Peter Karvaš: Polnočná omša
Dráma v troch dejstvách s prológom, 1959
Osoby: 5 m, 3 ž, vojaci, partizáni
Scéna: meštianska izba, dreváreň
Odohráva sa koncom 2. svetovej vojny v povstaleckej oblasti v dome na okraji mesta.
Sú Vianoce. V rodine Kubišovcov však nevládne idylický pokoj. Je vojna a partizáni dobiedzajú na fašistické pozície v okolí mesta. Každý z Kubišovcov pomýšľa na to, ako si uchrániť nahonobené majetky a osobné výhody, keď sa vojna skončí. Syn Marián sa pridal k fašistom, a tak mu neostáva, len veriť v konečné víťazstvo Nemecka. Dcéra Angela, majiteľka arizovanej cukrárne, má pomer s nemeckým dôstojníkom Breckerom, a to za tichého súhlasu manžela Paľa. Ten hrá na obidve strany. Aj trocha s partizánmi, aj sa prejavuje loajálne s fašistami. Verí, že po vojne prevezme moc buržoázna opozícia a on sa povezie s ňou. Otec
rodiny Valentín Kubiš je nahluchlý a do seba uzavretý malomeštiak, matka Vilma žije hlavne svojmu náboženstvu. Nečakanú a všetkým nepríjemnú komplikáciu prinesie náhly príchod syna Ďurka, ktorý bol na štúdiu v Bratislave a teraz sa zjavuje ako zranený partizán. Naoko sa všetci tvária, že im ide o jeho záchranu, ale viac rozmýšľajú, ako spasiť vlastnú kožu. Veď veliteľ nemeckých vojakov, Brecker, ubytovaný u nich, už Ďurka zazrel a môže každú chvíľu dať popraviť celú rodinu. Ukrytému Ďurkovi hrdinsky pomáha len jeho milá Katka. Ani tá však nedokáže zabrániť tomu, aby ho nevypátrali. Kto je vinný za Ďurkovu smrť? V rozvadenej rodine, ktorú Brecker veľkoryso omilostil, sa zvaľuje vina z jedného na druhého. Až Brecker dá odpoveď na túto otázku: informácia o úkryte pochádzala od farára, ku ktorému sa utekala spovedať matka v onen Štedrý večer. Ale vinní sú všetci, pretože im slabosť nedovolila postarať sa o bezmocného člena rodiny.
Kubišovci nie sú praví fašisti. Sú to malomeštiaci, prispôsobivci a hrabivci, ktorí sú ochotní spojiť sa s čímkoľvek, aby získali osobné výhody. Ich plytké ideály, úpadok ducha a strach idú fašizmu po vôli. Bezcharakternosť takýchto vrstiev je priamo spoluzodpovedná za zločiny fašizmu, má svoj nemalý podiel na priebehu vojnového ťaženia proti národom Európy.
Peter Karvaš: Veľká parochňa
Hra v dvoch častiach s epilógom, 1964
Osoby: 31 m, 8 ž, komparz
Scéna: miestnosti v kaštieli, dva byty, vlásenkáreň v divadle, pivnica, súdna dvorana, väzenská cela, miesto popráv
Odohráva sa na presnejšie neurčenom mieste v presnejšie neurčenej súčasnosti.
