Vincent Šikula

Vincent Šikula (1936-2001), výrazný prozaik, básnik, tvorca literatúry pre deti a mládež. Do slovenskej literatúry sa začlenil v čase 2. polovice 20. storočia. Tento autor sa narodil v roku 1936 v Dubovej pri Modre (na západnom Slovensku) v rodine lesného robotníka, vo vinohradníckom kraji. Študoval na gymnáziu v Nitre. Neskôr na Hudobnej pedagogickej škole a po jej zrušení na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, kde študuje hru na lesnom rohu. Hneď po skončení Štátneho konzervatória ho vzali na vojenčinu. Chcel sa naďalej venovať hudbe, urobil konkurz do vojenského umeleckého súboru, ale napokon skončil pri delostrelcoch. Dva roky teda nehrával, aj preto ide napokon po vojenčine učiť na Ľudovú školu umenia v Modre. S hudbou sa však vtedy nadobro nerozlúčil, 20 rokov pracoval ako organista v Ivanke pri Dunaji. Neskôr sa stal redaktorom literárneho mesačníka Romboid. V rokoch 1969-73 je dramaturgom Slovenskej filmovej tvorby a až do dôchodku redaktorom pôvodnej tvorby vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave.

 Zaslúžilý umelec  Vincent Šikula predstavuje veľký prínos vo vývine našej literatúry. Jeho výnimočný rozprávačský talent sa prejavil v desiatkach kníh, ktoré publikoval. Patrí tu niekoľko umeleckých a kompozične usporiadaných zbierok poviedok a noviel, románových cyklov. Vo svojej tvorbe naňho vplývajú tradície  40. rokov. Nadviazal na naturizmus, no veľký vplyv na jeho tvorbu majú aj autori ako Jozef Cíger – Hronský, Martin Kukučín, či Jozef Gregor- Tajovský. Ako predstaviteľa druhej povojnovej vlny slovenských prozaikov môžeme jeho prózu rozdeliť do dvoch vývinových období: v šesťdesiatych rokoch sa usiluje o novelistické stvárnenie svojej prózy, v sedemdesiatych rokoch väčšina jeho próz funguje v románovej podobe. Emil Charous s ktorým sa spájajú začiatky Šikulovej tvorby označil jeho dielo: ,, Literárne dielo Vincenta Šikulu pripomína košatý strom. Vyrastá z úrodnej pôdy domova, rozvetvuje sa do mnohých tematických, žánrových a štýlových podôb a zároveň tvorí jednu stále sa rozrastajúcu sa panorámu rodného kraja, jeho centrom je portrét človeka, ktorý svojou prácou a láskou poľudšťuje svet.

Témou mojej seminárnej práce je práve obraz rodného kraja v prózach Vincenta Šikulu. Vo svojej práci sa zameriavam na 1. vývinovú etapu jeho tvorby, teda na prózu šesťdesiatych rokov(diela: Na koncertoch sa netlieska, Možno si postavím bungalow, S Rozárkou, Povetrie). Autor sa tu opiera o konkrétnu osobnú a sociálnu skúsenosť z dedinského prostredia, čím prináša pre čitateľa nové, umelecké ozvláštnenie. Takmer všetky jeho diela sú silne späté s problematikou domova, kde zobrazuje rodinu, spoločenstvo ľudí s ktorými je osudovo zviazaný. Sú to ľudia s ktorými žil, vyrastal, ktorí hrali v jeho živote dôležitú úlohu. Patria tu predovšetkým jeho jedenásti súrodenci, obyvatelia z rodnej Dubovej pri Modre, ale aj Ivančania. Jeho putá s domovom boli také silné, že sa ho nevedel zriecť ani vo svojej tvorbe. Keďže pochádzal z početnej rodiny, nie vždy býval na sviatky doma(,,o to väčšmi si uvedomoval, ako mi domov chýba, možno aj preto sa mi o tejto téme žiadalo hovoriť. Tie ktoré u mňa boli oveľa silnejšie, ako som si pripúšťal. A takéto veci nútia človeka sadnúť si a písať.“(Šikula, 1992, s.7) Vo svojom obraze rodného kraja sa autor stotožňuje s jednoduchým dedinským človekom, ktorý po celý svoj život žije obyčajným životom, statočnou a užitočnou prácou. Zachytáva mnoho takýchto ľudských osudov, ich konanie, vzájomnú pomoc a porozumenie. Šikula vytvára príbehy jednoduchých dedinských postáv. Ako sú napríklad učiteľ, farár, poštár, lesný robotník , vojak. Zaujímajú ho skutočné životné situácie. Čitateľ tak môže zblízka sledovať skutočný dedinský život, vnímať rozpory a konflikty postáv ako aj problémy doby. Táto skutočnosť sa mu rovnako javí optimistická, chvíľami humorná, ale skoro vždy odkrýva aj ľudský smútok, ľudský súcit. Hrdinovia sa snažia často zdôvodňovať sami pre seba, svoj život, svoje konanie, pokúšajú sa žiť rozumne vo vzájomnej súdržnosti, príbuznosti, pomáhajú jeden druhému už len preto, že sa starajú o prácu iného. Každý deň znášajú svoju cestu, ktorou chodili za každodenným chlebom alebo do viníc. Aj sám autor konštatuje ,,patrím k tým, ktorí sa trápili podobne ako ja a ktorí aj popri trápeniach žili rozumne, aj keď neprežívali veľké radosti, lebo tie akosi nepatrili k životu jednoduchých ľudí. A to chcem aj svojimi knihami povedať – že totiž život sa dá prežiť uspokojivo aj bez pocitu veľkosti. (Šikula, 1992, str. 7).