Rudolf Sloboda: Narcis

i) Horúci augustový deň rozpomienok

Dej sa otvára príchodom hlavnej postavy, Urbana Chromého do Ostravy. Urban, dobrovoľne ukončil štúdium na Filozofickej fakulte v Bratislave a do Ostravy prichádza za manuálnou prácou. „PRÍCHOD bol temer slávnostný, lebo nášho hrdinu nikto nepoznal. Mal slamený klobúk, ktorý dobre sedel na dohola ostrihanej hlave, sivé sako s jedným gombíkom, nohavice tej istej farby a staršie poltopánky, pravda, veľmi dobré. "/1

Po rýchlom zorientovaní sa v novom prostredí sa Urban poberie do Vítkovických Železiarní, kde ho čakajú bežné, až rutinné papierovačky, zdravotná prehliadka a zahlásenie sa do práce. Všetko to prebehne nečakane rýchlo a hrdina odchádza sa ubytovať do neďalekej ubytovne. Dej sa v tomto bode preruší a prenáša sa do snov, predstáv, úvah až halucinácií, ktoré sú spôsobené úpalom. Sprvu sa dozvedáme, prečo Urban odišiel z rodnej Bratislavy a za akých podmienok sa uskutočnil jeho odchod. „Predal všetky knihy, priatelia mu vrátili dlhy. . . nikto nevedel, kam cestuje. Rodičom vôbec nepovedal, že nechal školu. Bol rád, že má po starosti, striasol sa zápočtu z angličtiny, ak máme spomenúť len tie najnepríjemnejšie okolnosti."/2

Nasledujúce premýšľanie je už o čosi menej realistické, dá sa nazvať až fantastickým. Spomína si na prípravu popravy voči nemu a na uskutočnenie akéhosi zázraku - lietanie. „Urban zatvoril oči, vystrel ruky a po piatich minútach sústredenia sa vzniesol nad prekvapených hostí. Lietal asi minútu. Potom klesol na zaprášenú dlážku a stratil vedomie."/3
Ďalej spomína na prednášku v Bratislave, filozofický rozhovor medzi Spinzom (Urbanom) a Hegelom, vystúpenie na Horu Premenenia a na koniec na vojenčinu. Prvá časť románu, nazvaná Horúci augustový deň rozpomienok sa končí nástupom hrdinu do práce na nočnú smenu a následným opisom pracoviska. ii) Intermezzo in D

V prvej kapitole druhej časti knihy sa čitateľ zoznamuje s Danou. Je krásny letný deň, Dana má celé doobedie len pre seba až kým neodchádza do poobedňajšej smeny. Premýšľa o svojich bývalých láskach a taktiež o Urbanovi.
„Danine lásky neboli nevinné. Nespomína na ne rada, hrubí a akísi neumytí chalani mysleli vždy len na to isté. V čase, keď bola ešte takmer dieťaťom, zmocnil sa jej vojak z Opavy o ani jej nenechal adresu. Mala strach, že bude tehotná. Potom sa ozaj zamilovala do dvadsaťdvaročného konštruktéra, ktorý ju balamutil, že si ju vezme. Bol taký skúsený, že sa nebála. Prvý raz sa naozaj zaľúbila.

