Zbierka obsahuje aj básne ľúbostnej poézie, ktoré tvoria oproti jeho skorším básňam tohto druhu posun v spôsobe podania. V zbierke Neumriem na slame zostával Mihálikov ľúbostný cit v rozmedzí rozčarovania a sklamania, ktoré prechádzalo až do rezignácie a kladenia si otázok bez odpovedí. Posun v  zbierke Archimedove kruhy je v autorovej snahe po preklenutí disharmónie a snahe po syntéze dvoch bytostí i napriek tomu, že sú také odlišné.

               Mihálikov postoj k svetu, spoločnosti a sebe samému je stvárnený prostredníctvom kontrastov. Celá zbierka si zachováva polemický tón na rozmedzí veršov, slôh, ale aj básní. Protikladná súvzťažnosť zasahuje napríklad aj za sebou nasledujúce básne Mŕtvej a Žijúcej. Prvky kontrastu na úrovni jednotlivých veršov vidieť v ľúbostnej básni Skleník. Obsahuje silne pôsobiace protiklady:

                                           -     /sto ráz ma tvoja vášeň hriala,

                                                   - tvoj plač ma šľahal tisíc ráz./

                                           -     /srdcom sa živí ľudský plaz,

                                                  - buď požehnaná jeho páľa./

Je to kontrast medzi vierou a nevierou, nedosiahnuteľnou transcendentálnosťou a životnou vierou v náš socialistický svet. Ján Škamla vyslovuje, že autorov básnický postoj vytvára viac rozmerov: útočný – v ktorom kriticky súdi nadšencov, ktorí dokážu zviesť človeka zo „správnej cesty“ a – obranársky.

              

               Ak bola pre básnickú zbierku Archimedove kruhy typická polemickosť a kontrastnosť, v zbierke Vzbúrený Jób je ešte viac vystupňovaná. Svojou tematickou zameranosťou súvisí s filozofickým a svetonázorovým uvedomovaním sa autora. Je to typicky mihálikovská ateistická zbierka, v ktorej bojuje proti náboženskej odovzdanosti a trpiteľstvu, čo je preňho už historicky dávno prekonané. Vyzýva, že sa treba postaviť čelom k skutočnosti, byť tvorcom svojho osudu a nie iba čakať odovzdane na nejaký zázrak „z nebies“. V tejto zbierke je najviac z Mihálikovej polemickosti a najviac aj z jeho básnického subjektu. Inšpiratívnym textom bol autorovi biblický príbeh o Jóbovi, ktorý prišiel o všetko čo mal a bol skúšaný vo svojej viere. Jeho trpezlivosť znamenala veľkú dôveru v nekonečnú Božiu lásku, a preto prijímal svoje utrpenie odovzdane a bez reptania. Záver biblického príbehu patrí vykúpenému Jóbovi, ktorý dostal hojnosť a požehnanie v „nebeskom kráľovstve“. Ako som spomenula už skôr, Mihálik bol ateistom a kriticky odmietal pokoru a trpiteľstvo slovenského človeka, ktorý sa dobrovoľne oddáva „do vôle božej“. Takéto vysvetlenie však prezrádza len čiastočný zámer básnika. V širšom chápaní je Vzbúrený Jób „bilanciou doterajšej cesty básnikovej, spomienkovou básňou, vyznaním lásky otcovi, ...polemikou s idealizmom – a len na koniec aj prakticky použiteľným nástrojom ateistickej propagandy“[1].

               Už samotný názov prezrádza autorov polemický tón. Jób má v tomto poňatí zovšeobecňujúci charakter. Môže byť konkrétnym otcom, slovenským literárnym Jóbom alebo reprezentantom ľudstva. Zbierka je písaná v dialogickej forme spôsobom rozhovoru otca Jóba so synom alebo stvoriteľa so satanom. Aj tu, ako aj v iných zbierkach dominuje epický princíp.

Báseň Výchova vyzýva k sile a viere Sovietom a ich spoločenskému zriadeniu.

                                    - Deň patrí tým, ktorí ho postojačky privítali.

                                      Sovietom všetku moc!

Odsudzuje v nej demokraciu, ktorú viní za uvoľnenosť v morálke a sociálne neistoty /strata práce.../

                                   - Sychravé nárožia demokracie...

                                     Sú učebňami nezamestnaných.

                                     ...  a murár už nemá roboty

                                     a brána cukrovaru nedvíha železné krídla...