V diele si môže čitateľ všimnúť využitie symboliky mien alebo prímení. Autor dal hlavnej ženskej hrdinke meno Magdaléna , čo znamená z biblie hriešna. Magdaléna je na jednej strane hriešna voči mužovi vo svojich myšlienkach, v túžbe po Jánovi Klasovi, je tiež hriešna aj voči dedine, lebo sa vydala za vdovca , boháča a nechala svojho mládenca, hriešna v očiach dediny, keď na pohrebe svojho otca nevyronila ani slzu, stála ako keby bola z kameňa. Bukva je ,,..veľmi ťažký chlap, taký je ťažký ako klát. Ako keby poobliekal klát, klát dubový a tvrdý. Keby si sa ho dotkol, tak by si to všetko vycítil. Tak by si vycítil, že iba košeľa je na ňom mäkká, iba slovo je na ňom mäkké a riedky vlas na hlave, ale on sám je tvrdý ako tvrdé drevo, od ktorého i sekera skáče“. Bukva je človek, ktorý nemal ľahký život od malička, tvrdo sa musel pasovať so životom, mnoho rán mu uštedril život ,dokáže sa však so životnými ťažkosťami vysporiadať, nič ho nezlomí. Ján Klas je človek jemný, nešťastný , ktorý nikdy nebude mať pokoj – autor využil symboliku klasu s jemným steblom. Stará Bukvovka dostala prímenie jastrab pre vlastnosti podobné tomuto vtákovi: ,,... strežie na všetko, strežie s pichľavými očami a s ohnutým nosom ako zobák, že nemilosrdne stráži synovo imanie, i keď sa najväčšmi spije, i vtedy vie o všetkom, čo sa imania týka a že je k nikomu nie prívetivá.“(s.70)
Autor využil v diele aj viac symbolov. Podľa môjho názoru ťažký život ľudí žijúcich na dedine podčiarkuje autor aj častým používaním prirovnaní so slovom kameň , pretože kameň symbolizuje ťažký predmet. Spisovateľ využil aj niektoré ľudové povery. Napr. netopier, ktorého zbadá Michal Bukva pri návrate domov, je predzvesťou nešťastia, očakávania niečoho zlého. Hrbatí ľudia sú vraj veľmi pomstiví, postava Štefana naznačuje, že to môže byť pravda. Obraz svetla na Migútovom hrobe naznačuje, že ,, Migút nemá na druhom svete pokoj,niečo tu za sebou zanechal, čo je nie v poriadku a ten oheň je toho znamením“. Mária Bátorová spomína, že i dom patrí v Hronského dielach k symbolom. Je symbolom vlastníctva, majetku, ktorý postavy zväčša nemajú, je symbolom identity - ľudskej, sociálnej a národnej. Aj v románe Na bukvovom dvore otcovský dom je pre Magdalénu symbolom útechy, hľadania strateného šťastia, symbolom spomínanej identity. Sem sa utieka, keď sa cíti sama, nešťastná. Tento dom znamená pre ňu veľa, mohol by zmeniť jej život. Žiaľ, akoby to osud nechcel a dom – útočisko – zhorí.
V Hronského dielach je podstatný pojem viny a hriechu. Hriech a vina nielen ako etická kategória, ale ako filozofická kategória fungovania človeka. Stará Bukvovka sa cíti vinná za nešťastné detstvo svojho syna. Magdaléna sa cíti vinná voči Bukvovi, keď spáchala hriech s Jánom Klasom, cíti sa vinná za smrť svojho otca. Bukva sa cíti vinní, že nedokázal získať lásku svojej ženy, nedokázal ju urobiť šťastnou. Dedina vinní Bukvu z nečestného získania majetku, dedina neodpúšťa alebo len ťažko odpúšťa hriechy jej obyvateľov.
Mnohé postavy alebo situácie sú zahalené rúškom tajomstva. Tajomstvo sa vznáša nad ,,nezvyčajne“ dobrým vzťahom Adama a Bukvu, nad smrťou Migúta, nad príčinami požiaru Migútovej chalupy ...
V úvode som spomenula, že autor zameriava svoju pozornosť aj na prírodu. V zobrazení prírody, ročných období možno nájsť prvky lyrizovanej prózy prítomné v tomto románe. Postavy románu sú späté s prírodou, ich dotyk s prírodou je často prejavom ich pocitov, nálady. ( ,, Kade kráčala cez dvor, iste každá šľapaj ostávala za ňou teplá.“- s.99) Autor vnáša do prózy prvky lyriky ( nielen pri opisoch prírody). V románe sa často vyskytujú :
- prirovnania ( klíčik by spŕchol ako prach, zem bola ako čerstvý chlieb, ťažoba jej sedela ako kameň, taká je ako kameň, Štefan je ako mača, zaspal ako kus hliny...)
- personifikácie ( vietor spieva, počula ho iba tráva a vietor, vykrikovalo ružové srdce, hrušky sedeli v hojnej rose, zima rozškľabovala oči,vetru akoby sa nechcelo behať po dolinách a kopcoch , ...)
- metafory ( pluh sa brodí v novom chlebe, brázdu ľútosti, uhasínal život, otvára sa zem, pochovalo sa do bieleho páperia, do brázdy seje slzy ,...)
- epitetá ( do voňavého blata , mäkkým slovom, čierne cesto, krivé svetlo,svárlivé strigy, hladká lúka,...)
- zdrobneniny (vŕšok, psík, ...)
- a iné umelecké prostriedky alebo ustálené výrazy ( šibnutý si do Dory ako vôl do kopy sena, jamu vystojíš,...).
V románe sú časté opakovania slovné ( nikdy, nikdy,... iba ráta, iba ráta,...robila, robila), ale i vetné a situačné. Napr. sluha Jozef vedie rozhovor s novým sluhom ( po odchode Jána Klasa z bukvovho dvora) skoro doslovne tak, ako ho s ním, keď bol druhým sluhom viedol prvý sluha, teda Ján Klas. V románe sú zaujímavé dialógy postáv, ale i kratšie či dlhšie monológy postáv – hlavne monológy Magdalény, Jána Klasa, Michala Bukvu. Zaujali ma aj opisy – napr. vonkajšie opisy postáv, opisy prírody, prostredia ( napr. dvor), priama či nepriama charakteristika postáv. Páčilo sa mi, že autor v úlohe rozprávača síce komentoval deje, podstatné však bolo to, čo zamlčal, čo nenechal postavy povedať. Podarilo sa mu tak vyvolať u čitateľa napätie, záujem o ďalšie dianie, necháva priestor pre fantáziu čitateľa.