Martin Kukučín, vlastným menom Matej Bencúr sa narodil 17. mája
1860 Jánovi Bencúrovi – Jurišovi a Zuzane Paškovej. 11. novembra začal chodiť
do ľudovej školy v Jasenovej. Keď vychodil ľudovú školu v rodisku na
odporúčanie svojho učiteľa a Cyrila Zocha sa jeho rodičia rozhodli poslať ho do
škôl. V septembri prišiel Matej do prvej triedy revúckeho gymnázia, jednej z
troch vtedajších slovenských stredných škôl, ktoré sa v matičných rokoch stali
ohniskami slovenského kultúrneho života. V auguste 1874 maďarská vláda
gymnázium vo Veľkej Revúcej zatvorila. Mateja Bencúra do štvrtej triedy
vystrojili do Turčianskeho Sv. Martina. Keď vychodil štvrtú triedu gymnázia
jeho štúdiá na slovenských stredných školách sa definitívne skončilo. Všetky
tri školy aj s Maticou Rodný dom Mateja Bencúra
slovenskou stihol totiž rovnaký osud, likvidácia. Boli to podľa ministra vnútra
grófa Kalmána Tiszu zbytočné inštitúcie, lebo v Uhorsku vraj nebolo slovenského
národa. Mladému Bencúrovi, ak chcel pokračovať v štúdiách, neostávalo nič iné,
len maďarský učiteľský ústav (preparandia). Keď ho absolvoval, mohol sa dať
zapísať na teológiu ako chcela jeho matka. Najbližšia preparandia bola v
Kláštora pod Znievom.
Koncom roku 1877 sa v Jasenovej uvoľnilo učiteľské miesto. Na konkurz vypísaný
cirkevným konventom, sa prihlásili traja kandidáti a z nich prichádzal do úvahy
len Michal Zaťko. Farár Pavol Zoch ho odporúčal prijať, ale pristal spolu s
inšpektorom na návrh, že by bolo dobre počkať na Mateja Bencúra, kým dokončí
štúdiá; za ten čas nech si nájde pomocníka. Bencúr o mesiac skončil preparandiu
v Kláštore pod Znievom, ale nemal v úmysle nastúpiť na učiteľské miesto v
Jasenovej. Robil si plány na štúdium v Budatešti, na ktoré mal prisľúbené
štipendium. 9. augusta sa rozhodol oznámiť školskej stolici, že sa učiteľského
miesta zrieka. Napokon sa však vzdal svojho zámeru a prijal vo svojom rodisku
miesto výpomocného učiteľa. Jeho žiaci si naňho spomínali ako na prísneho a
svedomitého učiteľa, ktorý vyžadoval presnú dochádzku , nestrpel lajdáctvo a
chuť do učenia dodával aj starodávnou metódou... trstenicou. Vyučoval slovenskú
a maďarskú reč, zemepis, dejepis, prírodopis, fyziku, hospodárstvo, počty,
čítanie, písanie, náboženstvo a nábožný spev. Okrem toho mu ostávali aj
povinnosti organistu, kantora a cirkevného notára. Aj popri svojej rechtorskej,
kantorskej a sebavzdelávacej zaneprázdnenosti sa Matej Bencúr rozhodol ešte pre
Gymnázium v Revúcej
literárnu činnosť. Vo februári poslal do redakcie Národných novín svoju prvú
prácu Na hradskej ceste, podpísanú pseudonymom Martin Kukučín. Ani on, ani jeho
súčasníci nám nezanechali svedectvo o tom, ako prišiel k tomuto pseudonymu.
Traduje sa, že jeho matku prezývali Kukučou, pretože sa veľmi uprene pozerala v
období, keď strácala zrak. Podľa ďalšej verzie, rovnako nedoloženej Matej
nakukoval do dvorov a domácností svojich rodákov, aby sa čím viac dozvedel o
ich živote. Napokon nie je vylúčené, že Matej Bencúr si pseudonym odvodil od
ovíjavej rastliny kukučiny.
V auguste 1884, keď Kukučín rozviazal učiteľský pomer s jasenovskou cirkvou a
odišiel dokončiť gymnaziálne štúdiá do Šopronu, mal už napísanú knihu s názvom
Rysavá jalovica a Z teplého hniezda. V októbri 1885 sa prišiel do Bratislavy
zapísať na evanjelickú
teologickú akadémiu. Nakoniec odišiel do Prahy a zapísal sa na lekársku fakultu
Karlovej univerzitu. S priateľom Antonom Bielkom sa rozhodol vydať Besiedky.
Cez letné prázdniny 1886 začal zbierať po slovenských dedinách národopisný
materiál.
V marci 1887 na valnom zhromaždení prevzal predsedníctvo spolku na vzájomné
vzdelávanie Detvan po Ladislavovi Nádašim. Martin Kukučín vystupoval pred
detvancami so svojimi prózami Visitatio canonica, Náš pán kostolník, Voľba
ablegáta a Mladé letá. Okrem toho o Vojne a miery od Tolstého, Dyme od Tugenevova
a o Idiotovi od Dostojevského. Po dvoch rokoch, keď videl, že niektorí členovia
prejavovali čoraz väčšiu nespokojnosť s programom Detvana, ako ho Kukučín
uskutočňoval, vzdal sa funkcie predsedu. Ale ani potom sa neprestal aktívne
zúčastňovať na členských schôdzkach.
