MILOŠ ŠUHAJDA:
Hl. postavy: rozprávač
Miloš Šuhajda
Obsah:
Miloš Šuhajda bol jeho kamarát, ktorý sa mu nasilu natisol a prišiel k nemu bývať. Rozprávačovi ale robilo dobre, keď mohol do Miloša zarýpnuť vždy, keď sa to len dalo. Miloša ale nič nikdy nerozhádzalo a všetko bral s rezervou. Miloš sa stal členom rôznych klubov. Raz spoznal Elzu Vidovú a začal si s ňou. Rozprávača to ale rozčúlilo a tak Milošovi Elzu prebral. Milošom to zase ani nepohlo. Bral to tak, ako to bolo Rozprávač nič neskrýval a keď ho Elza omrzela, i to mu vyhodil na oči. Miloš zase nič. Stále rozprával, ako je im dvom spolu dobre. Raz sa Miloš oženil a za 3000 korún na splátky nakúpil potrebné veci. I s jeho ženou mu chcel rozprávač urobiť priek, ale tu Miloš povedal, že to nie je Elza Vidová a rozosmial sa. Neskôr sa im narodila dcéra. Rozprávač chcel i tu zabŕdnuť a povedal Milošovi, že jeho dieťa je ako každé iné. Všetky sú vraj rovnaké. Tu sa ale ukazuje Milošove zraniteľné miesto, dcéru si zastáva, je z nej nadšený a rozprávača dokonca sám vysotil von dverami. Až potom si rozprávač uvedomuje, že to nie je škodoradosť, ale závisť, ktorú pociťuje. Závidí mu, že sa má dobre, že má rodinu – ženu, dieťa, že je šťastný. Rozprávač nemá nič z toho. Závisť. Zisťuje, že nemá nič, že je sám. Má výčitky a teda ide k šéfovi, aby Milošovi zvýšil plat. Ale Milošovcov vraj bude obchádzať (rozprávač). Asi aby nevidel ich šťastie.
LÁSKA NAŠTRBENÝCH KAMIENKOV:
Hl. postavy: Valuša
veslár
Obsah:
Valušu doktor poslal k moru, aby sa liečila Pozerala na more, ktoré nemôže byť studené, ako hovoria ostatní ľudia. A tak sa ponorila do vody, ktorá jej bola najprv chladná, ale plávala ďalej a ďalej,... Odplávala veľmi ďaleko, až ju zachytila ruka neznámeho veslára na člne, ktorý si myslel, že sa chcela utopiť. Odtiahol ju ku brehu. Zdal sa jej zaujímavý. Povedal, že má v člne malého priateľa, ktorý sa bojí vody. Ona do člna nevidela, ale na priateľa bola zvedavá, Cestou jej hovoril, že sa hrala so životom. Ale ak sa chce človek zabiť, 99% si to napr. pri páde rozmyslí, ale už niet návratu. Ale ak to chce naozaj, utopí sa vo vani, kde sám nasilu udrží hlavu pod vodou a môže sa vynoriť, kedy chce. Keď prišli na breh, Valuša zistila, že malý priateľ je biely psík. Urazila sa a odišla. Potom sa našla na horúcom piesku. Povedala na veslára, že je surovec. Prisadla si k nej tučná dáma („jednu duša druhú telo ubíja“). Začala jej rozprávať o veslárovi – kde býva, že nikdy neobeduje, s nikým nekomunikuje,.. Valušu začal veslár zaujímať, ale nechcela si to priznať. Pozbierala drobné horúce kamienky a kládla si ich na telo. Hľadala ten najhorúcejší. Navrávala si, že vie prstami rozoznať rozdiel v ich teplote. Potom našla jeden naštrbený. Naštrbený kamienok si potom vzala so sebou. Na druhý deň vstala skoro ráno, aby sa nestretla tučnú dámu. Nemala si kde na raňajkách sadnúť. Jediné voľné miesto jej ponúkol veslár. Začali sa rozprávať. Potom odišiel člnkovať sa. Ona zostala vo svojej izbe a dala si rozohriať na slnko svoj kamienok. Vychutnávala si to a nechávala ho rozpaľovať čím dlhšie. Chcela sa s kamienkom objímať. Chcela byť pekná a tak sa vyparádila. Išla do prístavišťa, kde sa stretla s veslárom. Člnkovali sa a rozprávali. Pri rozlúčke mu povedala: „Zajtra, pozajtre odcestujem domov…“No on jej na to nič nepovedal. Na druhý deň umrel. Našli ho v jeho izbe. Valuša sa o tom dozvedela. Potom sa rozprávala s upratovačkou, ktorá vyhodila jej kamienok z okna. Valuša ho aj tak chcela vyhodiť. Potom ďalej počúvala príbeh, ktorý jej upratovačka rozprávala, ako muž bije ženu, ale sú spolu šťastní,...Keď odchádzala, trochu hľadala i kamienok. Niektorí sú vraj šťastní, i keď by sa niekedy pozabíjali, ale zato dobre nažívajú.
