JÁN HRUŠOVSKÝ
PRÍPAD PORUČÍKA SEEBORNA (Muž s protézou) – dielo začína úvodom autora, v ktorej hovorí aj o: „...ide mi len o to, aby konečne aj u nás bola vyslovená zásada nezávislosti beletrie od panujúcich politických predsudkov.“(J. Hrušovský - v BA 1.12.1924)
Publikátorov úvod: - hovorí sa tu o tom, kto bol vlastne Seeborn – celým menom Maximilián von und zu Seeborn. Nazývali o aj barónom Rébusom – lebo raz bol vážny, uzavretý, potom veselý,... Opisuje sa tu jeho posledný boj a jeho smrť – prestrelili mu brucho. Potom publikátor uvádza, čo u neho po smrti našli. Medziinými vecami aj Seebornove zápisky, z ktorých vlastne celé dielo pozostáva.
Rozpráva Seeborn: - Seeborn hovorí o Erne (herečke v divadle), s ktorou žije. Teší sa, že spí. Spomína tu, že si svoje skutočné srdce zamenil na protézu, aby nemal city a ľahšie sa mu žilo. Spomína tu i Mínu (Wilhelmina Riedenburgová), svoju bývalú, ktorú nedávno stretol. Spozoroval na nej, že ho ešte stále ľúbi, hoci má už snúbenca – Schrödera. Ale Seeborn chce byť zlý a rozhodne sa, že ju bude trápiť – bude Pečorinom. Raz sedel s Ernou v kaviarni. Prišla tam i Mína so svojím snúbencom a sadli si vedľa ch stola. Dlho sa na seba pozerali. Neskôr bol Seebor v bufete, kde pil spolu s majorom Hansom, ktorý bol veľmi chlípny a obzeral si každú ženu. Ale Seebornovi rozprával aj o tom, aké sú všetky ženy hriešne, zvrhlé a ľahké. Medzi nimi spomenul aj Mínu, čo Seeborna rozhodilo natoľko, že ho chcel udrieť. Keď sa stretol s Mínou na ulici, dal jej najavo, že mu už nemá tykať. Bola smutná. Potom sa rozprávali, ako sa na tomto mieste stretli pred rokom. Neskôr sa Seeborn náhodne zoznámil s Míniným snúbencom – Schröderom. Bolo to u lekára, keď sa určovalo, kto je schopný a kto nie. Schröder mal dobrú atletickú postavu, ale aj tak bol neschopný, lebo mal prietrž. Bolo to pre neho dosť ponižujúce. Neskôr sa tu spomína kadet Pongauer, ktorý chcel písať závet. Preto až teraz, lebo doteraz vedel, že v bojoch prežije. Ale teraz tušil, že na druhý deň umrie. Aj sa tak stalo. Potom sa stalo, že svoju smrť tušil i poručík Weller, ktorý sa chcel spiť, lebo vedel, že v najbližšom boji umrie. I toto sa vyplnilo. Keď sa Seeborn najbližšie stretol s Mínou, už nemala na prste snubný prsteň. Potom mal Seeborn sen o Pečorinovi – vytrhávali si svoje srdcia a obidve boli ľudské, nie protézy. Neskôr sa Seeborn stretol aj s bývalým Míniným snúbencom – Schröderom. Ten uhádol, že Mína sa s ním rozišla kvôli Seebornovi a teda od Seeborna chcel, aby si ju ctil a choval sa k nej tak, ako sa patrí, lebo ak nie, „vyvodím z toho konzekvencie“. Potom sa stalo, že Seeborna zavolal k sebe plukovník a pogratuloval mu k zasnúbeniu s Mínou. Lenže Seeborn o ničom nevedel. Seebornovi prišiel list od Míny, v ktorom mu povedala, kde sa stretnú. Ale dala mu ho Erna, ktorá chcela vedieť, kto to je. Seeborn rozmýšľa o Erne ako o žene, ktorú už nechce – napr. si spomína, ako mu dala cesnakový bozk. Keď sa stretol s Mínou chcela od neho, aby sa s Ernou rozišiel. A tak sa i stalo, Seeborn povedal Erne, že sa musí od neho odsťahovať. Ona teda odchádza a Seeborn sa cíti konečne voľný. Je tu úvaha o ženách, ako si ich ženy pripútavajú a obmedzujú ich. Seeborn bol pridelený k jednému pluku, to znamená, že zanedlho odíde bojovať. Mína ho chce z toho dostať vďaka dobrým rodinným známostiam, ale Seeborn nechce. Po čase Seeborn cíti, že Mína ho chce prísť pozrieť, a preto dá sluhovi peniaze, aby nakúpil kvety (konvalinky, vlčie maky a brezové prútie), ktoré potom rozostavil o izbe. Mína k nemu prišla – bola veľmi krásna. Obzerala si jeho byt, skrine,... Keď uvidela Erninu fotografiu, najskôr nepovedala ani slova, ale neskôr ju rozbila na márne kusy. Seeborn ju zviedol – bola nevinná. Odchod Seeborna do boja sa odložil, lebo jeho vojsku poslali baganče vyrobené z lepenky, ktoré by nevydržali ani týždeň. Mína ho navštevuje takmer každý deň. Raz ju uvidí v kostole. Potom, keď raz prišiel domov, Mína ho čakala v jeho byte. „Ešte nikdy nebola Mína z Riedenburgu taká rozkošná a zvodná ako dnes popoludní.“ Ale napriek tomu jej Seeborn povedal (vykričal), ako ju nenávidí, ako na nej nenávidí každý jej kúsok,... Ale i napriek tomu mal veľkú chuť zviesť ju, ale ovládol sa. O dva dni čítal v novinách správu o tragickej smrti Míny – srdcová porážka. V novinách je i poznamenanie, že bola zasnúbená s „pánom dr. Viliamom Schröderom“. Seeborn si povie: „Ach, aký som pokojný.“ Zanedlho Seeborna vyhľadá Schröder. Ťahajú si lístky s menami. Koho meno sa vytiahne, ten sa zastrelí. Ešte predtým však napísali prehlásenie, že zomierajú vlastnou rukou. Na lístku vytiahli Schrödera, ktorý sa teda zastrelil. Seeborn si povie: „Bol to nádherný chlapík, ten advokát Schröder.“ Na druhý deň už pochodoval Seeborn do boja a cestou stretli pohrebný sprievod – pochovávali Mínu. Príbeh končí Seebornovou predtuchou vlastnej smrti: „Dnes v noci, keď sme prechádzali cez brixenskú stanicu a všetci kamaráti hlboko spali, prikvačilo ma z čista jasna to isté, čo kedysi kadeta Pongauera, a neskôr poručíka Wellera. Mám v srdci sladkú istotu, že nájdem, čo hľadám. Aký som pokojný…“