Šora Anzula je postavou predstavujúcou predovšetkým múdru statkárku, ktorá bráni a uskutočňuje princípy triednej rozvrstvenosti v spoločenskej skladbe a vzájomnú harmóniu medzi nimi. Tento jej a Mateho náhľad je výraznejší aj vďaka tomu, že im obom autor nielen
teoretickými odbočeniami, ale najmä riešením konfliktov prisviedča. Nie však iba u Mateho, ale aj u šory Anzuly Kukučín potvrdzuje postupný anachronizmus výsadného postavenia zemiansko-statkárskej vrstvy.
Pomerne bohato sú v diele zastúpení príslušníci buržoáznej inteligencie, obchodníci a podobne. Autor ich začleňuje aj do politických a osvetových akcií chorvátskej spoločnosti, ale v skutočnosti je jeho vzťah k nim veľmi rezervovaný. Preto ich neraz nielen ironizuje, ale i satirizuje. Takýmto predstaviteľom dravej, modernej podnikateľskej vrstvy je najlepší Nikov priateľ Zandome. Je mladým úspešným statkárom, chýbajú mu však emócie starej generácie. V druhej, menej kompozične vyváženej časti románu, sa stáva protagonistom kapitalistického podnikania a kapitalistickej morálky národnej buržoázie. Je výrečný a jasne si uvedomuje svoje koristnícke záujmy a spôsoby, ako ich dosiahnuť. Nemá dôveru v nevzdelaný ľud, je podľa neho priskoro dať mu na starosť správu podnikov. Nech težaci kopú, riadia svoje vinice, a on im dá na to prostriedky a spôsoby. Opatrovať víno, predávať a disponovať s čistým osohom chce on. Táto postava však nie je ani zďaleka vykreslená tak, ako postavy predstavujúce statkárov i roľníkov. Kukučín ho berie na vedomie a pozná jeho mentalitu a záujmy. Sleduje jeho činnosť, no nevykresľuje ho tak, ako iné postavy v diele. Čitateľ si môže všimnúť, že autorove sympatie k Zandomemu už nie sú také silné, aké boli k ostatným postavám, i keď nie vždy s pozitívnymi vlastnosťami. Povedala by som, že autor nebol celkom presvedčený o pozitívnom poslaní rodiacej sa spoločenskej vrstvy.
Kukučínov román Dom v stráni podáva široký obraz spoločnosti i jej jednotlivcov. Každá postava reprezentuje istú spoločenskú vrstvu, prostredníctvom konania a správania týchto postáv si čitateľ môže urobiť obraz o danej vrstve vtedajšej spoločnosti. Musím súhlasiť s názorom Štefana Krčméryho, že román Dom v stráni hovorí nielen o živote na ostrove v Jadranskom mori, ale že autor využíva aj svoje poznatky z pozorovania života ľudí v slovenskom prostredí, je výsledkom poznania života a ľudí vôbec. Zaujímavé je pozorovať vývin niektorých postáv / hlavne Niko, Katica / , vzájomné vzťahy postáv z rôznych spoločenských vrstiev. Postrehla som, že v diele dôležitú úlohu má aj náboženstvo, pretože hlavne Mate Berac vo všetkom vidí ,,prst boží“, spolieha sa na ,,milosť božiu“, akoby sa oddával osudu. Realistické videnie skutočnosti sa prejavuje v tom, že autor si uvedomuje spoločenské rozdiely, napr. – na malú omšu chodieva elita mesta, páni, ľud ide na veľkú; zábava težakov v Bobicovom dome a panstva v dome šory Dory; uvažovanie sluhu o tom, že jeden sa narodil rozkazovať a druhý poslúchať; reakcie okolia, keď vidia statkára Niku s težačkou Katicou -,,svet stíchol, od divu alebo zhrozenia“; je si tiež vedomý toho, že tieto
rozdiely budú pretrvávať aj naďalej - ,, ... na tomto svete nie sme jednakí. Ani nikdy nebudeme, nikdy! ... Boh tak dáva, nech budú vysokí a mocní, ktorí rozkazujú, a zas nízki, ktorí žiadajú a poslúchajú. Keby nemal kto rozkazovať, vodiť a riadiť, boli by sme ako blázni, ako muchy bez hlavy...“ (Kukučín, 1961, s.278). Uvedomuje si biedu, nevzdelanosť ľudu, jeho nedostatky , ale i jeho vykorisťovanie. Keby nebolo poriadnych težakov, i takzvaní páni by skoro vypriahli. V diele si možno všimnúť autorovo pripúšťanie, že sedliactvo má už v spoločnosti ustupujúcu úlohu a nové možnosti budúcnosti vidí v rodiacej sa spoločenskej vrstve, akejsi vrstve novodobých podnikateľov typu Zandomeho a v ich spojení s vrstvou statkárov. Realistické je podľa mňa aj riešenie problému lásky. Sila lásky ľudí z rôznych spoločenských vrstiev sa nepreveruje v prekonávaní žiadnych prekážok. Šora Anzula i Mate sa dohodli, že sa nebudú mladým protiviť, naopak im umožnia, aby sa bez prekážok schádzali, aby sa dôkladne spoznali. Hoci tejto láske nestáli v ceste prekážky, predsa bola nevydarená. Pri vykreslení vzťahu Nika a Katice ma najviac zaujali vnútorné monológy Nika, jeho uvažovanie, pochybovanie, porovnávanie, protirečenie citu a rozumu. Hoci sa román končí smrťou sedliaka Mateho Beraca a smrť znamená koniec ľudského života, rozvíja sa láska Nika a Dorice, Paška a Katice a to je predzvesťou pokračovania ďalších ľudských životov.
Dom v stráni znamená pre Kukučína prechod od písania krátkej prózy k väčšej forme – románu. Kým v jeho poviedkach nositeľom deja, dynamickým prvkom bol predovšetkým dialóg, v tomto románe prevládajú monologické časti. Okrem pásma rozprávača nachádzajú sa tu aj vnútorné monológy postáv. Práve prostredníctvom nich si hlavné postavy riešia najdôležitejšie problémy . Kým v poviedkovej tvorbe z juhoslovanského prostredia sú časté obrazy prírody, aby čitateľom priblížil krajinu, prostredie, v románe Dom v stráni je ich už menej. Pre čitateľa môžu byť prínosom rôzne opisy približujúce dobu , krajový kolorit ( napr. móda – opis šiat Katice, zvyky – organizovanie fiery, zariadenie – sedliacke domy atď.). Zaujímavé sú časti románu zachytávajúce rozmanité prostredia – námestie, kostol, čitateľský spolok ... , tieto sú zaplnené množstvom živých postáv. Autor tu satiricky zobrazil život malomesta – ohováranie, závisť, vznešené politické debaty, bujarosť ľudí na zábavách, ľúbostné pletky ... V prvej časti románu využíva autor aj retrospektívne rozprávanie ( minulosť Mateho, šory Anzuly, kapitána Dubčica...).