Niekedy však má chuť, len sa zvaliť na zem a neísť si po ňu. Hoci hovorí, že si so stržou rozumie, niekedy sa jej desí, a to hlavne po daždi, keď sa z nej ráno parí. Vzťah medzi starcom a prírodou často prerastá i do mytologickej roviny. Napr. keď starec chce uloviť zver, aspoň zajaca, má ,, myseľ takú vybičovanú zajacom, že ho vidí všade,ba aj za tamtým chumáčom polosuchej trávy. A je to obyčajný kameň, ale jeho myseľ to pripustiť nemôže a nesmie. Nie je to kameň....“(Jašík, 1961,s.57).
Jašík pri opise vzhľadu starca využil bielu farbu - biele sú jeho vlasy, biela je brada, biele je čelo – celý je biely ,,ani kamene v strži“. S touto bielou ostro kontrastuje farba jeho očí, ktoré sú čierne. Využitie kontrastu bielej a čiernej farby je pre Jašíkovu tvorbu typické, objavuje sa aj v jeho ďalších prácach, napr. Čierne a biele kruhy.Často sa objavuje tento kontrast aj novele Povesť o bielych kameňoch / spomínaný vzhľad starca, černice – biele šatky, biele oblaky – čierny tieň atď./. Podľa A.Matušku biela farba je pre Jašíka farbou radosti, pokojného plynutia dní a života, čierna je farbou ťažoby, ktorá dolieha na človeka, farbou tragiky a smrti. Vychádzajúc z tohto poznania si myslím, že je dobré, že aj pri opise starca prevláda farba biela – svedčí to o tom, že starec je človek pokojný, kľudný a aj napriek ťažkostiam života nepodlieha tragike, jeho myšlienky o smrti nie sú pre neho trýznivé, smrti sa nebojí, je na ňu pripravený. Uvedomuje si, že každý raz zomrie, teda zomrie aj on. Autor zaujímavým spôsobom opisuje smrť starca v závere novely: ,, Starec s bielymi vlasmi a bielou bradou umiera. Už nezíde k studni a ani do dedín v horách, kde sa ho boja a kde sa mu nik neprihovorí. A nik už nebude vidieť, ako nesie v batôžku jeseň a na spiatočnej ceste leto. A možno ho aj trochu poľutujú, ak sa zvesť o jeho smrti roznesie po pľacoch, čo ležia pod končiarmi a sú roztrúsené okolo širokej cesty. Poľutujú ho. Však to nebol obyčajný žobrák. Tu od nikoho nič nepýtal, nebol dotieravý, lebo vedel, že tí, čo na neho pozerajú, sú skoro takí ako on sám.“(Jašík, 1961, s.62). Hoci je smrť starca tragická ( zomiera po uštipnutí vretenicou ), možno povedať aj osudová ( starca akoby niečo vystríhalo pred tým, aby hada nezabil, no on i tak naňho zaútočil - prvky mystiky), záverečné slová autora ma presviedčajú o tom, že zomiera dobrý človek. Vo svojich úvahách aj na konci svojho života si starec uvedomuje, že človek nemôže žiť v úplnom odlúčení od ľudskej spoločnosti, že život v strži ho nenaplnil šťastím. Aj Ján Števček právom poznamenáva, že smrť starca predstavuje krach izolácie. V tomto ponímaní obraz starca nadobúda symbolický charakter. Je to človek, ktorý sa snaží žiť podľa zákonov, ale s prírodou človek musí zápasiť o existenciu. ,,Povesť o bielych kameňoch je dielo o osamelej akcii, o človeku, ktorý revoltuje odchodom z bitevného poľa, avšak zároveň dielo o vesmírnej osamelosti človeka.“ ( Matuška, 1964, s.72).
V prvej časti príbehu ( napísaný bol vraj ako druhý ) je hlavnou postavou jedenásťročný chlapec Michal Maloch, ktorému matka zomrela na suchoty. Sociálne ubiedení ľudia sú k cudzej i vlastnej smrti ľahostajní, smrť je pre nich v ich položení často dobrodením. Michalov otec i ľudia si myslia, že smrť bola pre jeho matku vykúpením z ťažkej choroby, sú toho názoru , že ,,mama dobre urobila, keď zomrela“ a že jej „tam“ bude „lepšie“. Chlapec sa však so smrťou tak blízkej osoby, akou mu bola matka, nedokáže vyrovnať. Bude mu chýbať najbližší človek, strata matky zraňuje jeho city, preto sa hnevá na matku, že ho opustila. Vzájomné konflikty s otcom doviedli chlapca k myšlienke na samotu, zanevrie na otca , kamarátov i ostatných ľudí. Jašík vytvoril obraz chlapca, ktorým chcel poukázať na to, ako sa v jeho duši rodí živelný protest: ,,Otec ho zranil, a pretože už nikoho nemá, je to tak, akoby ho zranil celý svet. Vedel iba to, že musí byť sám.“ (Jašík,1961,s.9). Chlapec akoby zrazu dospel, nezaujímajú ho viac kamaráti, netúži po detských hrách, chlapčenských nezbedách. Rozhodol sa žiť sám, preč od ľudí. Odišiel do hôr, kde vyhľadal človeka, o ktorom si myslel, že má rovnaký osud ako on. Aj on nenávidel ľudí, ľudia sa ho báli, ale Michal sa ho báť nemusel. Chcel žiť s ním. Myslel si, že s ním mu bude dobre. Vzťah Michala k starcovi tvorí akoby organický prechod z jednej časti do druhej, je kompozičným jadrom novely. ,, Človek, ktorý vyšliapal tento chodník, podobá sa jemu, - píše o Michalovi autor, - a hoci je to starec a on má iba jedenásť rokov – sú bratia.“ Starec i chlapec Michal Maloch majú spoločné aj to, že obaja sa rozhodli ťažké životné situácie riešiť odchodom od ľudí do hôr, prežiť zvyšok svojich životov v odlúčení od ľudí, uprednostnili samotu. Neuvedomili si, že proti neprávostiam sveta nemožno utiecť, ale predovšetkým aktívne bojovať o jeho premenenie. Starec si v istých situáciách uvedomuje, že človek nemôže žiť celý život osamelý, že nie všetci ľudia sú zlí. Myslím si, že postava starca je protikladom spisovateľa Rudolfa Jašíka, ktorý v osobnom živote sa prejavil ako človek aktívny, odhodlaný aj so zbraňou v ruke sa postaviť proti neprávostiam vtedajšieho sveta. Páči sa mi, že starec nevyhovie prosbe chlapca, aby mohol ostať u neho, žiť s ním. Navedie ho na cestu domov. Neprijíma chlapca, pretože je mladý, má pred sebou lepšiu budúcnosť. Uvedomuje si, že sám musí dokázať svoju silu i tým, že sa vyrovná s utrpením. Uvedomuje si, že jeho riešenie sporu s ľuďmi je vhodné len pre neho samého, nevhodné pre iných. Žiaľ, z novely sa nedozvedáme, aký bol ďalší osud Michala Malocha, či sa vrátil domov, ako sa vyrovnal so smrťou matky, ako ďalej nažíval s otcom, aký bol jeho ďalší osud. Keby do života Rudolfa Jašíka nebola zasiahla smrť, ktorá ho zastihla na nemocničnom lôžku, boli by moje predchádzajúce úvahy o ďalšom osude Michala Malocha iste zbytočné.