Osobnosť básnika Vojtecha Mihálika je prítomná nielen v literatúre, ale aj v slovenskej kultúre, a to vyše polstoročia. Jeho dielo je zrkadlom premien, ktorými po vojne prechádzal on sám i spoločnosť, je svedectvom tvorivého zápalu o vlastný štýl i tvar. Stotožňoval sa s cieľmi robotníckej triedy, neprestal básnicky reagovať na udalosti a požiadavky spojené s vytváraním socialistickej spoločnosti, čo napokon viedlo i k jeho priamej účasti na politickom živote.

     Na jeho umelecký vývin mal vplyv jeho pôvod, vyrastal v chudobnej robotníckej rodine, preto bol básnikom hlbokého sociálneho cítenia. Už ako študent sa zapájal do literárneho života. Prvé povojnové roky boli roky hľadania. Písal nielen básne, ale i literárne kritiky a recenzie, venoval sa i prekladateľskej činnosti.

     Veľkým vzorom bol pre básnika P.O. Hviezdoslav. Mihálik bol presvedčený o tom, že „...ak sa básnik bojí učiť u veľkých majstrov svetovej poézie, preto, aby nestratil originalitu, alebo aby si nepokazil štýl, možno ho len poľutovať. Kto hovorí, môže povedať len to, čo už sám vie. Kto počúva, môže sa dozvedieť aj veci, ktoré ešte nevie.“

Hviezdoslavova tvorba zapôsobila na spisovateľa najviac a sám tvrdí: „...on mi dal veľa po myšlienkovej, aj po formálnej stránke, stále je pre mňa básnikom, ku ktorému sa vraciam, konfrontujem, s ktorým zápasím.“

Stotožnil sa aj s názorom, že pravdivosť a bojovnosť poézie nespočíva v slovách, ale v aktívnom básnikovom postoji k životu.

     Jeho tvorivé začiatky ovplyvnila katolícka výchova a svojou prvotinou Anjeli sa zaradil k mladšej vlne katolíckej moderny. Po roku 1948 sa jeho duchovná orientácia výrazne zmenila. Sociálne ladenou lyrikou sa priblížil ku kritériám tzv. socialistického realizmu. Subjektívnu výpoveď prekrýval potrebou demonštrovať svoj prerod z básnika katolíckej moderny na autora socialistického realizmu.

Ak ho aj kritika obviňuje z toho, že podľahol schematizmu, on sa obhajuje tým, že povinnosťou kritiky je spravodlivo oddeliť od seba, to čo je dobré a to, čo prežilo svoj čas a umrelo s dobou. Také bývajú osudy umenia v každom čase, nemožno to obmedziť iba na päťdesiate roky. Schematizmus sa chápe ako čosi, čo je bezprostredne spojené s nástupom socialistického realizmu, avšak tento termín sa stal aktuálnym práve v boji proti zjednodušovaniu, proti skreslenému obrazu života. Schematizmus nemá literárno-historický obsah, ale je to jav, ktorý sa v literatúre vždy vyskytoval. Schematizmus existuje v našej literatúre ešte aj dnes. Existuje všade tam, kde autor nedostatočne hlboko preniká do životných javov, kde si nedá dosť práce a kde povrchne spracúva životnú realitu.

 

Roku 1950 vychádza zbierka Plebejská košeľa, ktorá slovami Milana Pišúta bola postojom „plebejca súdiaceho starý a vítajúceho nový vek“. Plebejská košeľa je vnútornou kryštalizáciou autora, pričom táto kryštalizácia má charakter subjektívneho autorovho zápasu. Relatívne pozitívne znaky prvotiny sa sčasti stali odrazovým mostíkom k novým kvalitám Plebejskej košele. Negatívna črta tejto knihy väzí v tom, že Mihálik tu vypovedal ako umelecký svedok o spoločenských premenách po Februári 1948. Pozitívna črta plynie z básnikovej bytostnej premeny (ľudskej a svetonázorovej). V tejto zbierke zdôrazňuje svoj nízky pôvod, vykresľuje zážitky poznačené chudobným detstvom. Reaguje na vojnu, hlavne v prvom cykle Palec na pulze.

Za veľmi kontroverznú báseň z tejto zbierky považujem báseň Veršovanka na uvítanie atómovej bomby

  Aby bol tanec prudší,

  šialene zvírená

  do ulíc pľuha, skučí.

  Pes, a či siréna?

Z básne vanie prvok irónie, avšak s veľmi vážnym pozadím. Verše reagujú na udalosti v Hirošime a Nagasaki. Medzi témou a jej stvárnením je silné napätie, kontrast (motív bomby a akt uvítania). Autor vyjadruje svoj subjektívny postoj k takejto téme, vystupuje ako člen kolektívu. Motív sirény, atlantického mora signalizujú situáciu vojny, nebezpečenstvo. Mihálik má intenzívny sklon napĺňať svoju výpoveď tradičnými slovesnými motívmi, najmä náboženskými a biblickými (Lót, Sodoma a Gomora).

Názvy jednotlivých básní napr. Posolstvo, Vysťahovalci, Hustá krv, Mobilizácia, Vojna, Šarža, Varšava,....sú poznačené vojnovou stopou, ale aj nejakým zážitkom, udalosťou, či citovým vzťahom. Napr. Šarža je protestom proti vojne, ale aj krutým sklamaním sa z lásky. Svadobná cesta je obrázkom cigánskej svadby, vraždy kvôli žene i zápasom o ľudskú hrdosť.

Hlavným ukazovateľom spisovateľovej premeny v prospech socialisticko-umeleckej cesty je tretia časť zbierky s názvom Kronika. Jadrom tejto časti je spoveď prostej ženy, osud proletárskej ženy i osud rodiny a vymenovanie faktov a udalostí. Obsahuje hlboké subjektívne precítenie sociálneho bytia, je básnickým príbehom proletárskych matiek.

Literárna kritika prijala Plebejskú košeľu ako málo revolučnú a ešte závislú od autorových postupov uplatňovaných v jeho debute.