Dušan Dušek: Kalendár
Dušek nepatrí k autorom, ktorí tažisko svojej tvorby sústredujú vo vymyslenom, fiktívnom príbehu. Nepíše ani o cudzích, sprostredkovaných zážitkoch. Ohniskom jeho tvorby sú vlastné zážitky z detstva, z domova, z rodinného prostredia, zo školy, zo zamestnania, z dovoleniek, z manželstva, z lásky..- proste autorov život a jeho skúsenosti. Preto jeho diela pôsobia autobiograficky, sú písané v 1. osobe, autor sa stotožnuje s hrdinom. Kedže autor je vynikajúcim pozorovatelom okolitého sveta a života, spoznávame cez jeho pohlad aj bohatú vonkajšiu realitu, ludí a vztahy medzi nimi, ich zvyky, návyky, oblúbené a nenávidené cinnosti, postoje atd. Typickým znakom Dušekových poviedok je „zmysel pre veci“, ludský cas spája s casom vecí, predmety pocas nášho života miznú, strácajú sa a opät objavujú, cím pripomínajú to minulé. Ked k týmto znakom pridáme poetickost, pôsobivý metaforický sloh, originálnu formu(10 riadkový odsek=1 veta, jedna veta „rozkúskovaná“ na jednotlivé slová..), casto humorné, ale vždy láskavé a vlúdne príbehy so zhovievavou iróniou, majúce niekedy aj iracionálny prvok- použité nie na odvedenie pozornosti od reality, ale na jej hlbšie pochopenie. Tieto všetky znaky sú crty Dušekovej tvorby, sú typické aj pre zbierku poviedok Kalendár. Sledujem v nich úseky autorovho života od detstva, cez štúdium na VŠ, prvú prácu, lásky, manželstvo- dospelost. Ide v nich aj dalej- v posledných poviedkach už nemá vlasy, ktoré spomína casto.
V poviedke ARABSKÝ KÔN sa dozvedáme, že autor žije v Pieštanoch. Má teraz asi 9 rokov, momentálne sú letné prázdniny a on má cas pozorovat seba i okolie. Rád by rástol a dospieval rýchlejšie(skúša všemožné recepty, aby vyzeral mužnejšie), chce byt dokonalejší(nechce odstávajúce uši). Sleduje rodicov v noci cez klúcovú dierku a je mu zle. Tvrdí, že nechce dalšieho brata. Vraj mu ide na nervy dost ten, ktorého má. Ale zdá sa, že to len „machruje“. Z jeho skutkov totiž vyplýva, že má mladšieho brata rád. Brat Ojo sa pôvodne volal Milan- po otcovom bratovi. Avšak ked ich- ako otec povedalstrýko ojebabral a nedal svojmu synovi meno Jozef po otcovi, otec sa nahneval a zacal ho volat Jozef, potom Jojo a nakoniec Ojo. Ojo zbiera vtácie pierka a miluje kone. Už názov poviedky napovedá, že tu ide aj o ne. Na dostihoch totiž jeden kôn zahynie, Ojo je v šoku, place. Starší brat ho mu pomôže(nielen tým, že mu dá nové vtácie pierko). Starší brat(autor) sa cíti dospelý(správa sa velkoryso k vrtochom menšieho)- tento pocit pramení vo vztahu s Terkou.
Poviedkou UJO FERO&COMP. Spoznávame novú crtu Dušekových poviedok- zobrazenie bizarných postáv. Ujo Fero sa po tragickej smrti syna stáva špiritistom a duchárom. Vyhlasuje, že sa rozpráva s mrtvym synom, a že mama Dušana bude mat urcite do tretice dcéru. Otec si želá dievcatko, ale z uja Fera si spolu so svojim svokrom utahuje. Faktom však ostáva, že dedo dal jeden dom s ovocným sadom ujovi Ferovi, druhý dom maminej sestre a mame nic. Malý Dušan hrá futbal a obdivuje Oberta zo Slovanu. S otcom ide na zápas do Trnavy. V závere poviedky je citatel konfrontovaný so smrtou uja Fera(ktorý im vždy nosil hrušky a jablká). No koniec nie je pesimistický: “Všetko sa kazí a zomiera preto, aby to znovu ožilo do starej, zaprášenej strany sveta.“
V poviedke MRAMOR spomíname druhého cudáka. Samotára Adama. Celá obec ho pozná ako ochrancu vtácikov, každého poraneného ošetrí, vychová, naucí znova lietat a pustí. “Všetci sme sa z neho smiali: patril medzi cudákov, ktorí ani za rec nestoja, lebo každý o nich všetko vie. Ale ich svet je pre nás neviditelný- a možno je zo skla. Vždy sa niekde zabúdajú.., nikto nevie kam, ale potom znova postávajú pred holicom. Nám sa zatial zdá že sme od nich múdrejší- a ani nám na um nezíde, že aj títo zberatelia hrebenov. majú v tele dušu, ktorá je podobná vode a všetkým jej skrýšam na hlbokom dne.“ Nakoniec autor vidí Adama zabíjat svojich vtácikov(niesol mu poranenú sýkorku). Tej noci skocí Adam z veže požiarnej zbrojnice.
