Časť krajinnej sféry, kde žijú rastliny a živočíchy, sa nazýva biosféra. Mocnosť biosféry sa takmer zhoduje s mocnosťou krajinnej sféry.
Fyzickogeografická disciplína, ktorá skúma rastlinstvo a živočíšstvo ako súčasť krajiny, je biogeografia. Avšak základná veda o živých organizmoch je biológia.
Pretože biogeografia sa orientuje na dve zásadne odlišné krajinné zložky, na rastlinstvo a živočíšstvo, delí sa na fytogeografiu a zoogeografiu.
Jednotlivé krajinné zložky vplývajú na organizmy ako ekologické činitele. Niektorým rastlinám a živočíchom vyhovujú vysoké teploty (teplomilné), ktoré zasa iným škodia (chladnomilné). Fotosyntéza prebieha pri niektorých rastlinách pri polovičnom až plnom osvetlení (svetlomilné), iné pri takejto dávke hynú (tôňomilné). Rastliny rastúce vo vode (vodné) môžu byť zakorenené na dne, alebo sa voľne vznášajú. Na suchej zemi sa často zoskupujú podľa nárokov na pôdnu vlhkosť. Na zamokrených miestach rastú vlhkomilné (hygrofyty), na suchých suchomilné (xerofity), na prechodných mezofyty. Na pôdach s vyšším obsahom dusíkatých zlúčenín sa hojne vyskytujú nitrofilné druhy (pŕhľava, baza čierna...). Niektoré rastliny vyžadujú minerálne bohaté pôdy, najmä dostatok vápnika (kalcifilné, plesnivec alpínsky), iné s obľubou rastú na kyslých (acidofilné, brusnica, čučoriedka..). Osobitné druhy sa zoskupujú na zasolených pôdach (halofity).
Fytocenóza je zákonitý súbor rastlín, v ktorom platia vlastné pravidlá vzájomného spolužitia. Obdobný súbor živočíchov sa nazýva zoocenóza. Vyvíjal sa spoločne s fytocenózou daného miesta a spolu s ňou tvorí biocenózu. Spoločenstvo rastlín a živočíchov, čiže biocenóza, spolu s anorganickými zložkami daného miesta tvoria geobiocenózu.
Krajinný ekosystém sa skladá z príslušného súboru živých organizmov, z ich životného prostredia a zo vzájomných vzťahov medzi nimi.
Bioklimatické pásma a zóny (mimo pohorí)
V ekvatoriálnom a tropickom pásme je po celý rok dostatok tepla, ale množstvo vlahy na súši je rôzne, čo zásadne vplýva na zonálne usporiadanie rastlinstva a živočíšstva.
Dažďové rovníkové lesy sa rozprestierajú v pásme pozdĺž rovníka, kde spadne aspoň 2000-3000 mm zrážok. Sú bujné, husté a vysoké, stromy tvoria 4 až 5 poschodí s veľmi pestrým a bohatým drevinným zložením. Pre amazonské pralesy sú typické leňochod, mravčiar, vrešťan, kolibrík.
Savany sú trávnaté plochy s roztrúsenými stromami a kríkmi. Stromy bývajú nízke, rozložité, často s dáždnikovitou korunou. S predlžujúcim sa obdobím sucha lesy prechádzajú do krovinných až trávnych porastov. Pre africké savany sú typické antilopa, zebra, žirafa, slon africký, lev, gepard.
Monzúnový les sa najviac podobá savanovému, v suchých častiach monzúnovej Ázie. Zo živočíšstva pre túto oblasť je charakteristický najmä slon indický, okuliarnik indický a tiger.
Savany postupne prechádzajú do polopúští a v blízkosti obratníkov, kde je extrémne sucho, nastupujú púšte. Rastlinstvo sa vyskytuje len sporadicky, je chudobné na druhy. Uplatňujú sa suchomilné byliny, najmä tvrdolisté sivozelené trávy a sukulenty. Na miestach, kde vystupuje podzemná voda, sú ostrovy bujnej stromovej vegetácie – oázy. V Afrike je pre ne typická palma datľová.
V subtropickom a miernom pásme rozhodujúcim činiteľom pre celkový ráz organického sveta je ubúdanie tepla s rastúcou geografickou šírkou a jeho rozdelenie na letný a zimný polrok. Subtropické púšte sa ťahajú v pásmach pozdĺž obratníkov, prechádzajú postupne do suchomilných krovinných a bylinných porastov a ešte ďalej od obratníkov ich striedajú subtropické svetlé xerofilné redšie lesy nižšieho vzrastu. Dreviny v týchto oblastiach na zimu, ktorá je mierna až teplá a obyčajne vlhká, nezhadzujú listy. Stredomorská oblasť má charakteristické druhy živočíchov ako opica magot, dikobraz, jašterice, chameleón, gekon. Veľmi husté krovinné porasty tvrdolistých drevín sa nazývajú macchie.
