V poradí treťou vydanou knihou (1966 ) bola novela S Rozárkou. Táto novela opisuje životný príbeh mentálne postihnutej Rozárky. Aj keď je už výzorom dospelá, jej myslenie je ale stále na úrovni malého dievčatka. Po smrti matky sa jej výchovy ujíma starší brat Ondrej. Ondrej a Rozárka sa veľmi podobajú svojimi povahami, rozdiel je iba v psychickej vyspelosti súrodencov. Obidvaja sa teda ponášajú hlavne na matku, ktorá bola mestsky založená žena a tým zdedili jej nesedliacku a nevinohradnícku povahu. Šikula si zvolil veľmi citlivý prístup k postihnutej Rozárke, objavuje v nej ľudskú dôstojnosť. N vzájomnom vzťahu súrodencov prezentuje a interpretuje nekonečnú lásku, oddanosť a spolupatričnosť človeka k človeku. Stanislav Šmatlák označil túto novelu ako ,,obraz tragiky večného zakliatia človeka do polohy detstva“. Môžeme povedať, že nielen Rozárka, ale aj Ondrej sú obaja veľmi detský. Spolu sa odpútavajú od reálneho sveta vymýšľaním rôznych príbehov, hier a príhod. Mnohé tieto príbehy sú založené na rozprávkovosti. Ondrej takto spája pravdu, skutočnosť svojich príhod so svojou fantáziou, imagináciou. Pri čítaní Rozárky nadobúdame pocit, že jednotlivé slová a vety sú štylizované a podané tak, akoby boli určené detskému čitateľovi. ,,Cup, cup počúval som cupot hrušiek a myslel som na Hruškovec....Bu-bu-bu! Teraz dedko zašramotil reťazou“. (Šikula, 1972, str.32). Zaujímavou bola pre mňa aj postava túlavého metliara, ktorého prítomnosť ozvláštňuje celkový príbeh. Motívom chytania motýľov sa približuje nie len k detskému svetu, ale naznačuje nastávajúci konflikt ku ktorému čoskoro dôjde. Vyvrcholením príbehu je baladicko-tragický koniec Rozárky, ktorá odchádza do liečebného ústavu. Pre Ondreja je toto riešenie nevyhnutnosťou a to z toho dôvodu, že nemohol naďalej zotrvať v jej detskom svete. On sám bol už dospelý a musel tak aj žiť. Autor sa nevenuje detailnému opisu jeho pocitov a výčitiek, ponecháva na čitateľovi aby si úsudok urobil sám. Okrem mnohých príbehov alebo rozprávok táto novela obsahuje konkrétne historické fakty o založení a histórií obce Šenkvice, mnoho rečňovaniek, podobenstiev a hudobných prvkov.

Posledné dielo, ktoré budem rozoberať sa nazýva Povetrie. Súbor týchto deviatych noviel vyšiel v roku 1968. Tematicky autor opäť využíva dedinské prostredie. Námetom tejto prózy sú nie príliš veselé osudy statočných ľudí. Ich tragika nie je už iba náznaková. Celým dielom sa nesie výrazný baladický charakter, pochmúrnosť, pocit úzkosti a vnímanie zlej stránky spoločnosti. Mení sa ich postoj, vytvárajú si svoj názor na spoločnosť a oveľa väčšmi sú pútaní k svojim domovom. Autor v jednotlivých novelách uprednostňuje monologickú formu komunikácie, postavy sa prezentujú čitateľovi sami, pohybujú sa vo väčšom epickom priestore ako to bolo v predchádzajúcich dielach. Naďalej vyzdvihuje pracovitosť obyčajných ľudí, ich obetavosť a úctu k svojej zemi. Mnohokrát ich úsilie nie je dostatočne ocenené, ale im aj napriek všetkému prináša osobné uspokojenie. Práca znamená pre nich všetko. Vďaka nej získavajú aj množstvo priateľov, prežívajú spolu šťastie, radosť a chvíle pohody. Autor oboznamuje svojho čitateľa aj s viacerými poznatkami, ktoré sa týkajú historických a dejinných udalostí jeho rodného kraja. ,,V dedine sa hovorilo, že voľakedy tieto chalupy patrili Chorvátom, ktorý ešte v čase tureckých nájazdov opustili červenokamenské osady Schőnau a Latingdorf. No vraj nejaký Boganič z Vištuka či odkiaľ stal sa janičiarom, priviedol Turkov a nechal domy chorvátskym utečencom zničiť. Niektoré domy zhoreli do tla....Odtiaľ pochádza aj názov Pálenice.“ (Šikula, 1968, str. 57). V príbehu Horská robota sa Šikula vracia k vojne. Hlavným hrdinom je tu dospievajúci chlapec Andrej, ktorý žije u svojho krstného otca slovenského Nemca Nietschneidera. Hrdina je situovaný do horského prostredia Hrebeňovej skaly a pálenickej doliny. Časovo sa príbeh odohráva v období vrcholiacich partizánskych akcií počas SNP. Následkom týchto udalostí Andrej stratí otca. Andrej sa neskôr búri, odmieta ich spôsob života, ťažkú prácu v lese. Túži utiecť. Stávame sa tu aj priamymi účastníkmi dedinskej zakáľačky a spoločnej večere Nemcov a Slovákov. Čím vlastne autor ironicky naznačuje budúci osud Nemca Nietschneidera, ktorého po skončení vojny vyženú z dediny práve jeho vtedajší priatelia. Hlavný hrdina Andrej si zachováva odstup, vystupuje v pasívnej funkcií. Zaujímavou postavou je aj tulák Juskanič, alebo Múčka, ktorých osudy sú zavŕšené ich osobnou drámou. Juskanič končí svoj život samovraždou, Múčka prepadne šialenstvu.

Na uvedených dielach som sa pokúsila zachytiť obraz rodného kraja, ktorý na mňa urobil hlboký dojem a to nielen svojimi životným príbehmi hlavných hrdinov ale aj ich vierou a odhodlaním kráčať ďalej a boriť sa s novými prekážkami.