V rokoch 1903-1904 vychádzal v časopise Slovenské pohľady román Dom v stráni.
Cestopisné prózy:
Z ciest, čo vykonal Kukučín za pobytu v Dalmácii, vznikli jeho Cestopisne črty s podtitulom V Dalmácii a na Čiernej Hore a Rijeka-Rohic- Záhreb. Zachytáva v nich ucelený obraz prostredia i ľudí, s ktorými sa stretol a porovnáva ich so Slovenskom. Roku 1907 odišiel Kukučín s manželkou do Južnej Ameriky. Z ciest po americkom kontinente sa zrodil rozsiahly trojzväzkový cestopis Prechádzky po Patagónii. Znova tu zobrazuje prostredie, ľudí a porovnáva ich so Slovenskom. Pri návrate do oslobodenej vlasti precestoval Francúzsko a zážitky zapísal v cestopise Dojmy z Francúzska.

Poprevratové prózy:
Popri jednotlivých krátkych prózach i publicistických článkoch vytvoril Kukučín v dvadsiatych rokoch aj veľký päťzväzkový román Mať volá(1926-1927) Toto dielo má kľúčový význam pre pochopenie spisovateľovej životnej filozofie a jeho názorov. V diele ich najčastejšie tlmočí chorvátsky vysťahovalec Simeon Katovič. V románe sa zamýšľa nad príčinami vysťahovalectva ,nad zmyslom peňazí, pričom obrat k lepším časom spája s mravnou obrodou ľudských vzťahov. Celým románom preniká silná túžba po domove.

Historicky cyklus:
Po návrate na Slovensko roku 1922 Kukučín zbieral a študoval materiál k historickým románom z obdobia poslednej fázy slovenského národného obrodenia. O takýchto dielach uvažoval už v rokoch svojho pražského pobytu ,ich realizácia je napokon veľkolepým vyvrcholením jeho životného diela. V dvojzväzkovom románe Lukáš Blahosej Krasoň sa zamýšľa nad historickým vývinom našich národov, pričom pálčivé problémy povojnového spolužitia českého a slovenského národa premieta do čias štúrovských ,vyznávajúc potrebu vzájomného porozumenia a rešpektovania národnej osobitnosti. Autor spracováva ľúbostnú drámu mladého štúrovca Krasoňa a Vlastimily Hajskej.
Z toho istého obdobia čerpá spisovateľ námet aj pre štvorzväzkový román Bohumil Valizlosť Zábor. Ukázal štúrovcov v drobnej práci za kultúrne, mravné, hospodárske a politické povznesenie slovenského ľudu. Hlavný hrdina je človekom praktickej činnosti v prospech ľudových vrstiev.
Na román Bohumil Valizlosť Zábor nadväzujú historické novely Košútky a Klbká, v ktorých zobrazuje boj slovenských dobrovoľníkov v revolučných rokoch 1848-1849, a prózou Rozmajrinovy mladík, v ktorej opisuje podmienky z čias Bachovho absolutizmu.

Dramatická tvorba:
Stretnutie s rušným pražským divadelným životom v čase vysokoškolského štúdia priviedlo Kukučina k napísaniu prvej dramatickej práce Komasácia.
V poprevratovom období vznikli dve Kukučínove divadelné hry, a to dráma Obeta, ktorá je dramatickým variantom románu Lukáš Blahosej Krasoň, a hra Bacúchovie dvor, v ktorej sa sústredil na problém vysťahovalectva a prostredníctvom hlavnej postavy, ktorý sa vrátil po dlhej dobe z Ameriky, autor zobrazuje vlastné pocity, ktoré ho sprevádzali počas návratu do jeho vlasti.

Zemianska problematika v tvorbe Martina Kukučina, Pavla Orságha- Hviezdoslava, Svetozára Hurbana Vajanského a Eleny Marόthy Šoltésovej
Všetci títo spisovatelia patria do prvej vlny slovenského realizmu. Pre túto vlnu je charakteristický záujem o sociálnu a národnú problematiku, do čoho patrí aj zemianstvo. Každý z týchto autorov mal na zemianstvo rôzny uhol pohľadu.
Tvorba Svetozára Hurbana Vajanského bola spočiatku veľmi zameraná na jeho obranu a bola spätá s vierou, že ak sa zemianstvo spojí s mladou inteligenciou, mohlo by mu to pomôcť prebrať sa z apatie a nájsť si cestu späť k národu. Túto svoju myšlienku stvárnil vo väčšine svojich prozaických diel, no najmä v novele Letiace tiene, v románoch Koreň a výhonky a Kotlín. Hlavnými postavami sú odnárodnení zemania, ktorí sa stretávajú s predsta-viteľmi mladej inteligencie, a tak si nachádzajú cestu späť k národu. Postupom času si však Vajanský začal uvedomovať, že éra zemianstva sa už dávno minula a že ono už nie je schopné obnoviť svoje niekdajšie postavenie v spoločnosti.