Podľa Zory Pruškovej je Uršuľa – protagonistka príbehu o dvojnásobnom manželskom zväzku, ktorý sa dvakrát končí tragickým excesom ( v prvom prípade vraždou, v druhom prípade samovraždou v dôsledku nevery) – nekonvenčne premýšľajúca a konajúca žena. (Prušková, R.Sloboda, s.6l) Partnerský vzťah chápe nielen ako tradičnú sociálnu inštitúciu,ktorá je  väčšinou zviazaná s výchovou detí, ale tiež ako príležitosť pre sebapoznávanie, pre hľadanie vlastného miesta v živote, a to aj za cenu hriechu, ktorý reprezentuje vražda a vedomá nevera. Uršuľa je portrétom ženy v slovenskej literatúre, ktorý upozorňuje na autorovu fascináciu takým typom ženskosti, ktorá sa zrieka ,, normovaného“ sociálneho štatútu, reprezentovaného materstvom.Uršuľa akoby sa dobrovoľne zriekla materstva. Autor vykresľuje Uršuľu ako ženu, ktorá nie je vhodným typom pre materstvo. Opýta sa muža Jana, či chce dieťa, a keď vidí, že mu na tom veľmi nezáleží, vôbec sa neusiluje o to, aby sa stala matkou. Nedokáže sa stať matkou ani jeho dcére. Hoci sa s ňou niekoľkokrát stretne, nedokáže si k nej násť nejaký ,,materinský cit“. Aj keď sa druhýkrát vydá, len ťažko si nájde cestu k Miškovi, synovi svojho manžela. Príčinu ťažkého utvárania si ich vzájomného vzťahu netreba však hľadať len u Uršule, ale aj u jej muža Miša, ktorý si neželal, aby sa starala do výchovy jeho syna. Chlapec sa jej však občas potajomky zdôverí, prezradí svoje plány, myšlienky, ktoré musí Uršuľa udržať v tajnosti.  Keď ho zoberie na výlet do Bratislavy, nedokáže dať na neho dobrý pozor. Chlapec sa jej vytrhne z rúk, dostane sa rovno pod auto a zomiera.  Aj keď počas jeho života sa veľmi neprejavila ako dobrá nevlastná  mama, po jeho smrti je zničená, cíti výčitky svedomia. Materinský prístup sa trochu objaví v jej chvíľkovej  starostlivosti o Mišovho nemanželského syna Marcela, v záujme o týrané dievča Sidku. Protichodné myšlienky behajú Uršuli v hlave, keď si myslí, že otehotnela s Marcelom. Na jednej strane je to príjemný pocit (  potom Marcel je muž, na ktorého štyridsať rokov čakala), na druhej strane je tu nerozhodnosť, obavy: ,, Chcem ozaj to dieťa? ... Nebude nešťastné? Ako zariadim, aby sa raz v živote nehanbilo, že matku má vrahyňu, a že dokonca ani jeho otec nie je Mišo Pátek?“( Sloboda, Rubato, s.61) V závere knihy Rubato považuje Uršuľa celý mýtus matky za prosté pokrytectvo a trpia ním ženy ako ona, ktorým sa nepodarilo porodiť dieťa.  Myslí si, že je ťažké vychovať a uživiť napr. päť detí, ale cíti, že práve bezdetná rodina v dvadsiatom storočí je rodinou ,,inkriminovanou a vyradenou“.

