Na vzťahu týchto protagonistov môžeme veľmi dobre pozorovať konštantné znaky tohto románu. Je dôležité pripomenúť, že Mitanove postavy majú problém nadviazať kontakt, nevedia sa socializovať. Z blízkosti majú strach: „Boli sme si takí blízki, až ma to desilo.“ (Patagónia, s.71) Skutočnosť, že je Viera zadaná, Ivana pri dvorení neodrádza. Zaujímavý je pritom spôsob protagonistovho získavania Vierinej priazne: Ivan prichádza do Vierinho bytu, kde sa práve koná oslava narodenín. Posmelený koňakom sa tam správa spoločensky nevhodne a naruší pokojnú oslavu. Vidíme tu stred dvoch subjektov: na jednej strane je to Vierina rodina (samotnú Vieru neuvádzam, pretože tá „akoby tam nepatrila“), a na druhej strane je diametrálne odlišný Ivan Mráz, narúšateľ konvencií. Vierina rodina Ivanom pohŕda. Je totiž iný. U neho absentujú tradičné vzory správania, je mimoriadne otvorený. Medzi jeho atribúty patria „snobstvo, provokácia, výlučnosť, originalita za každú cenu.“ (Patagónia, s. 22) Ivanov fyzický vzhľad taktiež nemožno obísť – má totiž vyholenú hlavu. Protagonistovým cieľom nebolo provokovať, k svojmu „účesu“ prišiel náhodne. Vyholenú hlavu mala aj hlavná postava poviedky Dohady, ktorá takto prichádza na pohreb matky, a u ľudí vzbudzuje pobúrenie. Na tomto vzťahu je zvláštne aj to, že ho Viera nazýva „synak“: „Synak, budeš otcom“. Nezvyčajným, respektíve nekonvenčným, sa mi javí aj to, keď v reštaurácii „platí dáma“. Prečo teda Viera opúšťa manžela, a začne žiť s Ivanom? Čo ju na ňom upútalo? Možno práve jeho bezprostrednosť, otvorenosť, inakosť. Pri tomto románe by som chcela upozorniť na lexiku, ktorá podľa mňa bezprostredne súvisí s charakteristikou protagonistu. Autor využíva prvky idiolektu, slangu a hovorového štýlu: „no pome“, a „neskaj“, „v takomto hajzli“ a pod. Mitana sa nevyhýba ani vulgarizmom, ktoré vo väčšej miere nájdeme v zbierke Psie dni, a taktiež slúžia na podčiarknutie charakteru postáv. Čo sa týka syntaxe a štylistiky, tie podľa mňa tiež úzko súvisia s naším protagonistom. Vyžívanie jednoduchých menných viet má za úlohu vykresliť stereotyp, sú zdrojom presnosti, výstižnosti, hravosti, a tým implicitne charakterizujú Ivana: „Byt bol jednoizbový. (...) V kúpeľni bola vec. (...) V kuchyni boli veci. (...)“ (Patagónia, s. 14) Keby sme mali rekonštruovať fabulu, prišli by sme na to, že je jednoduchá, dala by sa zhrnúť do jednej vety: Ivan sa zaľúbi do Viery a dvorí jej. Mitanovi tu teda nešlo primárne o dynamikou nabitý sujet. Práve naopak. Veľké množstvo digresií na niektorých miestach pôsobí staticky a retardačne. Všimnime si napríklad opis padajúcej cigarety: „Zahodil som cigaretu, klesala veľmi pomaly. Sledoval som krivku jej žiariaceho konca, až kým nezhasla vo vode so syčaním, ktoré som už iba tušil. (..)“ (Patagónia, s. 21) V závere románu sa autor v spomienkach vracia k svojmu otcovi, ktorý medzitým zomrel. A práve s ním súvisí názov románu Patagónia: „Najviac sa mi páčila Patagónia a do nej sme s otcom cestovali najčastejšie. Zdalo sa mi, že precestoval (otec) celý svet, a keď som zistil, že to pozná iba z kníh a preto, že je učiteľ zemepisu, moje sklamanie bolo také tragické, aké môže byť len sklamanie osemročného chlapca. Andy, pampy, Patagónia.“ (Patagónia, s.75)