PETRO:
Hl. postavy: Petro
Obsah:
V príbehu je hlavnou postavou Petro, ktorý akoby mal dve osobnosti a s nimi vedie dialógy. Sedí večer doma a uvažuje o pánovi Gavličovi, u ktorého býva. Petro akoby mal dve duše. Jedna pokojná a druhá búrlivá, hotová vždy odporovať. Tieto dve duše sa medzi sebou rozprávajú. Jedna Petrovi hovorí, že je blázon, lebo žije v noci, druhá je pokojná. Nepokojná duša mu hovorí, že napr. „Matej Ulič pchal nôž do medveďa, keď medveď napadol Gavliča, a za to dostal pod moc horárov.“ Zlá duša mu hovorí o všetkom, čo by mohol Petro mať a nemá. Robí mu výčitky. Raz mu povie, že Gavlič sa o ňom rozpráva, že ho zanesie bývať do malej veže. Petro teda ide počúvať Gavličov rozhovor a zisťuje, že Gavlič ho chce nechať bývať „vo dvornej bráne alebo v prízemí“. Petro vyčíta druhej duši, že ho klame. Táto duša s ním prebdie i druhú noc až Petro nakoniec uzná: „Pravdu máš, ty satan!“
HRIECH SAMA HAURIKA:
Hl. postavy: Samo Haurik
Jakub Paško – richtár mesta Banskej Kremnice
Hoffer Zachariáš – mestský pisár
Tomáš Alias – mestský strážnik
Anna – vdova po minciarovi Dodákovi
Obsah:
V mesta Banská Kremnica žije richtár Jakub Paško so svojimi poddanými. Odsudzujú ľudí za rôzne nezmysly. Napr. dve ženy odsúdia, lebo si šklbali vlasy. Ako poučenie a pre výstrahu ostatným boli obidve položené do hrdelnej klady oproti sebe a museli sa na seba dívať. Takto odsúdili i Sama Haurika, najbližšieho richtárovho priateľa, pretože ho prichytili pri okne polomanželky a polovdovy, keď od jej oknom povedal: „Dušička, veď poď bližšie trošku! Sľubujem ti, postískam ťa iba raz a potom pôjdem domov!“ Vo väznici sa s ním rozpráva mestský strážnik Tomáš Alias. Rozpráva Samovi, že žena je vždy pokušením a vraj mali vypočuť i ju. Samo ale odhalí, že vdova Anna sa páči i Tomášovi. A tak aby nesúdili i jeho, poberie sa Tomáš od Sama radšej preč. V tej roztržitosti zabudne Sama aj zamknúť, ale Samo mu to pripomenie. Na druhý deň sa konal súd. Annu od súdu oslobodili, lebo vraj: „s plačom priznala, že menovaného sama pod oknom nevidela, ani hovoriť nepočula, a tak ani nijakých hriešnych myšlienok mať nemohla.“ – preto bola vyhlásená za nevinnú. Obžalovaný Samo ale povedal: „keď takto v tme blúdil, ani nevedel, že je práve pod oknom, a hriešne slová vyriekol len preto, lebo nečakane pokúšal ho diabol.“ Preto bol teda Samo odsúdený, lebo človek má vraj diablovi odolať a ako trest musel dať 2 zlaté, za ktoré sa postaví drevený stĺp, na ktorom budú vešať ľudí. Toto pisár dopísal, keď sa Samo ozval, že svoju pokutu zvyšuje a žiada, aby stĺp bol postavený nie z dreva, ale z kresaného kameňa. Vrchnosť to ale nechcela meniť, lebo to už bolo zapísané a už tak rozhodli. Bola to pre nich opovážlivosť. Nepáčilo sa im to. A preto Samo svoj trest ešte zvýšil a povedal, že dá na stĺp 4 sväté obrazy, aby sa z každej strany na ne mohli i statoční a ctihodní ľudia dívať. A teda pisár Hoffer musel záver prepísať. O rok bol už tento stĺp so 4 obrazmi postavený, ale richtár Paško Samovi do smrti neodpustil.