V Povesti o bielych kameňoch je teda zaujímavou postavou nielen postava starca, ale i postava detského hrdinu Michala Malocha. Ako som už spomenula, obe tieto postavy skrývajú v sebe niečo tajomné, čo upútalo moju pozornosť, čo ma prinútilo zamýšľať sa nad tým, ako nezvyčajne dokážu ľudia reagovať v ťažkých životných situáciách. Viac ako inokedy som sa zamýšľala nad zmyslom ľudského života. Hoci tieto postavy majú mnoho spoločného /nenávisť voči ľuďom, vzdor, útek do samoty/, myslím si, že sú aj akýmsi protikladom. Starec je už starý, svoj život si prežil, umiera, nestrhne so sebou do tragického života aj chlapca, ktorý síce sa dobrovoľne rozhodne zmeniť svoj život, ale mu umožňuje prežiť svoj život snáď zmysluplnejšie, pretože jeho ten skutočný život ešte len čaká. Vykreslenie týchto postáv vo mne evokuje niekoľko protikladov : mladosť – staroba, smrť – život, pasivita – rozhodné riešenie problémov, biedna , nespravodlivá minulosť – lepšia budúcnosť.
Myslím si, že Rudolf Jašík sa snažil ukázať svojho hrdinu nielen v pasívnom styku s prírodou, ale aj v aktívnom boji s ňou / lovenie zveri, zabíjanie hadov / a tým poukázal na to, že protest hrdinu v iných objektívnych podmienkach by sa mohol stať aj uvedomelým, cieľavedomým. Starec, ktorý pred smrťou cíti zbytočnosť svojej obete a bezcieľnosť svojho asketizmu, aj tak nikým nepochopeného, chce, aby sa Michal vrátil medzi ľudí. Uvedomila som si, že tento bielovlasý starec bol len obyčajným pozemským človekom, ktorý sa síce bojí samoty, no ešte väčšmi sa stráni ľudí. Jašíkov starec je len jedným z miliónov ľudí, ktorých trápia rôzne, často na prvý pohľad beznádejné, životné situácie a problémy a každý sa s nimi vyrovnáva po svojom. Spôsob riešenia problémov starcom mi pripadá ako nie práve najlepší, ja by som ho riešila rozhodne ináč.
Podľa kritikov možno Jašíkovu tvorbu prirovnať k Malrouxovi vo francúzskej alebo k Hemingwayovi v americkej literatúre: skúsenosť z vojny, tragické cestopisné motívy vojenského putovania po cudzích krajinách, spoznávanie iných kultúr prostredníctvom vojnovej situácie. Jeho dielo je vsadené do súradníc doby a zároveň preniká do hĺbky ľudských osudov. Zvláštnosťou je, že epické sa v ňom vzácne spája s lyrickým a baladickým.
Povesť o bielych kameňoch pripomína novelu Ernesta Hemingwaya Starec a more. ,,Obidve diela možno charakterizovať ako povesti-bájky, pričom však postavy noviel slovenského a amerického spisovateľa, prerastajúce v symbolické zovšeobecnenia, majú nanajvýš konkrétny charakter.“ ( Sivačenková: ,,Povesť o bielych kameňoch“ Rudolfa Jašíka. In: Romboid ,1981, č.7, s.62). Hrdinami obidvoch noviel sú starci, ľudia starí nielen vekom, ale i výzorom. Na ich výzore zanechal stopy spôsob ich života - celý svoj život prežili uprostred prírody – starec z Povesti o bielych kameňoch uprostred strže a starec v novele Starec a more na mori. Obaja hrdinovia dobre rozumeli prírode , vo svojich monológoch často o nej uvažovali. Bielovlasý starec hovorí napr. vetru: ,, A viem, že mi aj tak rozumieš. Všetci mi rozumejú, aj strž s bielymi kameňmi.“ (Jašík, 1961,s. 45). Hemingwayov starec uvažuje o prírode ako o živom tvorovi:,,...starec vždy uvažoval o ňom /o mori/ ako o žene, ktorá alebo pociťuje k človeku náklonnosť, alebo mu ju odopiera a ak aj hýri a zahadzuje sa, tak len preto, lebo už je taká.“
