Brutálny národný útlak spôsobil, že na Slovensku sa nemohli budovať celonárodné kultúrne a umelecké inštitúcie ako organizačné základne rozvoja vedy, kultúry a umenia. Keďže v Uhorsku nebolo slovenskej vysokej školy ani významnejšej vedeckej inštitúcie, odchádzali naši vedeckí pracovnici do cudziny .Absolútny nedostatok vedeckých revuí( okrem Slovenských pohľadov, ktoré takúto funkciu suplovali)spôsoboval zaostávanie vedeckého myslenia na Slovensku, zanedbávanie celého radu vedeckých disciplín, najmä prírodovedného smeru. Neobmedzený vplyv cirkvi a cirkevného časopisectva prehlboval konzervatívnosť myslenia, čo malo nepriaznivé dôsledky pre umeleckú i vedeckú tvorbu.
Vážnou brzdou v rozvoji slovenského národného života i umenia bolo aj to , že Slovensko nemalo kultúrne centrum. Slovenské mestečká sa napospol pomaďarčovali, meštianstvo sa prispôsobovalo maďarskej vládnucej spoločnosti. Postupne však v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch stáva strediskom národného života Martin. Tu vychádzal celž rad časopisov( Orol, neskôr Slovenské pohľady, Národnie noviny, Národný hlásnik, Priateľ ľudu, Černokňažník atd.), žilo tu mnoho národných činiteľov( K. Kuzmány, V. Pauliny-Tóth, J.Francisci, S.H. Vajanský, J.Škultéty, E.M. Šoltesová) založila sa kníhtlačiareň, neskôr Kníhkupecko -nakladateľský spolok, Muzeálna slovenská spoločnosť, vznikali tu národné hospodárske podniky, bolo tu sídla celonárodného peňažného ústavu Tatry aj ženského spolku Živena, ktorého členky sa každoročne schádzali na tzv. augustové slávnosti. Keďže sa v Martine sústredili vedúci činitelia národnej strany, slovenské obecenstvo ho pokladalo za ohnisko slovenského národného života.

Literárny proces realizmu
Rozvoj realistickej tvorby na Slovensku sa oneskoroval v porovnaní s európskymi literatúrami. Podmieňovali to jednak literárne, jednak sociálne skutočnosti( kríza literatúry, triedenie generácii, nedostatok výraznejších talentov v matičnom období, národný útlak, zaostávanie v oblasti ekonomickej, kultúrnej i politickej.)
Prílev mladých spisovateľských síl do slovenskej literatúry sťažoval jednak nízky stav vzdelanosti na Slovensku, jednak ťažké postavenie spisovateľa v spoločnosti .Vtedajší autori nielenže nedostavali honoráre, ale často ich vládnuce uhorské úrady za tvorivú prácu prenasledovali. Tak sa stávalo, že mladý nádejný talent sa odrodil a obohatil kultúru iného národa. Takéto nebezpečenstvo číhalo na básnika Pavla Országha -Hviezdoslava.V tom čase vychádzal iba jediný beletristicky časopis Orol (vznikol roku 1870 po zaniknutí Sokola) a tiež živoril. K jeho živoreniu prispievali jednak uvedené objektívne okolnosti, jednak vnútorná kríza slovenskej literatúry.

Krízové momenty v oblasti slovenských úsilí sa prejavovali rozkladom romantických tvorivých princípov, ktoré autori v tzv. matičnom období nevedeli rozvinúť a nevedeli ich ani prekonať novými umeleckými koncepciami, novým postojom k životu, k potrebám spoločnosti i vlastnej tvorby. V sedemdesiatych rokoch síce doznieva tvorba žijúcich príslušníkov štúrovskej generácie, zjavili sa i diela mladších autorov Ľudovíta Kubániho, G.K. Zechentera- Laskomerského, Jana Palárika, obohacujúce slovenskú literatúru o nové hodnoty, no zápas o jej novú estetickú orientáciu čakal na mladú generáciu, o to viac, že v prevažnej časti tvorby sa narušila miera medzi básnickým jednotlivecom a objektívnym, nadosobnými potrebami spoločenského procesu. Tato čiastočná diskontinuita znamenala v oblasti poézie preferovanie tradičný postoja k životu, k spoločenským témam, predstavovala potlačenie básnickej osobnosti v diele i ochudobnenie tvorby o vnútornú myšlienkovú ,vôľovú ,ale najmä citovú situáciu súčasníka. Myšlienkové ustrnutie zavinené beztalentovanosťou a epigončením väčšiny autorov, umŕtvovalo vzťah medzi literatúrou a životom, medzi tvorcom a národom. Veľkú národnobuditeľskú úlohu literatúry z čias štúrovskej generácie vystriedala síce v tomto období myšlienka národnoobranného boja, no ťažko nachádzala primerane umelecké vyjadrenie, a tak súčasná literatúra viac posluhovala dobovým konvenčným požiadavkám a predstavám, než slúžila veľkým spoločenským, celonárodným úlohám a cieľom.

Bolo preto samozrejme, že mladá umelecká generácia bude musieť nanovo určiť základne spoločenské úlohy literatúry i tvorcu, že bude musieť nájsť syntézu medzi básnikovou osobnosťou a dobou, že sa bude musieť s celou vážnosťou vyrovnať s literárnou tradíciou, že musí seriózne zvážiť jej pozitíva i negatíva a najmä vo vlastnom tvorivom zápase formovať umelecký proces tak, aby predstavoval nové umelecké cesty vo vývine slovenskej literatúry i myslenia.
Na začiatku tejto novej cesty stojí almanach Napred(1871), ktorý zredigoval P. Orszagh-Hviezdoslav a Koloman Banšell. Staršia generácia na cele s Jozefom M. Hurbanom odsúdila v poézii mladých autorov úsilie oslobodiť básnickú tvorbu spod nábožensko-nacionálneho konzervatizmu , zamietla znaky zápasu o slobodu prejavu všetkých zložiek básnikovej osobnosti, odmietla demokratizmus v myslení i cítení mladých, túžbu po tematickej šírke i formovo- štylistickej a veršovej novosti.
Z generácie mladých ,ktorí programovo vystúpili v almanachu Napred, podstatnejšie zasiahol do vývinu slovenskej literatúry iba Koloman Banšell, Jozef Škultéty a najmä P. Orszagh-Hviezdoslav. Začiatkom osemdesiatych rokov sa k nim priradili ďalšie osobnosti: S.Hurban-Vajanský, Terezia Vansová, Martin Kukučíin, Elena Marỏthy-Šoltésová a iní.