Konštruktér so však z ničoho nič nahneval, že ju nemal prvý, o nechal ju. Keď sa hľadá dôvod, vždy so nájde. Potom zanevrela na to hnusné špinavé pohlavie, kým sa jej nezačal okolo sústruhu obšmietať brigádnik zo Slovenska, o dovtedy jej nedal pokoj, až sa s ním stretla. Chodili ohromne slušne do kina a na kúpalisko, ale on - Urban sa asi bál, že ju to nebude takto naplano baviť, a veľmi nešikovne ju začal spracovávať; nechcelo mu dať najavo roztrpčenosť, lebo sa jej troška páčil, no keď už bol smiešny, poslala ho domov Odišiel ako zbitý pes a viac sa s ňou nestretol.“/12
Dana doma dlho neobsedí a rozhoduje sa ísť do práce o niečo skôr aby sa mohla stretnúť s Urbanom, na (ne)šťastie sa dozvedá od kolegu Mira, že Urban si vzal dovolenku, kvôli bolestiam hlavy. Druhá časť sa končí odchodom Dany z práce, kde sa stretáva so Soňou. Ich priateľský dialóg sa znenazdajky prenesie až do hádky o Urbanovi.
iii) Pokus o smrť v duši
Urban je pred odchodom z Bratislavy do Ostravy, pred tým než sa vydá na cestu ešte venuje pár chvíľ prechádzke po meste, úvahám o domove a rodnom kraji, pozorovaniu okolia a ľudí. „Bolo by krásne, keby tá rieka mala ženské meno alebo keby nemala meno vôbec; priznávaš si, že si to ty nevymyslel a súčasne sa v spomienkach vraciaš k rozhovorom na kopci nad mestom - päť-šesť ľudí milujúcich zvážené slovo, ktorých silný zážitok prinútil vyjadriť sa. Keby rieka nemala meno, cítili by ste, že žije. Ak sa volá Dunaj, musíš na ňu myslieť ako na neživú vec.“/13
Temer pred konečnou si Urban uvedomí, že v 6iline na železničnej stanici si zabudol batožinu.
„Dvihneš ruky a zrazu nevieš, kam si si položil kufor. Pozeráš, pozeráš, no kufra niet. Všetci ťa sledujú. . . Po chvíli, v ktorej sa ti súčasne zakrútila hlava a zdvihol žalúdok, si zbadal, že kufor si nechal v Žiline na stanici.“/14
Prichádza obdobie, ktoré na hrdinu vplýva veľmi pozitívne. Opäť sa vrátil k viere v Boha, a dokonca aj práca mu ide od ruky.
„Čítavanie lzaiáša patrí k najkrajším chvíľam môjho života, napísal si do nového denníka. Zabúdam na obsah a musím sa často smiať. Je to veľmi šarmantný prorok a neviem, prečo sa o ňom hovorí vždy s takou vážnosťou. Ale ani to si nevedel naisto. Ráno okolo ôsmej si nasadal na jednotku a viezol sa do knižnice. Vymohol si si natrvalo popoludňajšiu smenu, a tak si úplne svieži čítal, rozmýšľal a zapisoval dojmy z čítania.

Kým si do knižnice chodieval až po smene a poobede, zväčša si za stolom zaspal.“/15
Jediná vec, ktorá mu vtedy nevyhovovala bol vzťah s Danou, azda to mohlo byť spôsobené až prílišným zapálením sa pre vieru, čo sa len veľmi ťažko dalo niekomu vysvetliť.
„Súbežne sa v tebe postupne vyvíjal podivuhodný vzťah k Dane, ktorá ti napísala list. Zahlušil si všetko chodením po lesoch a hádkami s kde-kým. Najprv si sa pohádal so svojím spolubývajúcim, pánom Holečkom. Pravdu povediac, na príčine bol on. Ležal si na posteli, akoby si spal, a on vyžadoval, aby ste si ihneď zahrali šach. Cengol si zrejme. Potom do teba hodil knihu a ty si mu vylepil. Takto si to rozprával každému, koho to zaujímalo, no v skutočnosti to bolo komplikovanejšie.“/16
Prichádza leto a jarný entuziazmus Urbana úplne opustil, už sa nevenoval náboženstvu ani čítaniu Pascala, prepadá dennodennému stereotypu: práca – karty – spánok –práca, a ocitá sa akoby v začarovanom kruhu. Je zaujímavé, že svoj úpadok si veľmi dobre uvedomuje, no nedokáže proti nemu bojovať.
„Dni leteli a každú nedeľu si si uvedomil, že márniš čas, že by si mal žiť ináč.“/17
Tento spôsob mu jednoznačne nemohol prospieť a a začína si uvedomovať, že ho nemôže uspokojiť, a preto sa rozhodne ísť na spoveď a skúsiť sa postaviť opäť na nohy. Lenže pri spytovaní svedomia a opakovaní si desatora prichádza na úplne iné myšlienky. Zisťuje aký v skutočnosti je, nezmyselnosť desiatich prikázaní, a že nenávidí Danu pre jej ošklivosť, neskúsenosť, a že by radšej volil skúsenú a prefíkanú Soňu. Chcel by najradšej trpieť a takým smerom sa uberajú aj jeho myšlienky, myslí na vraždu, prsnejšie, chcel by zabiť Danu, len aby sa dostal do „chládku“.
„Musím sa dostať do väzenia - vravíš si a myslíš na väzenie, kde je chládok a denne treba ťažko pracovať. Zabiješ ju a dobrovoľné sa prihlásiš. Čím?
To sa ešte uvidí. Dýkou alebo ju zaškrtíš. Lebo niet vhodnejšieho miesta pre človeka, ako som ja. Budem vedieť, prečo trpím. Budem nútený milovať oddych a nebude viac vznešených myšlienok, pretože tie sú pre poriadnych ľudí, a nie pre vrahov. Vrah nemusí mať myšlienky, nemusí veriť v boha, boh ho nechce, nemusí sa usilovať, aby sa páčil ľuďom, stačí, keď robí dobrotu. Keď ma pustia, budem starší a obľúbim si pivo v rodnej dedine, budem okopávať kukuricu a posadím si amerikán.