( Hemingway, 1990,s.15). Kým Jašíkov starec sa dobrovoľne rozhodol pre život v prírode v odlúčení od ľudí, Hemingwayov starec sa ľudí nestráni, ale ich ani veľmi nevyhľadáva, k pobytu na mori ho núti hlavne potreba zaobstarať si živobytie. Aj Jašíkov starec si sám musí zaobstarať živobytie – zabíjaním zvierat v strži. Pri zaobstarávaní svojej obživy museli obidvaja starcovia preukázať mnohé rovnaké vlastnosti – odvahu, trpezlivosť, presnosť, šikovnosť. V oboch novelách vystupujú aj detskí hrdinovia . V Povesti o bielych kameňoch život starca priamo nesúvisí so životom chlapca Michala Malocha, hoci svojím príchodom ho prinúti zamýšľať sa aj nad možnosťou, že sa viac nebude vyhýbať ľuďom, rušivo zasiahne do jeho spôsobu života, v ktorom nie je typické, aby sa mu ľudia prihovárali, zdôverovali so svojimi problémami, ťažkosťami. Tento starec navedie chlapca na tú, podľa môjho názoru, lepšiu cestu životom. Hemingwayov starec si obľúbil chlapca Manolína, ktorý mu pomáhal rybárčiť. Keď sa mu nedarí loviť ryby, súhlasí s názorom chlapcových rodičov, že chlapec nemôže ,,trieť biedu s ním“, je ešte mladý, musí sa vedieť postarať o svoj život. V závere novely, po vyčerpávajúcom boji s rybou a žralokmi, chlapec sa k starcovi vracia a stará sa oňho. Kým Jašíkov starec je pasívny, nerieši svoje životné problémy, stráni sa ľudí, utieka sa do prírody, Hemingwayov starec sa nevzdáva a aj po 40 neúspešných dňoch na mori sa znova vracia na more a verí, že ho šťastie úplne neopustilo. Výrok typický pre starca Santiaga: ,,Veď človeka nestvorili pre prehry. Možno ho zahubiť, ale nie poraziť.“ (Hemingway, 1990, s.73) neplatil pre Jašíkovho starca, ktorý sa voči nástrahám vtedajšej doby, voči sociálnej nespravodlivosti nedokázal postaviť zoči voči.
Na záver svojich úvah sa vrátim k hypotézam stanoveným v úvode. Vychádzajúc z citovaných diel literárnych kritkov i z vlastného rozboru diela sa moja prvá hypotéza, v ktorej som predpokladala, že novela Rudolfa Jašíka Povesť o bielych kameňoch nesie v sebe prvky lyrizovanej prózy (naturizmu), potvrdila. Musím súhlasiť aj s tvrdením Galiny Sivančenkovej, že tu najvýraznejšie cítiť vplyv slovenskej lyrizovanej prózy a týka sa to aj problematiky úteku človeka do sveta prírody, preč od sociálnej nespravodlivosti, ako i výberu obrazných prostriedkov vynímajúcich sa výraznou metaforickosťou a expresívnosťou.(Sivančenková, 1981, s.63). Moja druhá hypotéza sa úplne nepotvrdila, ale ani nevyvrátila. Ani z prečítaného diela , ani z použitých literárnych zdrojov som sa nedozvedela presnú príčinu starcovho odchodu od ľudí do samoty, do strže. Pred bližším zoznámením sa s dielom Povesť o bielych kameňoch som na základe svojich doterajších útržkovitých poznatkov zo stredoškolského štúdia predpokladala, že postava starca a postava chlapca Michala Malocha patria k rovnakým typom postáv. Usilovala som sa dokázať, že tieto postavy majú mnohé spoločné znaky, vlastnosti ( útek od ľudí, pocit samoty, nepochopenia, ľudskej zloby ), no napriek tomu predstavujú odlišné typy postáv. To znamená, že moja hypotéza sa nepotvrdila. V poslednej, štvrtej hypotéze, som vychádzala z tvrdenia niektorých kritkov, že Jašíkova novela Povesť o bielych kameňoch pripomína novelu Ernesta Hemingway Starec a more. Potvrdilo sa, že obe novely majú niektoré spoločné znaky ( patria k rovnakému literárnemu žánru, podobné vonkajšie i vnútorné vlastnosti hlavných hrdinov – starcov, prítomnosť detských postáv a ich spätosť s postavami starcov a i.), no kým v novele Povesť o bielych kameňoch sú badateľné prvky lyrizovanej prózy, o ich výskyte v novele Starec a more nemožno vôbec hovoriť. Znamená to teda, že obe diela majú niečo spoločné , ale niečím sa aj líšia.