Ako som už spomínala, v románe je prítomná sociálna problematika. Autor vyberá postavy zo sociálne odlišného prostredia. Bukva sa stal gazdom ( hoci ho otec predtým vyhnal z domu a urobil z neho kupca). Je to človek bohatý, vládne majetkom. Jeho žena Magdaléna pochádza z iného ,,sveta“ – z domu chudobného robotníka Migúta. Z hľadiska sociálneho postavenia má teda Magdaléna bližšie k Jánovi Klasovi, ktorý je tiež chudobný, pracuje ako sluha. V knihe sa píše: ,, Magdaléna patrila kedysi do tej istej vrstvy ako Ján Klas. Ani u Migútov nemali gazdovstvo, i chalupu len takú, akú majú všetci ostatní, čo chodia do cudzích robôt, i Magdaléna kedysi, ani nie dávno, chodievala robiť iba na cudzie.“ Podľa názoru dediny sa mala vydať za seberovného – za Matúša Zvaru, ktorý bol z tých, čo ,,mali v dedine najmenej“. Pre dedinu nebolo dôležité, že v skutočnosti nikdy nepatrili k sebe, dôležité bolo, že patrili do rovnakej spoločenskej vrstvy. O tom, že autor si uvedomoval sociálnu nerovnosť ľudí ( ,, Ach, ľudia, ani v smrti sme nie všetci rovní.“) svedčí aj obraz pohrebu Migúta: ,, ... všetci pohrebníci sa pohoršovali na veľkej truhle, načo malému človeku veľká truhla, veď sa nebožtík musí v nej stratiť. ... Bukva rozkazoval, Bukva bude platiť a za väčšiu truhlu musí zaplatiť viac. Veď i biely kríž namaľoval na čiernu truhlu taký, ako ešte nikomu. Konce mal kríž okrúhle, rozšírené a ešte takou tenkou čiarou bol celý kríž obtiahnutý. Tým zlomyseľnejším i veniec vŕtal v hlave, čo Bukva sám doviezol z mesta, lebo taký veniec tu na pohrebe nikto nevidel, keďže v Hrušove ešte neumrel nijaký pán, a to bol podľa dediny panský veniec. Nuž tak to niektorým oči klalo, že Bukva už tak dovysoka rúbe, už sa i panští.“ Rozdielnosť sociálneho postavenia si môžeme všimnúť aj vo vzťahu syna bohatého gazdu Bukvu Štefan a slúžky Dory. O Doru má záujem sluha Jozef, čo by bol vzťah seberovný, zvedie ju však Štefan. Aj tento problém rieši autor prekvapivo, možno aj trochu dramaticky – po mnohých peripetiách sa na rozkaz Bukvu ožení Štefan s Dorou. Pre niektorých ľudí je to pre Doru veľké šťastie, že sa vydala do gazdovstva, neuvedomujú si, že uzavrela zväzok s človekom, ktorý je mrzák – hrbáč, ktorého ani vlastný otec nemá rád. Tento vzťah Doru aj zmenil – z veselého, bezstarostného dievčaťa sa stáva nešťastná, tichá, pokorná žena - ,,... celá sa scvrkla, usilovala sa byť neviditeľná, stíchla, nedívala sa na ľudí, nuž ani na voze nebolo ju skoro badať“. (s. 120)
V intímnej sfére je Na bukvovom dvore románom lásky a manželstva. Predmetom autorovho záujmu je prípad gazdu Bukvu a jeho ženy Magdalény. Tu zrejme hľadal Hronský nové možnosti obzvláštnenia starej tematiky. Starší, zrelý človek si vyberie po dobrom uvážení za svoju druhú manželku mladé neskúsené dievča. Bukva je čestný človek, hrá s otvorenými kartami, dievčaťu i jej otcovi vysvetlí pravdivo celú situáciu, nesľubuje nemožné. Porozpráva o vzťahu k svojmu otcovi, o dokaličenej ruke, upozorní Magdalénu na to, že na bukvovom dvore sa ťažko žije. Požiada ju, aby neubližovala jeho matke ( uvedomuje si, že nekoná vždy správne, ale myslí si, že má na to svoje dôvody) , tolerovala jeho syna , ktorý je hrbatý a ku ktorému nemá taký vzťah, aký by sa vyžadoval od otca k synovi. Hoci Magdaléna túži po mladom manželovi, po láske, nakoniec súhlasí so sobášom s Bukvom, do jej života však nečakane vstúpi postava sluhu Jána Klasu. Tu by sa dalo hovoriť o typickom trojuholníku – žena medzi dvomi mužmi: gazda Michal Bukva – Magdaléna Migútová – sluha Ján Klas. Čitateľ by mohol predpokladať jednoduché spracovanie tejto tematiky : Magdaléna nedokáže žiť s mužom, ktorého nemiluje a rozhodne sa odísť od neho za hlasom svojho srdca. Autor však problematiku nerieši podľa očakávaní čitateľa, drží ho v napätí. Magdaléna prekoná mnoho ťažkostí, nedokáže mať rada svojho muža, dokonca ho znenávidí, rozhodne sa od neho odísť, toto rozhodnutie však neuskutoční, pretože po požiari rodičovskej chalupy nemá kam ísť. Trpí, cíti sa opustená, nešťastná, sklamaná. Hoci autor naznačuje jej záujem o Jána Klasu, pri pokuse o zblíženie sa mu bráni, otvorene nehovorí o svojej láske k nemu. Čitateľ ju len tuší. Možnosť ich vzájomného vzťahu naznačuje len úsilie Jana o zblíženie, uvažovanie o odchode z dediny s Magdalénou. Riešenie problému ,,ľúbostného trojuholníka“ zasiahne rušivo aj do osudov niektorých ďalších postáv (napr. ,,odmietnutý“ Zvara, Iva zaľúbená do Klasa). Záver románu vyznieva však šťastne, harmonicky – Magdaléna neopustí svojho manžela, dokonca splní jeho očakávania – autor naznačuje príchod potomka na svet. Na konci románu je šťastná aj stará Bukvovka, smeje sa, a takú ju jej syn dlho nevidel. Spokojný je aj vždy ušomraný, hádavý Adam, ktorého Michal pozval za kmotra.