     Uršuľa nepatrila k ľuďom, ktorí by boli obklopení priateľmi. Počas jej prvého manželstva sa nespomínajú stretnutia s nejakými priateľmi ( okrem osudnej návštevy u Pcihlu), po jeho smrti a po odpykaní trestu bola jej priateľkou sestra Katka. S kolegami  nemala nejaké blízke vzťahy, nemala vraj ozajstné kamarátky, lebo o svojom mužovi Mišovi nedokázala rozprávať zle, ohovárať ho. Ľudia v Novej Vsi ju tiež nemali radi. Mišo raz povedal, že ľudia k nim chodia len preto, lebo ,,chcú vidieť ženu, ktorá zabila svojho muža“, nemajú ju radi. Vtedy Uršuľa pochopila dôvod, pre ktorý si ju Mišo vzal. ,, V podvedomí cítil, že manželka, ktorá bola vo väzení, nebude mať nijakých priateľov, a teda nebude musieť byť žiarlivý. Najprv však musela pochopiť, aký vie byť Mišo žiarlivec.“ ( Sloboda, Uršuľa, s. 92) V knihe Uršuľa bola istý čas jej priateľkou Mária Novotná, v Rubate však už o priateľstve Uršule a duševne chorej Márie, matky jej milenca Marcela, nemožno hovoriť. Uršuľa si  uvedomuje, že človek nemôže byť sám, potrebuje sa stretávať aj s druhými ľuďmi, hoci ho aj títo nebudú mať radi. ,,... sám človek nevydrží, a posťažuje sa teda aj niekomu, kto sa mu potom posmieva. V každom z nás je skrytá viera v druhého človeka, veríme, že keď sa mu s niečím zveríme, raz mu to možno pomôže, a keď nepomôže, pochopí nás – opakujem, nemusí to byť hneď.“  (Sloboda, Uršuľa, s. 92) Po odchode od manžela Miša pociťuje samotu, potrebu niekomu sa zdôveriť, s niekým sa porozprávať. Až po čase si na samotu zvyká, neprekáža jej. V závere knihy Rubato sa prejavuje ako silná osobnosť, ktorá dokáže čeliť nástrahám, ktoré jej život kladie do cesty. Sama seba povzbudzuje, nevzdáva sa, chce začať nový život. Konečne sa cíti slobodná.

    Zora Prušková konštatuje, že leitmotívom románu Rubato je Uršulino permanentné pripomínanie si vlastného zločinu ( afektívnej a náhodnej vraždy Jana Hodžu) a súžitie s pocitom sociálnej výlučnosti a vydedenectva. ( Prušková, R. Sloboda, s.62) Cítiť rozpoltenosť tejto postavy. V Rubate je Uršuľa rozprávačkou príbehu v ja-forme so svojou vlastnou postavou. ,, Niekedy zacítim, že kdesi v najväčšej hĺbke duše je ešte iná žena ako ja, akási druhá Uršuľa, priamo moje božské ja. Zastavím sa – musím celkom zdrevenieť – vzdychnem si obyčajnými slovami, napríklad bože môj, a tu naraz na chvíľu zacítim, ozaj len na chvíľu, že ma ktosi tam vo mne počul. Odpoveď tej druhej je nezabudnuteľná, hoci sa nedá popísať.“ ( Sloboda, Rubato,s.7) Uršuľa sa túži zbaviť zodpovednosti za svoj čin: ,, Už dlho sa hrabem vo svojej duši, stále premiestňujem city, miešam, stále chcem nájsť niečo v sebe, čo by mi prinieslo akúsi  správu, akoby od večného sudcu, že už som konečne nevinná, oslobodená od trestu za svoj hrozný čin...!“ ( Sloboda, Rubato, s. 123) V Slobodovej interpretácii je pozícia Uršule dôsledne situovaná na hranicu ,,dobra“ a ,,zla“, ,,milosti“ a ,,hriechu“, pripomína tým ,,vševediacu“ a ,,všecítiacu“ dispozíciu, vlastnú iba anjelom, ktorí podobne ako Uršuľa zvestujú nekonečné dobro a nekonečné zlo.(Prušková, R. Sloboda, s. 62) Neustále analyzuje svoje správanie, pocity, dáva si otázky,  presviedča sa o správnosti svojho konania, pochybuje... Na jednej strane vnímame ,,temnú“ stranu Uršulinho správania sa (egoizmus, žiadostivosť, ľahostajnosť, pohŕdanie, pocit nadradenosti, vražda, nevera...) a na strane druhej sa prejavuje ,,svetlá“ stránka jej osobnosti ( pocit zodpovednosti za osud druhých, milosrdný vzťah k týranému dievčaťu, záujem o umenie, knihy, dôležitosť vzdelania, starostlivosť o domácnosť...).