V subtropických lesoch je dostatok vlahy a tepla zhruba po celý rok a umožňuje rast bujných, druhovo bohatých a vždyzelených lesov.
V kontinentálnych oblastiach v prechodnom pásme medzi púšťami a lesmi mierneho pásma s nízkym úhrnom zrážok leží zóna stepí. Nedostatok vlahy, vysoké teploty a s nimi súvisiaca malá relatívna vlhkosť vzduchu a vysoký výpar zabraňujú rozvoju lesa. Na stepiach žije mnoho hlodavcov, z vtákov najmä kurovité.
Podstatnú časť severného mierneho pásma zaberajú listnaté a ihličnaté lesy. Listnáče zhadzujú na zimu listy, pretože neznášajú silné mrazy. Podstatná časť ihličnanov silné mrazy znáša, a preto ihličnaté lesy suverénne dominujú v kontinentálnych oblastiach. Buk lesný vyžaduje viac oceánsku klímu. Dub je teplomilnejší a vydrží väčšie vlhkostné a teplotné výkyvy.
Ihličnaté lesy zaberajú širokú zónu, zvanú tajga, ktorá sa v Euroázii tiahne rovnobežkovým smerom od Škandinávie až po Tichý oceán. Tajgu tvoria viaceré druhy smrekov, smrekovcov a borovíc s prímesou niektorých listnáčov, najmä briez.
Živočíšstvo listnatých a ihličnatých lesov severného mierneho pásma je pestré a bohaté, pričom na oboch svetadieloch je veľmi podobné. Typickí zástupcovia sú jeleň, medveď, rys, kuna lesná.
Živočíšstvo Austrálie, Južnej Ameriky a Afriky sa vzájomne veľmi odlišuje, aj keď možno pozorovať korene starého príbuzenstva. V Austrálii a na Novom Zélande žije mnoho vačkovcov, vtákopysk. Niekoľko druhov vačkovcov žije v Južnej Amerike, pštrosovité sa vyskytujú aj v Afrike.
V zóne tundier vo vysokých zemepisných šírkach s priemernou teplotou vzduchu najteplejšieho mesiaca pod 10°C les nemôže už rásť pre nedostatok tepla. Les sa končí polárnou hranicou lesa, kde nízke stromy prechádzajú do krovitých foriem. Smerom k pólom nastupuje podzóna krovitých tundier. V Európe ju tvoria najmä breza trpasličia a viaceré druhy krovitých vŕb.
Rastlinstvo svetového oceánu závisí najmä od vlastností vody, ktoré sa výrazne menia s jej hĺbkou a geografickou šírkou. V povrchových vrstvách vody, kde je dostatok svetla, žije podstatná časť rastlinstva, najmä mnoho rias a iných nižšie organizovaných rastlín, viazaných na fotosyntézu a mnoho živočíchov, ktoré sa s nimi živia. Časť živočíšstva bez výraznejšieho aktívneho pohybu spolu s rastlinstvom sa nazýva planktón. Poskytuje potravu vyšším živočíchom. Dno hlbokých oceánov je veľmi chudobné na početný stav a druhy živočíchov, takže dno hlbokomorských priestorov tvoria obrovské takmer pustinné plochy.
Plytké šelfové vody trópov sú domovom koralov, ktoré často tvoria ostrovy, ba až mohutné bariéry. Studené moria obsahujú viac rozpusteného vzduchu, preto majú aj viac planktónu. Druhovo je síce chudobnejšie, ale bohaté na počet jedincov.
Vertikálne členenie biosféry na Zemi
V súlade so zmenou klímy s rastúcou nadmorskou výškou sa rastlinstvo usporiadalo do vertikálnych vegetačných útvarov, do vertikálnych zón, podzón, stupňov.
Vo vlhkých trópoch les vystupuje do výšky približne 3500 m, v suchších trópoch ešte vyššie. Vyššie je krovinný stupeň prechádzajúci do zóny bylinnej vegetácie. Nad ňou je zóna vysokohorských pustín, ktorá prechádza do zóny večného snehu a ľadu.
SR:
Dubový stupeň – do 550 m
Bukový stupeň – 550 – 1300 m
Smrekový stupeň – 1300 – 1710 m
Kosodrevinový stupeň
Vysokohorské (alpínske) spoločenstvá
Členenie biosféry na malom území
Lužné lesy – voda sa stáva rozhodujúcim činiteľom
Vŕbovo a vŕbovo-topoľové lesy – sú na sústavne zaplavovaných územiach
Brestovo-jaseňové lužné lesy – sú rozšírené na častiach nív zaplavovaných len zriedkavo
Slatinné jelšiny – vytvorili sa v zamočiarených zníženinách
Borovicové lesy – vytvorili sa na minerálne veľmi chudobných viatych pieskoch
Sutinové lesy – rastú na sutinách a skalách horských oblastí
Použitá literatúra:
Mičian, Ľ. a i., 1997: Geografia pre 1. ročník gymnázií (1.diel). SPN Bratislava, s.95, ISBN 80-08-02602-2