Mladá generácia musela nanovo riešiť svoj vzťah k predchádzajúcej
tvorbe, k tradícii aj k naliehavým úlohám súčasného spoločenského vývinu.
Nedoriešenie úloh buržoáznodemkratickej revolúcie v rokoch 1848-1849 jej
umožňovalo nadviazať na demokratický odkaz štúrovského hnutia .Vývinovú
kontinuitu zvýrazňovalo aj úsilie rozvíjať slovenčinu ako literárny jazyk,
chápaný ako významný kultúrotvorný činiteľ, majúci v čase existenčného
ohrozenia národa preukázateľnú hodnotu jeho životnej nezničiteľnosti .V oblasti
nestoja historické témy ako u predchádzajúcej generácie. V kompozičnej oblasti
vznikajú také žánrové útvary ako spoločenský román, veršovaný epos, viacdielny
lyricky cyklus.
V poézii nastáva odklon od piesňového, folklórne ladeného verša budovaného na
sylabickom rytmickom základe k básnickému prejavu vysoko kultivovanému a
rozvinutému na princípoch prízvučnej prozódie. Sylabotonický veršový základ(
verš organizovaný pomocou slabík a prízvukov) dáva autorom možnosť
experimentovať v oblasti strofického členenia jednotlivých básni a cyklov
.Zjavujú sa nove strofické útvary, ako šestina, oktáva, tercia, stanca a pod.
V próze sa najčastejšie vyskytujú dedinská poviedka a spoločenská novela.
Keďže v popredí pozornosti spisovateľa stála problematika národného útlaku a
sociálne otázky sa dostavali do úzadia, prejavila sa v ich tvorbe idealizácia
národnej spoločnosti, resp. jej jednotlivých vrstiev. Kukučín sa zameral na
odkrývanie kladných hodnôt života slovenskej dediny a harmonizáciu sociálnych
rozporov, Vajanský zdôrazňoval ,,Heroičnosť a tragiku‘‘ slovenskej skutočnosti,
Hviezdoslav konfrontoval buržoáznodemokratické ideály so spoločenskou praxou.
Životopis
Významný slovenský realistický prozaik Martin Kukučín( vl. menom dr. Matej
Bencúr) mal túlavo- nepokojný život. Narodil sa 17. mája 1860 v dolnooravskej
dedinke Jasenová. Vyrastal v rodine roľníka a od detstva si osvojoval nazeranie
a myslenie prostého dedinského človeka. Dôkladne poznal všednú i sviatočnú tvar
života na slovenskej dedine, stretával sa s jej originálnymi postavami, zažíval
jej veselé i tragické príbehy. Pocit stotožnenia sa s dedinským kolektívom bol
základným pocitom jeho detstva. Keďže mal ešte troch súrodencov ,dvoch bratov a
sestru, a dobre sa učil, rodičia ho poslali študovať na revúcke gymnázium.
Veselé študentské príhody z tých čias spracoval v rade próz ,ale najmä v novele
Mladé letá. Štvrtú triedu gymnázia začal v Martine a dokončil v Banskej
Bystrici. Po zatvorení slovenských stredných škôl odišiel roku 1875 na maďarský
učiteľský ústav v Kláštore pod Znievom. Tam sa spriatelil so spolužiakom
Antonom Bielkom a spolu neskôr vydávali Besiedky a Slovenský kalendár. Po
absolvovaní učiteľského ústavu roku 1877 chcel pokračovať na ,,vyššej
preparandii‘‘ v Pešti, kde sa pripravovali učitelia pre meštianske školy, ale
pre nedostatok finančných prostriedkov sa štúdia vzdal a nastúpil na učiteľské
miesto v rodnej Jasenovej. V Jasenovej učil v rokoch 1877-1884 a tam začal i
literárne tvoriť. Okrem toho súkromne pripravoval zemianske deti na skúšky v
kežmarskom gymnáziu a zároveň s nimi robil skúšky aj on. Túžba po ďalšom
vzdelaní, a najmä po väčšej osobnej slobode, ktorú v cirkevnej škole nemal, ho
podnecovala k ďalšiemu štúdiu. Keď roku 1885 zmaturoval na gymnáziu v Šoprone,
chcel sa zapísať na bratislavskú teologicku fakultu , no vidiac tu protislovenské
ovzdušie, rozhodol sa pre štúdium medicíny v Prahe, kam odišiel spolu s Dušanom
Makovickým, neskorším osobným lekárom L.N.Tolstého.
