Milo Urban: VÝKRIKY BEZ OZVENY
V súmraku: - hlavnou postavou je svák Ignác, ktorý má výčitky svedomia, lebo v mladosti zabil svojho otčima, keď chcel zachrániť svoju matku, ktorú chcel jeho otčim zabiť. Otčima zabil, ale matku už nezachránil. Za tento čin bol zavretý vo väzení 4 roky. Keď prišiel z väzenia, zanedlho sa oženil. Vzal si nepoctivú dievku. Po doch rokoch sa im narodil syn mrzák, ktorý sa po rokoch tiež oženil. Ignácova nevesta Ignáca stále naháňa do roboty, i keď je už starý. Ledva vládze vstať z postele. Raz ho takto vyhnala na pole. Ignác išiel, ako vždy – so svojím ťažkým svedomím (vždy myslel na to, že je vrah). Na poli ešte povedal „odpusť, pane, odpusť“ a umrel.
Štefan Koňarčík – chrapek a pánboh: - Štefanovi – Chrapkovi odišla matka a už sa nevrátila. Povedali mu, že umrela. Nemal kde bývať a tak si ho rodina a ľudia z dediny len tak pohadzovali. Bol trochu zaostalý a nešikovný a preto ho nikde nechceli dlho. Každý ho poslal preč so slovami: „Choď Štefan, Pánboh ti pomôže.“ Všade mu hovorili, že Pánboh mu pomôže. Na konci dediny bol kríž. Chrapek vedel, že je to Pánboh a chcel od neho, aby mu pomohol, lebo bol hladný. No Pánboh sa neozýval a tak Chrapek začal do neho hádzať kamene. Videli to ľudia z dediny a dokaličili ho za to tak, že mu zlomili ruku, ktorá sa mu už nezahojila a do konca života zostal mrzákom. Ľudia hovorili: „H+a, ako ho boh potrestal!…“
Rozprávka o labudovi: - Štefan Labuda bol chudobný a chalupu mal na zrútenie. Potreboval napr. opraviť dvere, začal ich i opravovať, ale v tom zbadal, že treba i strechu, tak opravoval strechu, ešte nebola dokončená, keď uzrel nejaká roh a už reparoval ten. Stále len „pobíjal“. Keď opravil celú strechu, bol veľmi spokojný. Lenže raz prišiel veľký vietor. Štefan bol vtedy v poli, kde našiel zničený jačmeň. Klasy boli síce neporušené, ale zrnká boli vytrúsené po zemi. Keď sa vrátil z poľa, jeho dom už bol zrútený. Pýtal sa boha, prečo ho tresce.
Mičinova kobyla: - Adam Mičina mal svoju kobylu, s ktorou všade chodil a vzorne sa o ňu staral. Nebol ženatý. Ale ani sa ženiť nechcel, lebo si bol vedomý toho, že by rodinu neuživil. Vystačil si i so svojou kobylou. Ale ľudia sa mu smiali, že kde má kobyla čepiec,... Raz s kobylou zvážal drevo. Zvážal i Tarabaj, ktorý si chcel nahrabať najlepšie kusy dreva. Taraba mal i mocné kone, ale často ich bil. Neskôr sa v dedine stavili, že koho kôň skôr dovezie drevo. Nikto Mičinovi neveril, že má silného a dobrého koňa. I všetkých prekvapil, keď Mičinova kobyla začala rýchlo predbiehať Tarabovho koňa. Ale stalo sa to, že Mičinova kobyla sa potkla a zlomila si nohu. Mičina sklamaný a rozľútostený sám začal ťahať drevo.
