Motto
,,Čo som sa naučil písať, myslím, že som pochytil z úst samého ľudu. Pozoroval
som pilne, ako hovorí a vyjadruje svoje myšlienky. Zbadal som, že vysloví
jednoducho a krátko, čo chce povedať, pritom zrozumiteľne, a ak môže,
názorne...Majster slohu je ľud sám, ktorý si vytvoril reč a vie ňou narábať:
kto sa chce učiť, môže sa uňho naučiť písať jasne a zrozumiteľne.”
Martin Kukučín
Politická situácia na Slovensku na konci 19.storočia
Kríza politickej koncepcie konzervatívne orientovanej slovenskej buržoázie,
združenej okolo Slovenskej národnej strany a jej reprezentatívneho
časopiseckého organu Národných novín ,sa prejavila v poslednej štvrtine 19.
storočia veľmi výrazne. Kým sedemdesiate roky predstavujú v národnoobrannom
zápase jedno z najtragickejších období v novodobej histórii nášho národa(zatvorenie
Matice slovenskej roku 1875,zatvorenie slovenských gymnázií v Revúcej, Kláštore
pod Znievom, Martine), začiatok osemdesiatych rokov, spojený s vyhlásením
politickej pasivity, t.j. neúčasti predstaviteľov slovenskej buržoázie vo
voľbách(od roku 1881), je jasným dôkazom toho, že konzervatívna slovenská
buržoázia nevedela rozvinúť taký socialno -politicky program ,ktorý by
aktivizoval v národnoobrannom zápase široké ľudové vrstvy. Preto sa ocitla v
izolácii a prehrávala jeden politicky zápas za druhým. Po sklamaní s Viedňou sa
obracia na cárske Rusko.
Vládnuca maďarská buržoázia, ktorej slúžil cely štátny aparát, upevňovala svoju
hospodársku moc, a to tak v priemysle ,ako aj v poľnohospodárstve a
peňažníctve. Upevňovanie hospodárskej nadvlády znamenalo prehlbovanie
sociálneho i národnostného útlaku slovenského ľudu.
Dôsledkom toho bola na jednej strane pauperizácia roľníctva, úpadok malých
gazdovstiev ,vzrast bezzemkov a masové vysťahovalectvo, na strane druhej
živelné nepokoje a prvé organizovane pohyby slovenského robotníctva. To všetko
komplikovalo hospodársko -politickú situáciu koncom 19.storocia a spôsobovalo
vnútornú diferenciáciu v radoch slovenskej buržoázie, ktorá postupne prestavala
mať rozhodujúcu úlohu v národnooslobodzovacom zápase a jej funkciu preberal
organizovaný slovensky proletariát.
Nadvláda maďarskej buržoázie v hospodárskej oblasti sa prejavila aj v oblasti
politickej. Slúžili jej ministri vo vláde ,štátny aparát, súdnictvo, politické
strany .Vo voľbách väčšinu hlasov pre vládneho kandidáta zabezpečovali
rozličnými volebnými machináciami: prekladaním miesta voľby čo najďalej od
bydliska opozičných voličov, perzekúciami , škrtaním a falšovaním hlasov,
podplácaním ,šikanovaním protivládnych voličov. Volebný hlas mal iba ten, kto
mal určitý majetok alebo vzdelanie, takže ľud bol fakticky z volieb vylúčený.
Keďže slovenská buržoázia, ktorú v tom čase predstavovali niekoľkí podnikatelia
,statkári, dedinskí boháči a inteligencia, sa neopierala o roľnícke ľudové
masy, nepresadzovala ich sociálne požiadavky a politicky ich neaktivizovala, v
pomere k vládnucej maďarskej buržoázii bola slabá a postupne prehrávala jeden
politicky boj za druhým.
Po roku 1867 sa rozštiepila na dve skupiny , na tzv. Novu školu a staré
konzervatívne krídlo, ktoré sa sformovalo na Slovensku národnú stranu so sídlom
v Martine. Nová škola zdôrazňovala vo svojom programe uzákonenie rovnoprávnosti
všetkých národnosti v Uhorsku ,pravda, bez naštrbenia uhorskej celistvosti
.Kládla doraz na výchovu mládeže v národnom duchu, no zároveň i v uhorskom
vlastenectve, a v súhlase s politikou uhorskej ľavice sa s usilovala riešiť
politicko- právne postavenie Slovenska v rámci Uhorska. Namiesto toho, aby
zapojila široké ľudové masy do národnooslobodzovacieho hnutia , využívala sa v
sporoch s časťou maďarskej buržoázie a s domácou konzervatívnou buržoáziou. V
rokoch hospodárskej krízy pre svoje triedne záujmy opustila národný program.
Konzervatívna buržoázia sa v nových pomeroch po rakúsko -maďarskom vyrovnaní
pokúšala rozvinúť pracú vo voľbách, no stíhala ju porážka za porážkou.
Nedokázala rozpracovať taký volebný program, ktorý by zahŕňal pálčivé problémy
slovenských ľudových más, najmä roľníckych. Preto sa ocitla v izolácii a roku
1881 vyhlásila politickú pasivitu, t.j. neúčasť vo voľbách. Zotrvala v nej až
do konca storočia.
Zatvorenie slovenských stredných škôl a Matice slovenskej bolo ťažkým úderom
pre slovensky kultúrny život. Vládnuca maďarská buržoázia začala silný
maďarizačný nápor. Za štátnu reč vyhlásila maďarčinu, a to i čisto v
slovenských krajoch. Úrady obsadzovala maďarskou šľachtou. Možnosti národnej
výchovy sa zúžili na rodinu a literatúru.