K najcennejším pozitívam v zbierke Tŕpky sú básne, ktoré oživujú osudy starých žien (básne Staré židovky, Vdovy, Starenky učiteľky, Zaostalé ženy). Nielen v týchto básňach je „oprášený“ fenomén mladosti a hlavne jeho neodvratná pominuteľnosť. Mladosť tu vystupuje ako niečo netrvácne a odchádzajúce. Jedným z prvých vonkajších prejavov starnutia je sivý vlas na hlave. Celá báseň s názvom Vlas sa zaoberá jediným sivým vlasom a prežívaním ženy, ktorej sa vo vlasoch zjavil.
Starnúceho človeka prirovnáva k „hrdzavému plameňu“ (Hrdzavý plameň), ktorý viac tlie ako horí. Chcel by byť so svojou mladosťou priateľom.
- ...a pripíjaš si so svojou mladosťou na zdravie.
Tento verš iba dokazuje, že mladosť v Mihálikovom poňatí dostáva živé tvary, že sa stáva bytosťou živou, jestvujúcou a večnou. Jej krása ja večná, ale pre človeka nenavrátiteľná. Aj v spomenutej básni ostáva mladosť na svojom poste a mieste, to len človek podlieha času a neustále musí kráčať vpred. Mladosť a čas je tu v dialektickej rovnováhe a súhre.
- ...náhodou padne vám na stôl
úder vežových hodín...
Čosi sa stalo!
Úporne zvučí čas!
Nielen v básňach o mladosti a starnutí je prítomný „boľavý pohľad dozadu“ na minulosť, ktorá neustále uniká. Človek si odrazu uvedomí trpkú súčasnosť, až príliš odlišnú od krásnej minulosti snúbiacej sa s mladosťou. Spomienky ako pohľad dozadu je fundamentom mnohých básní „Tŕpok“. Aj v básňach o utrpení žien sa často dostávajú do popredia aj spomienky na minulosť. Bola to minulosť, v ktorej muž sľuboval lásku (Zdrapy), z ktorej ostala len spomienka:
- môj anjel, mriem za tebou, ty si môj život...
Sľuboval vernosť (Krájanie), ktorú nesplnil:
- tak predsa odišiel, zostala sama v byte.
Tá druhá má boky, vie ponúknuť pohár smiechu,
nezodrala sa v modloslužbe krásneho domova.
Sľuboval krásnu budúcnosť, no v skutočnosti žene zničil život a aj tú poslednú nádej (Vdovy):
- a vdovy potom sedia pod svadobným obrazom
a skláňajú tváre,
aby nik na nich nevidel vytesanú krivdu,
roky otroctva, opité vášne, bujdošstvo vládcu a sebca,
sliny a päste.
Ďalšou básnickou zbierkou je Útek za Orfeom (1965). Básne tejto zbierky motivicky nadväzujú na predchádzajúce dve zbierky Tŕpky a Appasssionata. Obsahujú básne, ktoré sú „umocneným výrazom kontrastného napätia medzi poéziou detstva a prízemno-prozaickým, fiktívnym naplnením, či skutočnou realizáciou sna“[1] a básne s antickými námetmi. Mihálik rozvíja prvky, ktoré prezentoval už v skorších zbierkach – lásku, šťastie, sen. Ak v Tŕpkach bola nerovnováha medzi skutočnosťou a spomienkami na minulosť, kde ešte dominovali sny a túžby, v Úteku za Orfeom dominuje princíp sna a prežitej chvíle. O tomto princípe svedčí napríklad báseň Môj život. Vystupuje tu dospelý muž, ktorému sa počas spánku zjavuje chlapec. Imaginárny chlapec existuje v mužovi ako spomienka. Hlavnú epickú líniu tvorí rozhovor medzi mužom a chlapcom, kde chlapec vyčíta mužovi nedostatočný záujem o jeho ochraňovanie a muž sa snaží vyhnúť zodpovednosti za chlapca. Potom sa stane, že po prebudení chlapec splynie s mužom, preniká do jeho duše, myšlienok a snov. Muž kráča svojim životom a ľahko zabudne na „obyčajný“ sen. Pre Mihálika je však sen dieťaťa niečím, čo treba chrániť, pretože ešte nepozná poškvrnenie prízemnosťou. Aj v iných básňach sa vracia do svojho detstva. Spomína si naň ako na čas, v ktorom bol citlivým vnímateľom všetkých vnemov okolo seba.