Rudolf Jašík 2

. Veď starec žije v strži, do ktorej vedie chodník od cintorína – súčasne je však strž ,, na samom konci sveta“, je to ,,najopustenejšie mieto na zemi“.Hrdina novely je  nový typ človeka.Autor sa zameral na jeho vnútorný svet, jeho pocity, city, dej ustupuje do pozadia. Je to muž, ktorý bojuje proti ľudskej zlobe, nenávisti, ale i proti prírodným živlom.

     Charakteristickým znakom lyrizovanej prózy je aj lyrizácia výrazu prostredníctvom aktualizácie jazyka, prítomnosť básnických trópov, zachovávanie poetického rytmu viet. V Jašíkovej próze Povesť o bielych kameňoch sa skutočne často vyskytujú metafory(oblapila ho úzkosť) , personifikácie ( priložil ucho k zemi a ona mu všetko povedala ), prirovnania (lúka rovná ako stôl ),epitetá (temná, mŕtva,chladná krajina) , epizeuxy (ďaleko,ďaleko)a iné básnické trópy.

     Andrej Červeňák hovorí vo svojej recenzii o troch rovinách novely.Jej štylistická rovina – to sú sémantické hodnoty, vyjadrujúce prírodný praživel života. Jej sujetová rovina, to sú udalosti, vnímané detskou senzibilitou a imaginatívnosťou, resp. robinsonovským zápasom starca o ukojenie primárnych potrieb. Jej empirická myšlienková rovina – to sú úvahy dvoch vydedencov, ktorí príčinu svojich utrpení vidia v bezprostredných najbližších. Koncepcia sveta zodpovedá koncepcii hrdinov: jestvujú dva svety – jeden dobrý a druhý zlý, čiže jeden bez ľudí a druhý s ľuďmi. Tým sú motivované aj etické hodnoty novely: čo je na strane prírody – to je dobré, čo je na strane ľudí – je zlé. (Červeňák, s.87)

     Podľa kritika Alexandra Matušku pre Jašíkovu tvorbu je charakteristická dialektika jednotlivca a kolektívu, jednotlivca a masy, jednotlivca a miliónov. Spoznávame osudy tried, osud ľudstva cez jednotlivcov – typizovaných i charakterizovaných. Nadovšetko ho zaujíma človek a jeho vnútro. Jeho postavy revoltujú a bojujú proti sociálnemu poriadku, proti biede a hladu.( Typické znaky diel lyrizovanej prózy.) Jašík má postavy,  ktoré sa nevyhnú posmechu a výsmechu, ktorým nechce nič odpustiť, keď, pravda, predtým vnikol i do nich a neuspokojil sa s ich povrchom. Má postavy, ktoré síce nebojujú, ktorým však v hlbokom pochopení ich zdeptanosti sociálnym poriadkom a životom neupiera svoju príchylnosť. (Matuška, 1973,s297.)

     Postava starca z Povesti o bielych kameňoch patrí  podľa  môjho názoru k zaujímavým, netypickým  epickým postavám. Na prvý pohľad by človeka ani nezaujal, veď je to len starý človek, biedne oblečený /má chatrný odev, bez košele, z lakťov visia strapčeky látky, nohy zamotané v handrách, vyzerá celý ako pofačovaný/ , ,, biely ako kamene v strži“. Svojím vzhľadom a zovňajškom môže človeka odpudzovať alebo ľakať, na druhej strane však skrýva v sebe niečo tajomné, čo priťahuje pozornosť čitateľa, vzbudzuje záujem  o túto postavu. Zaujal ma  spôsob života tejto postavy, ktorá žije v strži, ďaleko od ľudí.  Môj záujem o túto postavu vyvola aj zvedavosť dozvedieť sa , alebo aspoň pochopiť, prečo starec žije na takomto mieste, prečo opustil ľudí, prečo sa rozhodol žiť bez nich. Odišiel do samoty, lebo znenávidel dolinu. Ale koho presne v nej ? A čo? Predpokladala som, že to bola krivda spôsobená ľuďmi z dediny. Ale konkrétne aká? Z knihy som sa však nedozvedela presný dôvod jeho odchodu, čím mi spisovateľ poskytuje priestor zamýšľať sa nad osudom tejto postavy, rozmýšľať o dôvodoch, ktoré ho k tomuto rozhodnutiu priviedli. Ani podľa A.Matušku nie je nikde v knihe výslovne povedané, prečo starec odišiel do samoty. Aj kritik sa len domnieva, že to zapríčinil sociálny poriadok na prvom mieste, ,,zlý svet“, pretože ľudia ,,sú skoro takí ako on sám.“(Matuška, 1964,s.70).

     Dej druhej časti Povesti o bielych kameňoch sa odohráva na jeho rodných Kysuciach, Kusyciach hadov a kameňov, sú tu však mýtizované, ziracionálnené, snové. V strži žije starec, ktorý opustil,,zlý svet“, ľudí, ktorí mu ublížili. Z knihy sa čitateľ nedozvedá, kedy dospel k tomuto rozhodnutiu, ako dlho už takto žije. Spomína sa mŕtvy, ktorý keď už cítil, že zomrie, našiel si ,,starca“ - ,,...spolu žili, chytali čierne vretenice a on potom zomrel.A nik nevie, koľko rokov odvtedy ubehlo. Ale musí to byť dávno, lebo kríž je tam zvetraný a zem na hrobe dobre uľahnutá.“ ( Jašík,1961,str. 49 ).Čitateľ sa nedozvedá ani príčiny jeho odchodu do strže, môže sa len domnievať, že to mohla byť zlá spoločenská situácia, bieda, útlak či nezhody medzi ľuďmi. Hoci sa starec  rozhodol žiť sám, opustený, často rozmýšľa o ľuďoch, ktorí ho na jednej strane odpudzujú, ale na strane druhej zasa priťahujú. Stráni sa ľudí,tí sa ho boja, ,,keď ho zazrú, utekajú alebo ho obchádzajú nemí“. ( Jašík, 1961, str.35). S ľuďmi nedokáže komunikovať, odvykol si od nich, odvykol si od ,,reči“. Starec však nebol zlý, nikomu neublížil, ľudí však odpudzuje jeho oblečenie, správanie alebo možno spôsob jeho života.   Niekedy sníva aj o tom,  že sa k ľuďom  vráti , v dedine prežije zimu. V istých chvíľach nenávidí strž, chcel by z nej utiecť, lenže strž mu vždy zavolá: ,, Vráť sa, vráť. Prestaň blúdiť zlým svetom a mňa nenechávaj samu. Vráť sa, u mňa ti bude dobre.“(Jašík, 1961,s.43). Keby bol aj na samom kraji sveta, vždy hlas strže priletí k nemu a on by ju nedokázal opustiť, lebo ,, so stržou si rozumie, vychádza s ňou dobre“. Aj tu je badateľný výrazný vplyv naturizmu v telesnom spojení človeka s prírodou.  Starec žije uprostred hadov, hady zabíjal a živil sa nimi, keď nechytil inú zver, pretože nejako sa živiť musel. Hady aj kamene znamenajú tvrdosť života, jeho úskalia , sú symbolmi  zla. Súhlasím s názorom kritika A.Matušku, že práve preto si starec svoju situáciu odchodom od ľudí neuľahčil, ale sťažil. Sťažil si ju i tým, že sa zo sveta ľudí, zo sveta spoločenského, dobrovoľne sám vyhnal do sveta prírodného, kde prichádzal do styku s realitami mimoľudskými a nadľudskými ostrejšie ako medzi ľuďmi. (Matuška, 1964,s.71)