. Týmto spôsobom môže čitateľ odhaliť na prvý pohľad bezvýznamné veci a spoznávať dôležité hodnoty každého človeka ako je láska, úprimnosť, priateľstvo a teplo domova. Dominantné postavenie nepripisuje ani ústrednému deju, ale za oveľa dôležitejšie pokladá vykreslenie atmosféry a prostredia. Prostredníctvom racionálneho uvažovania sa vžívame do konkrétnych ľudských osudov, vnútorne s nimi cítime, aktivita deja je v ústraní. Viaceré situácie, udalosti, fakty nadobúdajú metaforický a symbolický zmysel. Podstatu jeho tvorby tvorí lyrický charakter, spontánnosť, citovosť, výrazná reflexívnosť a rozprávkovosť. Števček hovorí o Šikulových prózach, že sú ,,takou rozprávkovou krajinou s pevnou osnovou skutočnosti “. (Števček,1979, str. 34). Dielo je presýtené aj množstvom vizuálnych, akustických prvkov, preto ho môžeme vnímať aj zrakom aj sluchom. Ďalším výrazným znakom je hudobnosť jeho poviedok a noviel. Pri ich čítaní máme dojem, že ide o ľudovú pieseň. Taktiež sa tu uplatňujú aj ďalšie formy rytmickej inštrumentácie vety a prostriedky ako sú príklady zvukomaľby, zvukohry. (,,Guľôčka klop, klop, klop“), množstvo anekdot, žartov, prísloví. Príznačné časti textov sú dialogickej formy, Šikula buduje svoje dialógy nie v racionálnej rovine, ale v emocionálnej, pudovej sfére. Postavy spolu komunikujú bez nejakého hlbšieho uvažovania. Často ide o pokojný rozhovor, ktorý ústi k dramatickému momentu, alebo aspoň k pointe. Nezanedbáva však ani oblasť vnútorných monológov. Čo sa týka baladickosti jeho diel Jozef Melicher hovorí, že sú to balady bez krvi a bez vonkajškového tragického efektu. Tragika je u neho malá alebo aspoň utajená (Melicher, 1987, s.1). Šikulove postavy sú často vykreslené ako ľudia na periférií spoločnosti, vydedenci, poznačení negatívnym sociálnym prostredím. Autor využíva konkrétne prostredie, s ktorým je citovo zviazaný. Vyskytujú sa aj miesta, ktoré je možné presne geograficky lokalizovať, identifikovať.
Zásluhou redaktora Emila Charousa dostáva Vincent Šikula možnosť debutovať so svojim prvým dielom Na koncertoch sa netlieska. S nadšením prijal ponuku tohto redaktora napísať do pražského vojenského časopisu prózu z vojenského prostredia. Výsledkom jeho snaženia bola jeho prvá zbierka poviedok, ktorá obsahuje 18 čŕt. Nie je to typicky vojenská zbierka, jej podstatu tvoria myšlienky a úvahy, v ktorých je vyjadrený protivojnový, teda mierový postoj autora. Autor nám podáva životný príbeh mladého chlapca vojaka, ktorý na dva roky opúšťa svoju rodnú dedinu. Obraz rodného kraja si neustále navracia vo svojich spomienkach. Oboznamuje čitateľa so svojimi pocitmi, zážitkami, skúsenosťami z kasárenského života. Autor sa stotožňuje s hlavným hrdinom, ktorý akoby nepociťoval tragiku vojenského života. Tvrdosť z vojenčiny je často zjemnená humornými ale aj nezmyselnými udalosťami, ktoré prežívajú hrdinovia príbehu. V každom príbehu silne pociťujeme prítomnosť spisovateľa, ktorý sa dokáže stelesniť so svojimi postavami, chápe ich rozpoloženie, prežíva s nimi radosti, ale aj starosti aj strasti vojenského života. Akoby chcel zobraziť sám seba v ich situácií. Poviedky sú taktiež poznačené dôležitosťou a neodmysliteľnou úlohou detstva. Spolu s hrdinom sa vraciame do detských čias a stávame sa tak svedkami zážitkov mladosti a nevinnosti. Niektoré z týchto poviedok sú plné deja, (Hlboký biely sneh, Júlové slnko, Cestovná šalandu), ale časť z nich je iba nositeľom úvah, myšlienok, reflexií autora (Harmonika, Presun, Nervozita). Pri čítaní prvej poviedky Za zákrutou zapískal vlak sa nám naskytne skutočný obraz bolestnej rozlúčky s rodným krajom. Vlak symbolizuje tento nútený odchod. Z vlaku vidí a pozoruje okolitý svet, ktorý mu je tak blízky a ktorý musí na dva roky opustiť. ,,Chodník po ktorom sa každý deň chodieval. Začali naň padať drobné jemné kvapky. Ešte včera som tam zdvihol tri či štyri orechy. Možno ich ešte dnes nájde mama v hnedých sviatočných nohaviciach “. (Šikula, 1986, str. 10). Práve spomínaním vytvára plynulý prechod z prítomnosti do minulosti a naopak. Cíti sa akoby mu ušiel vlak. Začína si uvedomovať tie dva roky, čo ho odrežú od rodiny, priateľov, života, v ktorom vyrástol, v ktorom sa učil hrať na hudobnom nástroji i pracovať. Chlapi zaháňajú smútok za domovom spevom. ,,Nik nechce ukázať to pravé, čo je teraz v ňom, každý sa už cíti dospelý, vojak“. (Šikula, 1986, str.18). Odmietajú si pripustiť, že odchod na vojnu predstavuje hraničný moment v živote muža, snažia sa tak zabudnúť na stratu známych ľudí a milých vecí. Život hrdinu – vojaka je každodenne naplnený tvrdým vojenským výcvikom, poslúchaním rozkazov a príkazov veliteľov, neraz aj šikanou voči čomu sa náš hrdina búri a bráni. Svetlým bodom každého vojaka je dovolenka alebo priepustka, kedy na chvíľu zabudnú na vojenský stereotyp a majú možnosť zavítať medzi blízkych.