa týka roviny kompozičných a štylistických prostriedkov, autor využil striedanie časových pásiem, použil viacero gramatických osôb a vložil do textu mnoho historického materiálu, najmä korešpondencie. A práve uvedené prostriedky bránia románu skĺznuť do kroniky, či literatúry faktu. Stále sme teda v priestore románu.
Rada by som však vyzdvihla ešte jeden fakt, ktorý stojí za všetkým. Je to živý vzťah autora k dobe, ktorú zobrazil. Hykischa fascinovali historické fakty a historické skutočnosti, s ktorými sa pri svojom štúdiu stretol a toto nadšenie, myslím, dokázal preniesť aj na čitateľa.
Sám Anton Hykisch o sebe tvrdí: „Základným impulzom bol pre mňa človek v dejinách. V Čase majstrov som skúmal, čo má umelec robiť v epoche spoločenského prevratu, či sa angažovať alebo si ďalej robiť svoje umenie, a odpovedal som, že áno, má sa angažovať i za cenu porážok. V románe Milujte kráľovnú je to problém reformy zhora. Je to veľký spoločenský problém, ktorý má väzbu na našu dobu. Príznačný je z tohto hľadiska osud Adama Františka Kollára, ktorý sa v dvorských intrigách zapredá za peniaze a radcovský titul. Ale kniha nie je o jednotlivcoch a ťažko tam hľadať parabolu. Problém je v tom, že čím je autor bližšie k svojmu storočiu, tým väčšmi narastá jeho neistota, i keď zdanlivo by to malo byť naopak.“ ( Hykisch, 1985, s. 21 ).