Tŕpky (1963) sú zbierkou básní o ženách, ich údeloch a osudoch. Základnú líniu netvorí obdiv a oslava krásy ženy, ale obdiv jej obety, zobrazenie tragickosti jej osudu, ktorého pôvodcom je muž. Muž je tu despotom, pri ktorom je žena iba obeť.
Svedčí o tom báseň Zdrapy. Muž je ten, ktorý sa hrá na „malého boha“, ten, ktorý má potrebu dokazovať si, že je pánom všetkého živého i neživého navôkol seba. Nie je to len muž, ktorý slovnými urážkami útočí na ženinu nevinnosť a čistotu.
- Ty suka, ta moja smrť,
zošklivil sa mi tvoj pohľad
i tvoje zrobené ruky,
zvieracia vernosť všedným dňom,
pokora bez rozletu, prízemné ambície,
protiví sa mi tvoja papuľa. Chcem rásť!
Je to aj muž, ktorý svojou ľahostajnosťou ubližuje žene na tom najcitlivejšom mieste. /báseň Krájanie/
- Schytila srdce do oboch rúk,
položila ho na stôl
a kuchynským nožom ho začala krájať ako knedlík.
- ... Napokon predsa len zaškripel nôž až na samom dne srdca,
Zaškripel, vyletel z ruky.
A žene sa po prvý raz podlomili kolená,
Prvý raz vybúšil plač.
Tam na dne ležal malý čierny kameň,
Nezraniteľný, zabudnutý kameň, láska.
Ale je tu podaný aj obraz muža, ktorý je síce mŕtvy, ale vo svojej žene zanechal utrpenie, bolesť a zabitú lásku. Je to vdova, ktorá odchádza z cintorína a popri tom spomína na roky prežité vedľa tyrana, opilca a sebca. Neplače, ale cíti úľavu. Vie, že jej mladé roky sú už za ňou a ani keby chcela, nik jej nedá možnosť vrátiť sa do mladosti. Smúti a spomína na začiatok ich ľúbosti, kedy si obaja sľubovali lásku a vernosť až do smrti a trúchli nad tým, že tento mŕtvy muž počas svojho života nedodržal sľub a zničil jej život.
Odsúdenie muža ako článku, ktorý môže za trápenie ženy je v zbierke Tŕpky vystupňovaný do rôznych podôb. Niekedy jeho vina nie je taká rezolútna, ale v každom prípade a v každej básni majú jeho činy za následok totálnu dezilúziu ženy a absolútne a trvalé stroskotanie jej nádejí. Mihálik sa nevyhýba ani takým „háklivým“ témam ako je bezdetnosť a jej následky na manželské spolunažívanie alebo honba za vidinou mamonu, pričom sa zanedbávajú základné atribúty rodiny. Emotívne silná je napr. báseň Večer pred odchodom, v ktorej je osud dieťaťa spečatený ešte pred jeho narodením a to zásluhou muža, ktorý ho nechce prijať a slabej ženy, ktorá nemá silu postaviť sa proti mužovmu rozhodnutiu. Následne pôsobivou básňou je Návraty z pôrodnice, kde je zreteľne vyjadrený osud nechceného dieťaťa po jeho narodení. Autor si kladie otázku, prečo sa narodí dieťa matke, ktorá ho nechce, zahubí ho alebo dá do detského ústavu a nie matke, ktorá po dieťati márne túži a ak ho a má, tak nie je zdravé. Autor často ženy obraňuje, pozerá sa na ne ako na nevinné bytosti a obete chladnokrvných a sebeckých mužov. Uznáva, že sú to krehké stvorenia, ktoré sú často krát vďaka mužom vystavené až nezmyselne ťažkým skúškam. Básne tejto zbierky sú silne emotívne najmä preto, že ich charakteristickým znakom je epický princíp, ktorý tvorí základný noetický postup, a ktorý sa priamo druží so svojim širokým záberom. Autor nie je básnikom umeleckej skratky, nie je mu blízka kondenzovanosť vo výraze. Mnohé, aj notoricky známe fakty v básňach zaznamenáva, podrobne rozpisuje danú udalosť, a preto sú jeho básne typické malým stupňom napätia. Nevyužíva zvyčajné lyrické skoky, ktoré lyriku oživujú.
Lyrický subjekt je tu zastúpený minimálne, no na druhej strane vychádza autor z konkrétnych a dôverne známych problémov doby. Ján Škamla mu vyčíta, že jeho obraz spoločnosti je v zbierke pokrivený, ak striktne uznáva ženy ako reprezentantky čistoty a mužov ako nositeľov trápenia, despotizmu. Ak by vraj preňho žena bola objektom obdivu alebo ľúbostnej vášne, tento postoj by bez výhrad prijal, ale s takýmto zjednodušením nesúhlasí. Iným momentom, ktorý mu prekáža, je nie dosť jemne odtieňovaný prístup k danej téme. Básnik využíva apelatívny až burcujúci tón, ktorý zachádza až na územie moralistických výziev. Na tomto lyrickom poli by boli vhodnejšie tóny, ktoré by viedli k pólu obrany a odsúdenosti, ale nie bojových výziev a volaní ako je to v politických básňach.
- Vyhnite sa ich lakomým rukám,
ich otupeným, šialeným zmyslom!