Generál, ktorý velí okupačným vojskám, si predvolá premiéra okupovanej krajiny a oznámi mu, že za verejného nepriateľa vyhlasuje holohlavých. Títo vraj môžu za všetky nedostatky a neúspechy v krajine. Začne sa pohon na ľudí s plešinou. Veľmi aktívny je v tejto činnosti premiérov syn Norbert, ale aj mnohí ďalší, ktorí vidia možnosť rýchlej kariéry. Vo chvíľach, keď sa násilne uplatňuje Generálov príkaz nenávisti k holohlavým, overujú sa morálne hodnoty ľudí. Nie je málo tých, čo využívajú konjunktúru, ani tých, čo sa usilujú zakryť svoju plešinu. Zrada, udávanie, prenasledovanie sú na dennom poriadku. Vlásenkár v divadle Hanjo Hraschko, ktorý inak z profesionálneho hľadiska má radšej ľudí s bohatými vlasmi, sa s týmto pogromom na ľudí nemôže zmieriť a netají sa tým. Jeho príbuzný Mike chce využiť situáciu a ponúkne mu, aby spoločne zarábali na nešťastí holohlavých tým, že zavedú veľkovýrobu Hanjovho vynálezu – Vlasolinu, látky, ktorá podporuje rast vlasov. Keď Hanjo nechce na niečo podobnú pristúpiť, Mike mu vzorku Vlasolinu ukradne a začne jeho výrobu sám. Lenže táto látka zabezpečí rast vlasov len na tri týždne, potom jej užívateľ neodkladne oplešivie. Keďže Vlasolin začnú používať skoro všetci, v krajine o nejaký čas ostanú len holohlaví. Keď začnú všetci plešivieť, opäť sa stane nepostrádateľný vlásenkár Hanjo, teraz preto, aby vyrábal parochne. Nová skutočnosť vedie k prevratu, moci sa ujmú holohlaví a za nepriateľa vyhlásia všetkých vlasatých. Hraschko hoci sa mohol stať na základe svojho predchádzajúceho postoja hrdinom holohlavých, nechce ani o tomto novom fanatizme nič počuť. Postaví sa verejne proti nemu a je odsúdený na smrť. Autor sleduje osudy veľkého počtu postáv, ukazuje ako reagujú v podmienkach tyranie a neznášanlivosti. Veľká parochňa hovorí o zločinnosti triedenia ľudí podľa apriórnych kategórií. Diskriminácia, myšlienka o nerovnosti mala hrozivú podobu v ideológii fašizmu, prenasledujúcom určité rasové a národnostné skupiny. Hra ukazuje celú absurdnosť podobnej zvrhlosti, zosmiešňuje zvrátenú etiku, ktorú si „nadradení“ vymysleli na ospravedlnenie svojich zločinov.
Peter Karvaš: Absolútny zákaz
Hra v dvoch častiach, 1966
Osoby: 5 m, 2 ž
Scéna: mestský byt
Odohráva sa v súčasnosti.
Rodina žije svojimi starosťami. Matka s Otcom sa starajú o dcéru Annu, ktorá oslepla pri havárii autobusu. V domácnosti býva s nimi švagor Adam, bývalý advokát. Anna má dobrého priateľa maliara Andreja, ktorý ju občas chodí navštíviť. V dome, kde žijú, sa objaví vyhláška, že obyvatelia nesmú pozerať z okien. Adam sa nezmyselnému nariadeniu rýchlo prispôsobí, usilovne zdôvodňuje sám pre seba aj ostatných jeho zmysel. Nie všetci sa však takto ľahko podrobujú: Anna a Andrej príkaz odmietnu. Preto Gonda a Neoral, kontrolóri a
vykonávatelia represií, odvedú Annu, hoci je slepá, aj Andreja, ktorý potrebuje svetlo a dobrý výhľad pre svoju profesiu. Po určitom čase však prichádza nové nariadenie: obyvatelia môžu znova odkryť okná a pozerať sa von. Adam zmení názor a začne upozorňovať na chyby minulosti a aktívne presadzovať nové zmeny. Lenže keď obyvatelia domu opäť otvoria okná, zistia, že medzitým im pred nimi vyrástol múr. Anna s Andrejom sa síce po dlhšom čase stretajú, ale už nevedia byť šťastí ako kedysi. Zdá sa, že všetci zúčastnení medzitým akoby „oslepli“, stratili životnú silu. Prvky absurdnej drámy pri umeleckom modelovaní podôb a fungovania totalitného režimu, hlboké autorské poznanie a presvedčivé vyjadrenie robia z Karvašovho Absolútneho zákazu jednu z jeho najaktuálnejších a pritom významovo najtrvácnejších hier. Na pravdivosti odrazu skutočnosti nič nezmenšil ani odstup niekoľkých desaťročí od jej napísania. Psychologická sonda do duší obetí represií je v druhom pláne analýzou fungovania násilného odľudšteného režimu a jeho odrazu v konaniach ľudí. Korelácie s modernou európskou drámou absurdity a existencializmu sú evidentné. Príznačná je Karvašova formálna precíznosť, racionalizmus, ako aj jeho zameranie na problematiku politického mechanizmu, ktorý vládne nad osudmi bezbranných ľudí.