Hronského ženské postavy sú väčšinou ženy poddajné, nerozhodné, hoci len navonok. Napríklad Magdaléna sa vydala za Bukvu nie z vášnivej lásky, ale podľa okolností. Na jednej strane je chladná k svojmu mužovi, ale v hĺbke svojho srdca túži za sluhom Jánom Klasom. Magdaléna sa uzaviera do seba, rozmýšľa nad sebou, nad životom, koná ,,ticho“ ( nešťastné stretnutie s Klasom), mnohé svoje rozhodnutia nevyriekne nahlas ( odísť od muža po smrti otca ), cíti sa bezmocná, zradená, opustená, len pomaly si nachádza cestu k mužovi.
Rozoznávame dva typy postáv. Na jednej strane sú to postavy, ktoré nahlas myslia ako Katrena ( ,,.... Magdaléna nehovorila nič, no Katra to ani neočakávala. Ani ju mlčanlivosť nemýlila, hovorila si svoje, zavše sa ponáhľala, akoby sa bála, že všetko neodvraví, lebo nebude mať komu, ak Magdaléna zrazu zasa vstane a zmizne z domu.“ – s.27) alebo sluha Jožo ( ,,...Klas mu neodpovedal, lebo už driemal, ale paholok si z toho nič nerobil ...“ – s.106), na strane druhej sú to postavy, ktoré ,,hovoria mlčky“ – napr. Magdaléna, sluha Klas
(,,Ján Klas kýval hlavou, hovoril málo, nahadzoval pne, zapínal reťaze. Na Adamove reči naozaj nedbal, inde sa mu túlali myšlienky, zas sa rozprával so zemou, i s nízkou jarnou hmlou, čo sa nebadane ťahala do dediny...“ – s.23), Bukva ( ,,... Keby som mohol Madlene povedať: Nedeľa je, sviatok, paholci odbehli, ale zapriahnem sám a poďme našu horu pozrieť!...“ – s.93) . Nešťastní a prostí ľudia hovoria nahlas a na druhej strane postavy ako Magdaléna alebo sluha Ján sú tiež ľudia nešťastní, ale plní vôle, vášne, túžby po láske a tí konajú spôsobom druhým. Tieto postavy svoje myšlienky, pocity väčšinou nevyjadrujú priamo, ,,dusia“ ich v sebe ako čosi nevypovedané, nedorieknuté, čosi pod povrchom, ktoré však vybúši len vo chvíľach, keď sa rozhoduje o hlavnom. Silné vášne, hnev vyšli na povrch napr. pri stretnutí Klasa s Bukvom pred odchodom za četníkmi : ,,... Ani sám Ján Klas nevie, ako zletel z voza a že sa hneď pokĺzol na primrznutom dvore, iba sa na šiel na zemi a videl nad sebou Bukvu, Bukvu, človeka neznámeho, šialeného, hrozného, v ktorom teraz zvrel hnev, čo sa zbieral dlho, čo dlho čušal, zlosť, ktorej bolo mnoho, ale utajená bola tak hlboko, že ani Michal Bukva o nej nevedel, že je taká strašná, taká mocná a taká bezohľadná.“(s.199) Medzi spomínanými dvoma typmi postáv stojí Bukvovka – Jastrab, ktorá je mocná žena, ale napokon sa pokorí a povie Madlene presne to, čo si myslí. Pre takú hrdú ženu ako je Bukvovka nebolo ľahké prísť za Magdalénou, pretože si ,, namýšľala, že každá jej pokora v živote zle skončila, ani s touto, ktorú ide vykonať, dobre nebude.“ (s.82) Uvedomovala si však, že jej syn má Magdalénu rád, preto chcela zachrániť ich manželstvo a prišla za nevestou s prosbou. Tá však bola ako z kameňa, nereagovala na gazdinej slová. Ukázalo sa, že aj táto pokora bola zbytočná. Jednota mysleného a chceného, pokora starej ženy pred mladou je dôležitým zvratom románu. Po tomto rozhovore sa vzďaľuje Magdaléna postupne od Klasa a pripútava sa k svojmu mužovi.