V skladbách je príznačná Mihálikova epická šírka videnia skutočnosti, kde jeho pohľad na skutočnosť i výraz je realistický. Dojmom epickej šírky pôsobí táto lyrika preto, lebo vyjadruje základné pocity človeka z hĺbky poznania, poznačené cestou boja človeka s okolitým svetom. Pozitívnym znakom poézie je jej zmyslová bohatosť, ako príklad možno uviesť pár veršov z básne Sprisahanci:
V čarovnej krčme, kde sa stola kývu,
jak husi v snehu či jak plavci ustatí,
vyzliekame si svoje mokré kabáty
a uzimení sadáme si k pivu.
Meriame kto z nás koho asi ľúbi
na šírke úsmevov...
Mihálik podáva vo svojej ľúbostnej lyrike širokú citovú škálu človeka, ktorý zakúša sladkosť i horkosť súčasne, sú tu verše lyrického okúzlenia i hlbokej tragiky, ale vždy to je ten opravdivý hlboký ľudský cit. V básni Už koľký večer silne pôsobí na naše zmysly:
Už koľký večer sedíme zamĺknutí
A duša sa nám z márnych slov vyzlieka:
Ďaleko, ďaleko sa jasné nebo krúti,
Ďaleké je šťastie je láska je ďaleká.
Napriek bohatej obraznosti, zmyslovosti, niekedy podľahol verbalizmu a samoúčelnosti. Zo zabudnutých sonetov je ukážkou majstrovského ovládania tejto klasickej veršovej formy, ale jej obsah je oveľa chudobnejší v porovnaní s predchádzajúcimi básňami.
Zobrazil pocity svojej generácie, bola to tá povojnová slovenská umelecká inteligencia, ktorá viedla zápas o umelecké zobrazenie zápasu človeka v jeho spoločenskom začlenení.
Snažil sa nájsť a vytvoriť krásu z prostého všedného života a dňa v básni Príhovor, kde sústredil množstvo obyčajných vecí (dobrá ulica, tucty autobusov, muškáty a kolobežky, námestie holubov), aby vytvoril obraz krásy života.
Je veľmi plodným básnikom, majstrom lyrickej skratky.
Vojtech Mihálik vedel v čase schematizmu pretaviť materiál do básnickej podoby.
A ako vidí Mihálik poéziu v širších súvislostiach? Miesto poézie je v našom živote oveľa hlbšie ako si myslíme. Za poéziu obyčajne pokladáme len to, čo je napísané v kratších riadkoch. V skutočnosti skoro každá dobrá próza je vybudovaná na poetistickom základe, alebo obsahuje v sebe isté poetické princípy. Poézií v minulosti už mnoho krát prorokovali zánik, ale ona stále existuje a žije v nás.
Otázka umeleckého textu z hľadiska literárneho vývinu je zložitý problém, o čom svedčia aj mnohé protichodné tendencie vo výklade literatúry a v literárnej histórii. Premenlivosť hodnoty literárneho diela vo vývine literatúry závisí od obdobia, do ktorého dielo vstupuje. Čo sa dokazuje i na Mihálikovej tvorbe.
V Plebejskej košeli chýbal vtedajšej kritike prvok boja a sociálneho optimizmu, autorovi sa vyčítal subjektivizmus, nerozhodnosť v postoji k spoločenskej problematike. Dobový model literárneho diela v tomto prípade neobsahoval smerovanie k sociálnej istote.
Špecifickosť Mihálikovej vzbury, ktorá v zbierke Plebejská košeľa splývala s prítomným prvkom úsilia autorského subjektu splýnúť so sociálnou skutočnosťou, stala sa východiskom pre neskoršie hodnotenie Spievajúceho srdca. Výrazová rovina skladby sa dávala do priamej súvislosti s víťazstvom socialistickej revolúcie, ktorá vytvorila podmienky pre umeleckú realizáciu jeho túžby po piesni, ako aj očarenie novým spoločenským smerovaním.
Základným znakom Mihálikovej poézie ako celku je extrovertnosť, smerovanie lyrického subjektu k príjemcovi básne, splývanie subjektu básne s kolektívnym subjektom reprezentujúcim vyhranenú sociálnu skupinu. Sám autor takýto svoj vzťah k poézii, rozšírený o aspekt realistického výrazu, neraz verejne manifestoval. Vyhlásil: „Veľká poézia vždy vznikala vtedy, keď básnik nechcel napísať iba báseň, ale keď sa tou básňou chcel miešať do vecí neumeleckých, keď sa ňou za niečo angažoval. V socialistickej spoločnosti, kde sa vzťahy medzi ľuďmi utvárajú na základe spoločenskej prospešnosti ich práce, nemá miesta predstava čistej poézie, ktorá je povznesená nad zápasy, česť a špinu sveta v ktorej si sám pre seba pobzukuje básnik – trúd.“
Poézia, socialistická poézia mala závažné spoločenské poslanie. Chcela pôsobiť na myšlienky a city ľudí, chcela ich ovplyvňovať emocionálne, aby ich občianske uvedomenie rástlo a silnelo. A keby sa vzdala tohto humanistického poslania, vzdala by sa aj odôvodnenia vlastnej existencie. V mnohých básňach sa tento aspekt stal základným kritériom.
Ozbrojemá láska bola v čase svojho vzniku prijatá ako zbierka spĺňajúca všetky podmienky „dobrej“ poézie, v ktorej autor veľkolepo vyrozprával prosté príbehy a napríklad i intímne momenty vedel urobiť bojovnými až politickými. Bolo to obdobie zhromažďovania istých zjednodušených tendencii v našej literatúre, keď bola literárnom živote zafixovaná predstava o jednote umenia a života.
A najbližší autorovi je príklad vtedajšej literárnej kritiky, ktorá Plebejskú košeľu zniesla pod čiernu zem, ale Ozbrojenú lásku, po ktorej dnes ani pes neštekne, prijala s jasotom.
Druhá polovica päťdesiatych rokov obohatila hodnotiace kvality literárnej kritiky o nové aspekty, ktoré sa postupne rozvinuli do takej miery, že v šesťdesiatych rokoch znamenali takmer úplnú negáciu predchádzajúcich tvrdení. Ako sa vyzdvihoval najmä ich občiansky a politický pól, tak sa neskôr s nimi spájali negatívne prívlastky.