Ostrý protest proti násilnému odvlečeniu 192 slovenských detí na Dolnú zem
stvárnilo Kukučínove dielo Drotárove Vianoce.
Po promócii odišiel k Jurajovi Slávikovi, Odtiaľ do Jasenovej k Janoškovi a do
Sielnice k Cimrákovi. Pomýšľal otvoriť si ordináciu v Malackách, Trenčíne alebo
v pukanci. Skúšal praxovať na chirurgii v Bratislave a Innsbrucku. Napokon
nastúpil dvojmesačnú prax v Prahe na propedeutickej klinike. Priatelia ho však
nehovorili, aby sa zúčastnil konkurzu v Selciach na ostrove Brači na Dalmácii.
Začiatkom roku 1897 sa obrátil na Juraja Janošku, aby mu dal vedieť, či by sa
preňho v niektorej hornej stolici nenašlo miesto lekára. Janoška čoskoro vyzval
Kukučína, aby sa usadil v Mikuláši, s čím ochotne súhlasil. Kukučín neskôr
povedal, že sa nemôže presťahovať hneď, lebo chce počkať, kým si na Brači
zvolia nástupcu, a okrem toho musí zinkasovať dlžoby, a že do Veľkej noci
príde. Minula sa však i Veľká noc a Janoška opäť naliehal, že je na čase, aby
sa bez odkladania presťahoval na Slovensko a v Mikuláši naňho čaká miesto, ale
on sa nesťahoval. Prešli aj Vianoce, prešla druhá Veľká noc a Kukučín bol ešte
stále na Brači. Roku 1899 sa jeho priatelia a priaznivci na Slovensku znovu
zapodievali otázkou, kedy sa konečne vráti domov. Koncom roku sa z ničoho nič
rozhodol otvoriť si ordináciu v Mikuláši Branislav Trnovský. Malomešťania
odrazu začali organizovať akciu proti Kukučínovi. Kukučín začal dostávať zo
Slovenska prekvapujúcu poštu. Pisatelia mu písali, aby ustúpil doktorovi
Trnovskému.
Koncom októbra 1904 mal Martin Kukučín svadbu. Bral si Pericu, dcéru doktora
Vicka Didolicá, prvého chorvátskeho národného poslanca za ostrovy Brač, Hvar a
Vis. Bencúrovci sa pôvodne mienili usadiť v Antofagaste. V tom čase tam však
vypukla prudká epidémia čiernych kiahní. Martinova manželka sa bála o jeho
život, a tak sa radšej usadili v Punta Arenas.
Roku 1916 sa Martin Kukučín stal predsedom spolku Dalmácia, odbočky
Juhoslovanskej národnej obrany, najväčšej juhoslovanskej politickej organizácie
v Južnej Amerike.
Martin Kukučín neprestával rozmýšľať, ako sa čím skôr presťahovať na Slovensko.
Rád by sa bol vymanil z juhoamerického prostredia, aby sa striasol bremena, čo
musel znášať ako člen chorvátskych organizácií. Práca v nich ho zaneprázdňovala
a spory v spolunažívaní Juhoslovanov ho znechutili, najmä keď ho verejne
vyzvali, aby sa ako Slovák nemiešal do chorvátsko-juhoslovanských záležitostí.
Odchod stanovil na začiatok marca 1922. Loď, ktorá ho viezla do Európy, však
odplávala z puntaarenského prístavu až koncom júna. Keď 13. septembra ráno o
šiestej vchádzal do Prahy parížsky rýchlik, zišiel sa na Wilsonovom nádraží
hlúčik slovenských vysokoškolákov, združených v Detvane. Jeho priateľ Ladislav
Nádaši v týždenníku Naša Orava najlepšie vystihol atmosféru, ktorá vtedy vládla
v slovenskej kultúrnej verejnosti, keď napísal: „ Pred rokmi Ťa neblahé pomery
vyštvali do vyhnanstva. Dnes si prišiel nazad do rodnej zeme a prechádzaš celou
ako knieža, vítaný všade otvorenými náručami a srdcami. ...
Neskôr Martin Kukučín znovu odišiel do Južnej Ameriky. Tam pani Perica vážne
ochorela a on odmietol pohnúť sa od jej postele. Bol rozhodnutý vrátiť sa do
Európy. Poslal splnomocnenie na predaj farmy, ktorú mal v Amerike, čo znamenalo
veľkú finančnú stratu a po štyroch úmorných mesiacoch sa v tretej triede starej
talianskej lode dostali do Janova a odtiaľ do Záhrebu. Pani Perica sa len
pomaly uzdravovala takmer celý rok prežila v nemocničnej opatere. Martin
Kukučín musel odísť na Slovensko, ale počas pobytu na Slovensku sa stále bál o
manželkine zdravie, a tak sa ku nej vrátil. Po návrate začal veľmi slabnúť. V
marci 1928 písal na Slovensko list, že v lete príde na Slovensko .
Neprišiel. Doktor Matej Bencúr zomrel, Martin Kukučín ostal živý.