MINULÝ CAS: Dušanov otec je sklamaný: on ako bývalý skvelý futbalista a tréner dorastu nemá pokracovatela- Ojo potrebuje na jedno oko 6 dioptrií a Dušanovi to nejde tak dobre ako chlapcom sediacim na striedacke. Ani ho to nebaví, hrá len preto, lebo musí. Lenže márne to vysvetluje spoluhrácom. Kým je otec v pôrodnici, hrajú zápas a zlomia mu nohu. Zlomenina sa zle zrastie- treba znovu zlomit nohu. Otec má preto výcitky a trápi sa. „Nedalo sa nic robit. Deti svoj smútok vyplacú, ale dospelí ho musia zjest, nic iné im neostáva- a otec ho zjedol. Nehovorí už nic o futbale a kúpi chlapcom nové bicykle. Sú najrýchlejší v celom obvode, až kým Ojo nedostane na stanovacke reumu do kolena. Sestra je po otcovi- hrá futbal ako divá, „nicí“ všetkých vrstovníkov- 6 rocných chlapcov. No otec na to nereaguje. Dušan si dáva prihlášku na VŠ, príjmu ho na novinárcinu(kam chcel), nájde si frajerku Danu. Otec ho s nou podpichuje, no Dana ho nakoniec nechá. POTOK POD POTOKOM- autor je už ženatý. Manželka sa volá Lena, je o rok staršia a pácila sa mu už ako 15 rocná. Chystajú sa na dovolenku do Juhoslávie(autor naznacuje opletacky s vybavovaním: výpisy z registra trestov, súhlas od vojakov, potvrdenie od zamestnávatelov..). Dušek má podla všetkého rád more a vodu. Podáva krásny opis podmorského sveta. „Vo vode bol pokoj, ticho, mier. Na brehu boli naše starosti a trápenia.“ Rád sa potápa do hlbín mora, do jeho vln(objavuje originálnu podobnost potápania a milovania). Po nezhodách a hádkach so ženou(necháva vlasy v hrebeni, on pohodené ponožky- to boli však len zámienky, pravá prícina je len nacrtnutá, alebo je to slovná hracka: „Nešlo o to, ako ten Oto prišiel o to.“) opät nachádzajú cestu k sebe.(Alebo ani nie?) „Mal som kamaráta Viktora. Neveril som mu, že pod každým potokom tecie ešte jeden iný potok, ktorý je neviditelný, ale tým, co ho naozaj chcú vidiet, tým sa ukáže.“ Tak je to aj s pocitmi a citmi druhého cloveka.
V kratuckej poviedke KALENDÁR sa autor sám vyznáva z lásky k pozorovaniu sveta, okolia, ludí, dna..(„nikdy som neprestal“). Netúži
svet zmenit, len ho vnímat.
GOMBÍKY ZO STAREJ UNIFORMY- potvrdzuje, že urcite veci v našom živote sú späté s urcitými zážitkami a pocitmi. Ked nájde staré strieborné gombíky, ktoré mu daroval nebohý starý otec, spomína na starkého, zážitky a rozhovory s ním. Na to, ako povedal: „Zvuky. V tom sa vyznám. Tento hlúpy svet je z nich.“ Túži mat starkého vlasy(aspon tri) a hreben, ktorým mu cesal jeho nepoddajné kucery. Teraz už on sám nemá vlasy a aj gombíky už vyleštil a rozdal. Nechal si len dva. Tie neleští. „Ag zvetrá, zacne sa rozpadávat. až z neho zostanú len vlákna. Možno niektoré z nich budú jeho vlasy.“
TOPOGRAFIA- stretá strýca Alojza- „má hladovku, povadil sa so ženou“ Sú tu útržky rozhovorov na rôzne témy- more, mierová konferencia, hlúpe vtipy. Autor používa nárecie. V závere sa spomína smrt Alojza- na druhý den po stretnutí(možno od hladu). PRŠÍ- pes(oriešok) sa potuluje po sídlisku s vysokou vlcicou, tá sa každý den zbližuje s iným psom. Oriešok na nich brechá, hoci sú silnejší, bojuje- má poranenú nohu, no stále: „beží vedla vlcice, už na všetko zabudol, je tu a bude tu vždy. Ved kto iný ako on bude otcom týchto detí, kto in sa o ne postará? Zminú za rohom. Vyznajte sa v tom, kým budete rozmýšlat, dám si jeden Dinyl, prehryznem ho a zhltnem, nech mi je a svete trochu lepšie. Pohár studenej vody mi celkom schladí žalúdok. Stále prší. Eman za plotom.“.