Nočné správy sú poslednou zbierkou, ktorej sa budem venovať. Pri tejto zbierke vidím isté paralely s predchádzajúcimi prózami. V Psích dňoch sme sa stretli s protagonistom v pubertálnom veku, spoznávajúceho tajomstvá sexuálneho dozrievania (Letné hry, Jastrab, Oáza s jabloňami), v románe Patagónia bol hlavným hrdinom „dvadsaťtriročný puberťák“ (Patagónia, s. 22), a v tejto zbierke sa stretávame s postavou, ktorú trápia zložité vzťahy medzi mužom a ženou – ide tu o istý (nielen telesný) vývoj postavy. Keď sa na protagonistov tejto zbierky pozrieme globálne, zistíme, že ich spája motív manželstva a s ním spojené problémy, že ide o istú variáciu vzťahu muža so ženou. Tu by som chcela akcentovať skutočnosť, že ide o vzťahy, ktoré sú vždy problematické, dvaja ľudia sú nútení žiť spolu: „Viera, pomyslel si bez akéhokoľvek vzrušenia: bolo to iba ľahostajné konštatovanie.“ (Nočné správy, s.21) Ďalší z motívov, vyskytujúci sa aj v predchádzajúcich prózach, je motív tajomstva. Človek má strach, že jedného dňa všetko vyrieši, pretože „ľudia nebudú mať už prečo žiť, lebo svet bez tajomstva je neľudský.“ (Nočné správy, s.8) Aj v týchto poviedkach Mitana pracuje s otvoreným koncom, záver autor ponechal fantázií čitateľa. Podobne, ako v zbierke Psie dni, aj tu sa stretávame s animálnym pudom v človeku . Je to jednak živočíšne milovanie sa protagonistky Jany (Prechádzka zimnou krajinou), s jej manželom v poslednom štádiu tehotenstva , alebo jej kontakt so psami (keď sa jej snaží manžel pomôcť, povie mu, aby sa nepribližoval, psy ju vlastne chránia ). Protagonista tejto zbierky (nazvime si ho „modelovým protagonistom“) je mystik, zaujímajúci sa rôznymi filozofickými otázkami života (Na prahu); novinár (Zem je guľatá, Na prahu, Nočné správy, Muškáty, Diablov trilok), čo sú atribúty hrdinov nielen zbierky Psie dni, ale aj románu Patagónia. Zosumarizujme si teda, ktoré motívy má táto zbierka spoločné s predchádzajúcimi prózami (Psie dni, Patagónia):
♦ mužský protagonista (jeho vývoj)
♦ problematickosť vzťahov (v tomto prípade vzťahov medzi mužom a ženou)
♦ otvorený záver
♦ motív tajomnosti
♦ animálny pud v človeku
♦ motív spisovateľa, novinára
♦ motív horúcich dní (Vôňa húb)
Z uvedeného vyplýva, že tu môžeme pozorovať niektoré konštantné motívy, spájajúce interpretované diela (Psie dni, Patagónia, Nočné správy). Podobnosť motívov pritom nie je samoúčelná – dokazuje totiž tézu ústrednej línie, ťahajúcej sa uvedenými prózami. Hlavným spájacím ohnivkom je hlavný protagonista - či už ide o ja-rozprávanie, alebo 3. osobu (tzv. Er– Erzählung) , či je hlavný hrdina pomenovaný (Ivan Mráz, Ivan, Peter), alebo nie. Autor nám na pozadí často jednoduchej fabuly vykresľuje túto postavu. Je to jedinec, ktorý je neschopný integrovať sa do daného sociálneho prostredia, nevie s ním (a ostatnými postavami) nadviazať harmonický vzťah; je to jedinec vyhostený, nezaradený; intelektuál zaoberajúci sa mystikou, s pocitom odcudzenia. Mitanove texty preto oslovujú čitateľov, lebo „ich znepokojujú a provokujú“ (Mitana,2004, s.74), lebo autor „nelezie do zadku tradičným naivným realistom“ (Marčok,2004, s.227), ale ide svojou cestou. Kristína Krnová vidí Mitanov umelecký prínos v svojskom rozvíjaní netradičných žánrových foriem poviedky, ktorá sa preňho nestala len objektom prechodného záujmu, ale priestorom, v ktorom sa trvalo zabýval. (Krnová,1995, s. 342) Mitanov prínos spočíva podľa mňa hlavne v tom, že autor neopakuje, ale tvorí; že nám ukazuje aj také stránky ľudského života, ktoré boli dovtedy v našej literatúre tabuizované – ide o ľudskú sexualitu, problémy sexuálneho dozrievania. Vynikajúco narába s motívmi tajomstva a záhady; temer vždy majú jeho poviedky otvorený záver. Mitana totiž s čitateľom spolupracuje, aktivizuje ho, púšťa uzdu jeho fantázii. Peter Zajac hovorí, že „Mitanove príbehy treba chápať ako príbehy asociatívneho domýšľania bežných situácií. Sú to situácie, ktoré sa nestávajú, ale mohli by sa stať, dané situácie ich obsahujú ako možnosti. Túto skúsenosť máme všetci, ale Mitana má odvahu domyslieť ju do dôsledkov. Ich krajnosť umožňuje vyhrotiť situáciu natoľko, aby v nej vyzrel problém rozlomenosti a nesúladu emotívnej a vecnej stránky modernej civilizácie.“ (Zajac, 2001 s.105)