Tajomstvo Pavla Hrona: - Pavol Hron bol záhadný muž. Nik nevedel, odkiaľ prišiel. Hovorilo sa o ňom všeličo, napr. že sa stýka s vlkmi, že má v puške povraz po obesencovi, hadiu hlavu a tri žabie nôžky. Videli ho vraj, ako sa vracal z lesa s vlastnou hlavou pod pazuchou. Ľudia mu dávali za vinu i to, že našli v lese zavaleného Petra Malinčíka, ktorý mal prebodnuté prsia – i to bola Pavlova vina....Raz sa Pavol vracal i s viacerými ľuďmi domov. Pred ním bola rieka. Ľudia hovorili, že tadiaľ neprejdú, lebo rieka je rozvodnená. Ale Pavol predsa išiel a už sa nevrátil. Zmizol pod vodou. Ale ľudia si stále mysleli, že tadiaľ prešiel. Odišiel i so svojím tajomstvom.
Svedomie: - hlavnou postavou je farár Potocký, ktorý odmietol dať posledné pomazanie dievčaťu, ktoré sa prespalo a potom sa pokúsilo dieťa vziať. Pre farára to bol neodpustiteľný hriech. Nakoniec dievča umrie bez pomazania. Farár sa v priebehu deja mení a uvedomuje si svoju chybu. Veď ani on nie je bez viny, a keď si číta bibliu, tak sa v tom len utvrdzuje. Ľudia ako by mu robili napriek, chodia mu po jednom oznamovať smrť dievčaťa. Farár je taký roztržitý, že dokonca i pri obede prpestal búchať riadom, ako to obvykle bývalo. Jeho výčitky sa stupňujú, až napokon sám prosí Boha o odpustenie. „Farár Potocký po mnohých, mnohých rokoch opäť plakal,...“
Staroba: - Pavol Duchaj je chlap, ktorému minulo sedemdesiat. On sa cíti dobre, ale dedina vidí, že je starý. Dedina sleduje jeho život. Myslia si, že už zomiera, dokonca mu pošlú i kňaza, ale keď vidia, že sa mu „nechce“ umrieť, sú z toho akoby sklamaní, že sa o neho toľko starali, a on nič. Dedina sa už zaujíma o starosti iných. Pavol Duchaj si svoju starobu nechce pripustiť, ale keď je nahý, zadíva sa na seba a vidí len ochabnuté, žlté svalstvo, trčia mu kosti.... Vidí, aký je starý. I jeho syn sa od neho odvrátil a nevenoval sa mu, lebo bol v dome akýsi zbytočný, nevládal už urobiť toľko roboty. Nakoniec sa uzavrie do seba a rozpráva sa už len so psom, lastovičkou a pavúkom. Raz k nim takto prišiel Kubík. Pavol mu rozprával o pavúkovi, ktorý žral muchy. Kubík potom po celej dedine rozhlásil, že Duchaj sa už zbláznil. Jedného dňa bol Pavol v dome sám. Rozbehol sa von a kričal na ľudí. Nechcel byť sám. Lenže utekal dolu briežkom, potkol sa, spadol. Umrel. Na nohách mal obuté nové krpce.
Za vyšným mlynom: - v dedine zabijú Jana Štelinu. Janov otec – Peter Štelina si myslí, že v tom má prsty Katrena, za ktorou Jano chodil. Myslí si to preto, lebo Janovu mŕtvolu našli za vyšným mlynom, kde Katra pracovala. Peter Katru odsudzuje, ale keď na pohrebe zistí, aká je Katra utrápená, zmení svoj názor. Dokonca sa spolu s Katrou stretávajú. Rozprávajú sa o Janovi. Majú spolu veľmi zvláštny vzťah. Neskôr si Katra vezme za muža Ondreja Zimoňa. Ondrej ju má rád. Po čase sa im narodí i dieťa, ale Ondrej (keďže je Janov vrah – pretože chcel Katrenu) začína mať výčitky a v dieťati vidí Janovu podobu. Začne chodiť po krčmách a dokonca bije i Katru. Ondrej nemá so starým Petrom Štelinom dobrý vzťah, i keď Peter je krstným ich dieťaťa. Raz v krčme príde k hádke, kde Ondrej vyštekne Štelinovi, že to on zabil Jana, aby dostal Katru. Ondrej sa i prizná, kde ukryl pušku. Odvedú ho žandári.