Tvorba, jej vydania a preklady do cudzích jazykov v prehľade
Próza:
Na brehu priezračnej rieky (1956), Námestie svätej Alžbety
(1958), posmrtne: nedokončený román Mŕtvi nespievajú (1961), zbierky
noviel a poviedok Čierne a biele kruhy (1961), Povesť o bielych
kameňoch (1961)
Poézia:
Ponurý most (básnické a prozaické juvenílie, 1966), Ypsilon,
Dve rieky, Moje mesto (všetky rkp., knižne ako súčasť výberu Dielo I, 1979)
Výber:
Dielo I, Dielo II (Zlatý fond slovenskej literatúry, obe 1979)
Súborné diela:
Zv. 1. Na brehu priezračnej rieky (1972), Zv. 3. Čierne a biele kruhy (1977), Zv. 4. Mŕtvi nespievajú (1971), Zv. 5. Ponurý most (juvenílie, 1966)
Preklady:
Mŕtvi nespievajú (1963 - anglicky, 1966 - bulharsky, 1969 -
francúzsky, 1965, 1977 - nemecky, 1964 - rusky, 1965 - poľsky, 1963 -
ukrajinsky, 1963 - španielsky, 1979 - lotyšsky)
Námestie svätej Alžbety (1964 - anglicky, 1961, 1974 - nemecky, 1966 - francúzsky, 1961 - ukrajinsky)
Čierne a biele kruhy (1983 - bulharsky)
Povesť o bielych kameňoch (1965 - urdsky)
Charakteristika tvorby
„Rudolf Jašík plnil v slovenskej literatúre po roku 1945 podobnú úlohu, akú mal vo francúzskej Malroux alebo v americkej Hemingway: skúsenosť z vojny, tragické cestopisné motívy vojenského putovania po cudzích krajinách, spoznávanie iných kultúr prostredníctvom (médiom) vojnovej situácie. V krátkych prózach nadväzoval aj na charakteristickú líniu slovenského naturizmu, v románoch zobrazoval európsku povojnovú situáciu zrkadlom vojnových fresiek a príbehov. Táto jeho dvojdomosť uprostred jeho prózy ako celku obsahuje prvky hodnotovej polyfónie moderného románu, obohatené a okorenené osobitou stredoeurópskou vojnovou skúsenosťou. Baladickým románom Na brehu priezračnej rieky sa ako bohato štrukturovaný románový rozprávač vyrovnáva s posolstvom slovenského naturizmu, aby ho v románoch Námestie svätej Alžbety a Mŕtvi nespievajú povýšil na hĺbkovú súčasť románového rozprávačského štýlu. V týchto dielach akoby sa tvorivá skúsenosť naturizmu objektívne aplikovala v estetike civilizačnej katastrofy, akou nepochybne vojna je, vyrovnávajúc tak zlomy a emócie príbehov. Naturizmus v štýle Rudolfa Jašíka tvorí pri románovom zobrazení vojny rovnakú úlohu estetického filtra ako napríklad v Hellerovom štýle humor.“
Peter Valček
„Rudolf Jašík vstúpil do literatúry nenápadne, potichu, o to však prekvapujúcejšie, originálnejšie, podmanivejšie. V čase vydania jeho prvého diela, románu Na brehu priezračnej rieky, bola naša literatúra poznačená nánosom schématizmu, rétorickosťou, povrchným zobrazením skutočnosti, zjednodušeným ponímaním nedávnej minulosti. Rudolf Jašík svojím debutom naznačil, že pôjde svojou vlastnou cestou. Postavil sa proti zaužívaným tendenciám, proti čiernobielemu popisovaniu skutočnosti, proti hodnoteniu človeka cez vonkajšie prejavy jeho konania. Prinavrátil literatúre prvky osobnej skúsenosti, vlastného zážitku a úprimnej citlivosti. Život a skúsenosť sa stali zdrojom celého Jašíkovho diela. Nič nepredstieral, nemaskoval, pravdivo, umelecky účinne zobrazoval to, čo dôverne poznal, čo sám zažil. V spomienkach sa vracia do detstva, vyčarúva chmúrne obrazy kysuckej prírody, znova prežíva ťažké vojnové roky, Povstanie. Prostredníctvom písania sa vyrovnal s tým, čo prežil ako dieťa, chlapec, mladý človek, vojak. V jeho dielach sú preto časté motívy sociálnej biedy, vzbury, zaznievajú z nich tóny smútku, strachu z pominuteľnosti. Poznal veľmi dobre, čo je chudoba, sociálna nespravodlivosť, vzdor i vzbura proti nej.“
(Fuleová, M.: Rudolf Jašík. Martin, Matica slovenská 1989.)
O autorovi
”Vnútorný monológ je bod, z ktorého možno pohnúť celým románom (Mŕtvi nespievajú). Ak povaha veci samej niesla so sebou, že Jašíkov pohľad zrealističnel, ak však tá istá povaha veci nesie so sebou, že to s jeho realizmom nie je také jednoduché – a platí to pre obe pásma románu, pre domáce i frontové – je to práve v dôsledku vnútorných monológov, z ktorých je román očividne vystavaný.”
Alexander Matuška
”Tri knihy, ktoré vyšli po Jašíkovej smrti, zbierka noviel Čierne a biele kruhy, nedokončená Povesť o bielych kameňoch a nedokončený román Mŕtvi nespievajú, svedčia o tom, že Jašík popri písaní výrazne sociálnej prózy pociťoval potrebu dovolávať sa akéhosi jej lyrického protikladu, ktorý je svojou povahou nadčasový, to znamená, že je schopný pozerať z nadhľadu na udalosti, vytvárané človekom v jeho sociálnom svete, vidieť ich relativitu a vnútorne ich prekonávať.”
Ján Števček
Monografie a štúdie o autorovi
1. Matuška, Alexander: Rudolf Jašík.
Bratislava 1964;
2. Truhlář, Břetislav: Veľká inšpirácia. Bratislava 1967;
3. Števček, Ján: Lyrická tvár slovenskej prózy. Bratislava 1969;
4. Findra, J.: Rozbory štýlu prózy. Prostriedky a postupy Jašíkovho individuálneho
štýlu. Bratislava 1971.
5. Viskupová, E.: Rudolf Jašík. Personálna bibliografia. Nitra 1974.
6. Rieky, hory, hviezdy a človek. Cesta a posolstvo Rudolfa Jašíka. (Zborník).
Martin 1978;
7. Rudolf Jašík. (Zborník). Bratislava 1979;
8. Vaško, Imrich: Veriť v človeka. In: Rudolf Jašík: Dielo I. Bratislava 1979;
9. Tomčík, Miloš: Epické súradnice. Bratislava 1980;
10. Petrík, Vladimír: Hodnoty a podnety. Bratislava 1980;
11. Sivačeková, G. M.: Rudolf Jašík. Kyjev 1981.
12. Rezník, Jaroslav: Túry do literatúry. Bratislava 2001.
13. Rudolf Jašík. Priezračný ako rieka. In: Machala, Drahoslav: Majstri slova,
Bratislava, Perfekt 2002, s. 94 – 95.
Filmové a televízne adaptácie
- Námestie svätej Alžbety 1965 (Čs. film)
- Mŕtvi nespievajú 1.-2. 1965 (Čs. televízia)
- Na brehu priezračnej rieky 1966 (Čs. televízia)
- Mŕtve oči 1973 (Slovenská televízia Bratislava)
- v roku 1979 pripravila o ňom Československá televízia v Bratislave dokumen-tárny film Človek a rieka