Skutočnosť akoby bola mimo dosahu jeho vôle a vplyvu. V týchto súvislostiach jeho umieranie vyznieva ako finále životnej prehry – z jeho vznešeného odkazu nezostáva

v osudoch jeho rodiny a širšieho okolia živé nič. Príkladom toho je jeho krásna dcéra Katica, ktorá sa otcovým príkazom vzpierala už počas jeho života. Preto možno predpokladať, že vo svojom manželstve sotva bude pokračovať v tom, čomu ju otec odmalička priúčal. Mohlo by sa ale zdať, že Mateho životná múdrosť, najmä čo sa týka pomeru medzi pánmi a pracujúcim ľudom, dlhšiu trvácnosť bude mať medzi inteligenciou, respektíve medzi mohutnejúcou buržoáziou a statkármi.

Treba si uvedomiť aj to, že autor cez postavu Mateho Beraca v románe patriarchálne sedliactvo, jeho statočnosť a charakter nielen oslávil, ale pochopil aj jeho zánik ako zánik spoločenskej vrstvy. Mate si aj v hodine smrti uvedomuje, že umiera bez nástupcu a nasledovníka, ktorý by jeho tradíciu a názor udržiaval čo i len vo vlastnej rodine. Mateho dom je ,,skutočne jediný dom zo sedliackych, ktorý vie, že má gazdu a hlavu“ (Kukučín, 1961, s.292).

Útokom na  tradičné vzťahy medzi jednotlivými spoločenskými skupinami v románe je už vyššie spomenutá láska statkára Nika Dubčica k težačke Katici Beracovej. Tu sa oživuje predstava, že slabnúcemu slovenskému životu by mohla pomôcť aktívna účasť zemianstva v ňom. Kukučín videl záruky slovenskej budúcnosti v ľude a v demokratických silách našej spoločnosti. Nikova potreba zblížiť sa so sedliackym dievčaťom je príznakom toho, že i v statkárskej triede, ktorá má zemianske rodové korene, odohráva sa rozpadávanie starých, tradičných foriem myslenia a konania. Tento triedny vzťah už prestáva byť vzťahom patriarchálneho roľníctva a výsadného zemianstva. Čoraz väčšmi sa prispôsobuje systému buržoáznych vzťahov medzi triedami.

   Katica ako mladé krásne dievča, vychovávané ako težačka, po odchode z domova do služby začína byť nespokojná so svojim spoločenským postavením a pociťuje nenávisť k prostrediu, z ktorého pochádza - ,,ako tu všetko triezve, každodenné, ošúchané a ťažké...“ (Kukučín, 1961, s.30). Vždy túžila po svete vyššom a Niko jej takýto svet prisľubuje. Je typickým príkladom charakteru, ktorý sa kvôli troške bohatstva dokáže premeniť na človeka, ktorý sa mihnutím oka obracia svojmu skutočnému „ja“. Otcove rady považuje za starosvetské, obmedzené a je z nich znudená. Stretnutie s Nikom je pre ňu chvíľou, na ktorú čakala. Zabúda na všetky dobré zvyky svojej rodiny. Otvára sa pred ňou nový svet majetných, čo môžeme z jej stránky posudzovať ako racionálnosť pohľadu. Po trpkom sklamaní však nie je nešťastná preto, žeby ju Niko neľúbil. Trápi ju len to, že sa nestane jeho ženou a bude na posmech ostatným. Jej racionalita sa mení na cit nenávisti. Tu vidieť, že Kukučín je maximálny realista. Splynutie dvoch takýchto vrstiev považuje za nemožné. Postava Katice sa v diele


postupne vyvíja, no až v závere pochopí svoje miesto v spoločnosti. Uvedomí si svoje zblúdenie a vie, že jej skutočné miesto je pri Paškovi. Po smrti otca je pokojná a vyrovnaná, aj keď mne osobne nie je celkom jasné, či to myslí úprimne. Na jednej strane súhlasím s tým, že aj stratený človek sa dokáže nájsť. Na druhej strane však neviem, či to neurobila len pre to, aby dovolila svojmu otcovi spokojne umrieť a ona sama sa zaradila do spoločnosti, do ktorej naozaj patrí.

Šor Niko Dubčic, predstaviteľ statkárskej vrstvy, sa úprimne zaujíma o ľud, rád by mu vlastenecky pomohol a keď sa zaľúbi do sedliackeho dievčaťa, myslí si, že jedna z  dcér ľudu mu bude mostom, ktorý ho dovedie k srdcu ľudu.  Jeho láska ku Katici je čistá, vášnivá, kvôli nej je ochotný vzdorovať predsudkom. Pravidelne ju navštevuje a spĺňa si svoje snúbenecké povinnosti. Nevšíma si reči plné posmeškov a odsudzovania nielen zo strany sedliakov, ale aj od samotných težakov, ktorým chce pomáhať. Až  neskôr začína o Katici pochybovať. Udržiava svoj vzťah z povinnosti, pretože nechcel porušiť slovo. Sám si ale uvedomuje, že jeho láska ku Katici sa stráca. Po porovnaní Dorice a Katice si sám uvedomí, kam svojím rodom i majetkom patrí.

Post najvýznamnejšej predstaviteľky statkárskej vrstvy zastáva šora Anzula, ktorá bola pôvodne zemiankou vzdelanou, odchovanou starostlivo a v starých tradíciách. Analogicky ju môžeme priradiť k Matemu. Spolu sa zhodujú v náhľadoch na zmysel ľudského života, na vzájomný pomer medzi pánmi a roľníkmi, ale i vo veci pre nich najcitlivejšej – v náhľade na lásku Mateho dcéry Katice a šorinho syna Nika. Kukučín zrejme celkom jednoznačne aj tejto postave dal vo svojom románe pozitívny zástoj. I keď,  v porovnaní s Matem, je to osoba rafinovanejšia a vypočítavejšia. V jej triednom inštinkte a povedomí je mnoho egoizmu. Tieto jej črty sa prejavujú nielen pri opatrovaní a zveľaďovaní majetku, ale obzvlášť účinne pri zasahovaní do synovej lásky k sedliackemu dievčaťu a neskôr pri Nikovom zbližovaní sa s panskou Doricou Zorkovićovou. Páčilo sa mi, že sa otvorene nepostavila voči láske Nika a Katice, ale že sa ku Katici správala vľúdne, milo, príjemne, nechala im čas, aby sa lepšie spoznali, aby čas preveril silu tohto vzťahu. Oceňujem, že bola ochotná vzdať sa i svojich snov, nakoniec sa však prejavila ako žena, ktorá vie zvoliť správnu taktiku. Je možno trochu prefíkaná, ale dokáže splniť si i svoj sen (manželstvo syna s Doricou ) a zároveň urobiť svojho syna šťastným.