„Vrhne sa dnu, obalí vás, rozbije žiarovku, okamžite zaplaví celú izbu. A zatvorenie očí vôbec nepomôže. Čo to za útechu – z tmy do tmy?“ (Psie dni, s.7) S týmto motívom sa stretneme aj v poviedke Jastrab, ktorej protagonistom je taktiež pubescent: „Bál sa zaspať; nikdy nevedel, kedy sa z tmy vynoria tie mučivé obrazy. Každá noc sa stala peklom.“ (Psie dni, s. 89) Tmy sa bojí aj hlavný hrdina poviedky Posledný termín: „Bojím sa spánku; pripomína mi smrť. Cítim sa bezmocný, stratený, vydaný napospas číhajúcim nebezpečenstvám.“ (Psie dni, s.42) Na tejto poviedke (Letné hry) je taktiež dôležité všimnúť si autorovu lexiku, ktorá bude explicitne prítomná aj v ďalších textoch – Mitana si „nedáva pred ústa servítku“, veci pomenuje tak, aké sú, bez akýchkoľvek eufemizmov: „ (...) smrdel lavór plný stareniných výkalov a najviac smrdela starena, o ktorej som vedel, že hnije zaživa.“ (Psie dni, s.8) Hniloba, smrad, potiaci sa ľudia – to všetko v nás evokuje negatívne konotácie. Tomáš Horváth to nazýva „estetikou hnusu“ (Horváth, 2000, s.30). Pri tejto poviedke by som ešte chcela upozorniť na prítomnosť živočíšneho  správania: keď nášho protagonistu a jeho kamarátku Alžbetu starena zdrapí, a nechce pustiť, nastupuje obranný reflex – postavy starenu týrajú horúcim polenom. Chcú tak docieliť, aby sa vymanili z jej pazúrov, chcú sa brániť. A prečo animálne správanie? Myslím si, že keď hrdina reaguje na starenin stisk takým spôsobom, že jej priloží „žeravé poleno k (...) ruke“, pričom cíti a vidí „škvariace sa mäso“, nie je to už prejavom ľudskosti, ale živočíšnosti.

            Ďalšia poviedka, ktorej sa budem venovať, sú Dohady. Opäť sa tu stretávame s priamym rozprávačom; ten odprevádza svoju matku na jej poslednej ceste. Protagonista nielenže nie je smutný, ale smútok doslova odmieta: „Ako môžeš smútiť za takýchto podmienok?“ (Psie dni, s.30) Smútočného sprievodu sa zúčastňujú aj ďalšie postavy – príbuzní, priatelia, známi...Tí sledujú správanie hlavného hrdinu, a autor ich charakterizuje aj prostredníctvom nekončiaceho sa  toku viet: „(...) vrahúni, čuš, on je môj kamarát, tak čuš, čo vy viete, čo prežíva muž, vrahúni, ti nepostúpia nikdy, to je mančaft ožranov, nie futbalistov, tohto roku bude veľa sliviek, zase napálime slivovice (...)  ale predsa len, samovražda je samovražda, možno nikto nie je na vine, alebo všetci, len keby vydržalo cez žatvy dobré počasie, a kto hrá v sobotu na zábave?“ (Psie dni, s.36) V uvedenej ukážke môžeme vidieť, že matkina smrť je zahalená tajomstvom, nejasnosťou. Uvažuje sa o samovražde, ktorú však nikto nemôže  potvrdiť, je to len dohad. Kristína Krnová hovorí, že „tajomstvo matkinej smrti stráca v poviedke pôvodné exponované postavenie, ba z aspektu rozprávača dokonca irelevantné, pretože na podstate veci už nič nemení.“ (Krnová, 1995, s.347) Problémovosť syna (alkohol, nedokončená vysoká škola) odkazuje aj na hlavnú postavu Patagónie, ktorej sa budem ešte venovať.

             Jednou z kľúčových poviedok  tejto zbierky je určite poviedka Horúce popoludnie. Hlavný hrdina (opäť je tu prítomné ja-rozprávanie) prežíva už tri dni trvajúce horúčavy. Tieto „psie dni“ so sebou prinášajú „stovky spotených tiel“, navôkol sa šíri  dusno, smrad, špina. Protagonista  má chuť fajčiť. Zájde preto do krčmy, aby si tam kúpil cigarety (marice). A tu sa začína absurdná situácia spojená práve s lokalizáciou krčmy. Návštevníci pohostinstva totiž vystupujú ako celok, stojaci proti nášmu hrdinovi. Na tento fakt upozorňuje aj Kristína Krnová: „krčma je enklávou kolektívne odsúhlasenej totality.“ (Krnová, 1995, s.347) Hlavnému hrdinovi sa nedarí opustiť priestory krčmy, zdá sa mu, že východ strážia. Iskierka nádeje zahorí práve vtedy, keď do priestoru prichádza protagonistov známy. Hlavný hrdina začína veriť, že na podnet priateľa sa z krčmy dostane. Ten však zmizne v sklade, nevediac, za akých okolností. Čitateľ sa v závere nedozvie, čo robil priateľ v sklade, či je v poriadku, prečo nemohla hlavná postava opustiť priestor krčmy. Koniec zostáva otvorený. A práve o to Mitanovi ide. V jeho zbierke nenájdeme prózu, ktorá by bola jednoznačná a uzavretá. Autor zámerne príbeh nedopovie, a tým dáva priestor čitateľovi, ktorého takto zaktivizuje. „Čitateľa považujem za svojho spolupracovníka. Ponúkam mu niekoľko možností, ako si dej domyslieť. Nechcem čitateľa vodiť za ručičku  - občas ho navigujem aj falošným smerom.“ (Mitana, 1998, s.97) Tajomstvo. To je jeden z ďalších primárnych motívov Mitanovej prózy. V tomto prípade je vyjadrené implicitne (je tajomstvom, kde sa stratil protagonistov známy), ale v iných poviedkach ho nájdeme aj explicitne: „Som na prahu tajomstva a viem, že tento prah nikdy neprekročím, preto ma tak dráždi.“ (Psie dni, s.127) Dôležitá je posledná veta tejto poviedky: „Zamieril som k zastávke električky.“ (Psie dni, s.73)  Sémanticky totiž odkazuje na nasledujúcu poviedku V električke.