Za pražského pobytu(1885-1893) sa Bencúr jednak pripravoval na budúce povolanie
,jednak sa oboznamoval s českým prostredím, najmä literárnym, a zároveň
pokračoval v tvorbe. Rozvinutejší český život, nové myšlienkové prúdy
(pozitivizmus, tolstojizmus, masarykizmus), širšia rozhľadenosť po domácej i
svetovej umeleckej produkcii viedli k prehĺbeniu Kukučínovho umeleckého obrazu
života, ku rozvinutiu jeho tvorivých schopnosti. Praha v rozhodujúcej miere
zasiahla aj do životných osudov mladého lekára a spisovateľa. V rodine
mestského intendanta Neureuthera, kde istý čas býval, sa zoznámil s
príslušníkmi významnej chorvátskej rodiny Didolicovcov a ich prostredníctvom sa
dostal ako lekár do Seliec, na ostrov Brač.
Do Seliec prišiel Kukučín roku 1894. Mali vredy asi dvetisíc obyvateľov a
patrili k nim ešte dedinky Povlje,Sumartrin., Novo Selo a lazy. ,,Šor dottor‘‘,
ako tu volali Mateja Bencúra, sa oboznamoval s novým prostredím, problémami aj
ľuďmi a svoje poznatky i zážitky zachytával v cykle krátkych próz i v
najvýznamnejšom predprevratovom slovenskom románe Dom v stráni. Hoci tužil po
Slovensku, manželstvom s Pericou Didoličovou sa pripútal k Dalmácii. Ale aj
odtiaľ toku 1907 Bencúrovci odišli do Južnej Ameriky, najprv do Argentíny,
potom do Chile, kde sa Kukučín po nostrifikačných skúškach stal lekárom kolónie
chorvátskych vysťahovalcov v mestečku Punta Arenas. So Slovenskom postupne
prerušil spojenie, poveriac ešte Jozefa Škultétyho starostlivosťou o vydávanie
svojich Zobraných spisov, Skúsenosti získané V Južnej Amerike poslúžili
spisovateľovi pre časť poprevratovej tvorby, najmä pre jeho cestopis Prechádzka
po Patagónii a román Mať volá.
Z Ameriky sa vrátil Kukučín v lete 1922, keď si usporiadal niektoré hospodárske
záležitosti a keď sa medzinárodné pomery skonsolidovali. Na Slovensku zbieral
materiál pre cyklus historických próz. Znechutený pomermi buržoáznej ČSR,
odišiel roku 1924 opäť do Južnej Ameriky. Na jar 1926 sa vrátil i s chorou
manželkou do Záhrebu a neskoršie sa usadil v kúpeľnom mestečku Lipik.
Pokračoval v literárnej i publicistickej činnosti. V apríli 1928 ochorel na
zápal pľúc. Choroba sa rapídne zhoršovala, nastali komplikácie, ktoré starnúci
organizmus nevydržal. V pondelok 21.maja 1928 sa rozletela smutná zvesť o smrti
Martina Kukučina. Spisovateľa pochovali do provizórnej hrobky na záhrebskom
cintoríne Mirogoj 25.maja 1928. V októbri toho istého roku prevzali jeho
pozostatky na martinsky cintorín. Roztúlané srdce spisovateľa konečne našlo
pokoj v rodnej zemi, ktorú tak vrúcne miloval.