Rudolf Jašík

     Rudolf Jašík nevytvoril rozsiahle dielo, no jeho novely a romány vďaka ich nesporným umeleckým hodnotám patria k popredným dielam slovenskej prózy po roku 1945. Tvoril ich na základe bohatých životných skúseností. So svojimi prvými prácami sa odvážil vystúpiť pred verejnosť až vtedy, keď bol presvedčený, že znesú náročné umelecké kritériá.,,Vraví sa, že do literatúry vstúpil hovotý, to mohol, lebo sa nepachtil za uverejnením všetkého, čo napísal, lepšie je však povedať, že do literatúry vstúpil svoj, s vlastnou tvárou a takým, svojím, iným a práve preto i naším aj ostal po celý svoj literárny život, celý veľmi krátky – dovedna päť rokov. Písať začal skoro, uverejňoval neskoro a prestal veľmi skoro,“ napísal o Rudolfovi Jašíkovi literárny kritik Alexander Matuška .(1973, s.297)

      Vo svojej seminárnej práci som sa sústredila na Jašíkovo dielo Povesť o bielych kameňoch. Pred začatím svojej  práce som si vymedzila problémy, ktoré sa stali ťažiskom mojich nasledujúci úvah.

1. V novele Povesť o bielych kameňoch sa výrazne prejavia prvky lyrizovanej prózy

(naturizmu).

2. Príčinou odchodu starca do strže bola krivda spôsobená ľuďmi v dedine. 

3. Postava starca a chlapca Michala Malocha predstavujú rovnaké typy postáv, búriacich sa, rebelujúcich.

4. Povesť o bielych kameňoch pripomína novelu Starec a more.

     V Poetickom slovníku sa píše, že ,, lyrizovaná próza (novšie sa používa termín naturizmus) je špecifický druh prózy s utlmenou  dejovosťou a so zvýšenou subjektívnosťou a expresívnosťou, prejavuje sa zameraním na dedinské prostredie a jeho mystifikáciou. Prozaický text v takomto prípade priberá vlastnosti lyriky, lyrických diel, čím sa zvyšuje význam tvarovosti, jazykovo-štylistických prostriedkov oproti téme, ktorá má podobné zastúpenie ako v lyrike. Lyrizovaná próza znamená vzburu, určitú revoltu proti jestvujúcemu spoločenskému poriadku a jeho predstaviteľom.“ ( Žilka, 1987,s.280-281).

     Pri zaradení Rudolfa Jašíka k predstaviteľom naturizmu vychádzam aj z článku Galiny Sivančenkovej,ktorá tvrdí, že tvorba Rudolfa Jašíka bola vždy spätá s jemným lyrizmom, so schopnosťou prenikať do najtajnejších hlbín ľudskej psychiky. Pre spôsob tvorby tohto spisovateľa je podľa autorky článku príznačné spojenie hlbokého psychologizmu s romantickou nadnesenosťou, ktorá má korene v tradíciách slovenskej lyrizovanej prózy.

( Sivančenková, 1981,s.61). 

     Aj  A.Matuška hovorí, že pre Jašíkovu tvorbu je typický  lyrizmus. Jašík počas vojny písal ,,celé kilá“ básní, ako sa priznal vo vlastnom životopise, no takmer všetky zničil. Stal sa prozaikom, epikom, nestal sa básnikom a lyrikom, pretože sa nevedel vyjadriť ako básnik. Ostal mu však organický zmysel pre mnohé medzi nebom a zemou, medzi reálnym a snovým, medzi  ,,prózou“ života a jeho ,,poéziou“.Ľudský údel a osud, to je vlastná ,, téma“ Jašíkova od začiatku do konca. ( A.Matuška, s.310 ).  Tieto slová sa potvrdili aj v Povesti o bielych kameňoch.

    Povesť o bielych kameňoch, novela, ktorá vznikla v roku 1961, je zaujímavým javom v tvorbe Rudolfa Jašíka. Je to svojrázny diptych, ktorý vznikal z novely Človek patrí zemi, napísanej pre zbierku noviel Čierne a biele kruhy, do ktorej však nebola zaradená. Vo viacerých knižných prameňoch sa spomína táto novela ako fragment, podľa A.Matušku však v pravom zmysle slova nejde o fragment, skôr o spomínaný  diptych, o dve navonok veľmi rozdielne časti, ktoré sa však vnútorne navzájom ostro osvetľujú.Už samotný názov Povesť o bielych kameňoch je zosobnením vrúcnej túžby po šťastí. Je to povesť o dobre a zle. Prítomná je tu aj pre povesť typická situácia: človek hlásajúci dobro sa stretáva so zlom (prítomnosť rozprávkových motívov ). Vychádzajúc z citácie lyrizovanej prózy môžem konštatovať, že v novele Povesť o bielych kameňoch je dej skutočne utlmený, nie je v popredí. ,,Fabula je zredukovaná na minimum a Jašík ju ani nekomponuje z takých motívov, aby rozšíril alebo prehĺbil naše umelecké poznanie o živote Kysúc, resp. o živote slovenskej dediny niekedy v krízových rokoch prvej republiky.“ ( Turňa,1961, s. 67)

     Povesť o bielych kameňoch je iba expozíciou dlhšej práce – dve úvodné kapitoly dlhšej novely, vari aj románu. V prvej sa stretávame so sugestívnym opisom dedinského pohrebu , na ktorom sa skratkovito mihne obraz minulého Slovenska. Udalosti okolo pohrebu vyústia vo vzburu malého Michala Malocha voči svetu, ktorý ho pripravil o detské ideály. Michal uteká pred svetom biedy a krívd do neznáma a vyhľadáva samotu. Druhá kapitola je symbolickou parabolou o starcovi v strži, ktorý sa rozhodol žiť mimo ľudí. Dôležité je, že v Povesti o bielych kameňoch nachádzame najsugestívnejší a najbásnickejší text, aký sa v našej próze v posledných rokoch zjavil. A tak Povesť o bielych kameňoch, ktorá mala byť neokázalou ódou na víťazstvo ľudskosti, zostala iba torzom. ,,Ale torzá majstrov vždy dávali našej fantázii krídla a smer, vždy v nás dokázali vyvolať dokonalú predstavu celku. V tom je ich sila a veľkosť.“ (J.Turan: Rieky, hory, hviezdy a človek, 1961, str. 259)