Do svadby to nestihnú. Rozhodli sa, že svadbu odložia na
Vianoce. Imro nevedel majstrovi odporovať. Odbavili ju až na Štefana.Slnečné
hodiny„Vilma sa presťahovala ku Guldánovcom. Veľmi rýchlo si tam privykla.
„Vilma je naozaj nevestou na pohľadanie, s robotou sa len hrá, všetko stihne
porobiť, na všetko si vie nájsť čas. Kto by si to bol o nej pomyslel? Vie i
variť a poriadne prať, potrpí si na poriadok a čistotu, no má aj iné pekné a
užitočné vlastnosti. A veselá je, rozveselí a poteší ju hocijaká maličkosť,
napríklad vie sa tešiť aj z toho, že má vždy pri dverách čisté podvoje. Odkedy
je Vilma v dome, celkom inakšie sa u Guldánovcov zaspáva.“
Guldánovci stavajú u správcu majera Kirinoviča šopu. Štefka, s ktorou sa Imro
zoznámil počas výstavby kostola v Cerovej, teraz už pani správcova sa o nich
dobre postarala. Imrovi sa Štefka čoraz viac páčila a bolo zrejmé, že ani on
jej nie je ľahostajný. Kirinovič otázky týkajúce sa vojny a hlavne Kirinovič
chcel mať predstavu, aký názor majú ostatní dedinčania na vojnu. názor
obyčajného sedliaka---192Imro sa zdržal chvíľu, no v podstate ho to tam vôbec
nebavilo. Prišiel len preto, že dúfal, že tu stretne Štefku, no sám si to
nechcel priznať. Bránil sa myšlienke, že ľúbi inú ženu, ako tú svoju. Odchádza
z debaty a v lese stretáva Štefku. Nevie, ako sa má zachovať, čo jej má
hovoriť, keď zrazu sa Štefka rozplače a vyzná mu lásku. Začnú sa stretávať
každý deň v lese. Vilma zbadala, že čosi nie je v poriadku. Muž nejedával tak
dobre ako kedysi, nič sa ho nedalo opýtať. Pred otcom sa pretvaroval. Spytovala
sa sama seba, či nerobí nejakú chybu. Zopár ráz si tajne poplakala. Leto sa
míňalo. Vojna trvala, zem prijímala stále nové a nové telá.
Imro s otcom kopali bunker. Vraj na zemiaky. Ale v prípade núdze sa tam skryjú.
Večer, keď chcel ísť Imro preč, otec ho zastavil a dohováral mu, aby sa viac
staral o ženu. V dedine sa čoraz častejšie začína hovoriť o vojne. V rozhlase
začínajú šíriť správy o partizánoch, ktorí údajne kradnú ľuďom ich majetky a
dokonca ich aj zabíjajú. Rozhlas ohlasuje príchod Nemcov. Ľudia sú zmätení,
správy z vojny majú z dvoch zdrojov - z Bratislavy a z Banskej Bystrice. Tieto
správy sú zväčša protichodné. Dedinčania nevedia, či sa majú pridať na stranu
partizánov, alebo zostať s Nemcami. Kirinovič odchádza na pravidelné schôdze do
Bratislavy. Rozprávač----obyčajný človiečik sa zvyčajne dostane do sveta iba
cez vojnu. Vtedy mu vlasť aj plecniak daruje tu máš synak, chod a drž sa
cestne, bráň svoju milovanú vlasť! Nechceš poslúchať? Odstreliť! Prečo??
Začo??? Azda som sa iba preto narodil ay ma zastrelili, alebo aby som ja
niekoho zastrelil????---reaguje na slova kirinovičovaKarčimarcik—presvica chlapov
ao zlych nemcoch---235,239 245- jeho a glultanove uvahyImro začína mať výčitky
svedomia, že nemusel ísť na vojnu, hoci jeho rovesníci teraz bojujú na fronte.
254ro sa znovu stretne so Štefkou a tento krát sa odvážia ísť až do Štefkinho
domu. Zrazu niekto zaklope na dvere. Imro sa schová. Štefka sa bojí, a tak sa s
návštevníkom rozpráva cez zatvorené dvere. Bol to Karčimarčik, ktorý verbuje
chlapov do odboja do Banskej Bystrice. Karčimarčik chcel zavolať aj Kirinoviča,
aby ich viedol. Keďže nebol doma, rozhodol sa, že ľudí bude viesť on.
Karčimarčik chodí aj po susedoch a medzi inými zavolá aj Raninca. Raninec mal
strážiť Kirinovičovu ženu, a tak dobre vedel, koho mala práve na návšteve.
Raninec prišiel k Štefke a na jej prekvapenie vyzval Imra, aby šiel s nimi ku
partizánom. Imro s nimi odchádza.Autor nás zavedie do (fiktívnej) dediny
Okoličné počas druhej svetovej vojny, do ktorej sa vazalský „slovenský štát“
zapojil na strane fašistického Nemecka. Dedinčania však vojnu pocítili len
prostredníctvom vojakov, ktorý museli narukovať na východný front.
Priamo sa ich ešte nedotkla Režim kolaborujúci s nacistami tu nemá silné
pozície („ A čo sa vlády týka, čo vám mám povedať, tá mi smrdí najväčšmi, lebo
mne dosial každá vláda smrdela a smrdí“ hovorí cerovský sedliak). Pod vplyvom
správ z frontu rastie neistota, obavy, ale aj protirežimské nálady, partizánke
hnutie. Autor sa prihovára čitateľovi, oslovuje ho „láskavý čitateľ“ , zhovára
sa s ním. :„Láskavý čitateľ, ak máš pri sebe jablko, smelo doň zahryzni, ak
nemáš, dívaj sa cez prsty! Alebo chytaj! Práve som ti jedno hodil, neviem však,
či si ho ulapil. Ak áno, nuž jedz! Dobrú chuť, kamarát! A nie že budeš o mne
klebetiť!“„Dosť? Ak chceš môžeš písať na okraj. Aha koľko miesta som ti nechal.
Táto stopäťdesiata strana bude aj tvoja. Napíš, priateľu, napíš! Napíš čo ti
chýba, napíš všetko, čo ti leží na srdci! Veď o to nám ide. Ja budem medzitým
pokračovať. „Často ma zaujalo tvrdé, drsné dedinské správanie napr. medzi
manželmi: „Ježišmária, chlapi, veď máte pankhartov, preboha, veď máte
pankhartov! Kto sa vám bude o nich starať?-Nevrieskaj - zahriakol ju kováč -
Nevrieskaj lebo ti tresnem po papuli!“