Prvá časť zobrazuje život
Martina Pichandu v časoch rozvoja murárskeho remesla. V druhej časti sa do
popredia dostáva jeho syn Samo a dej sa presúva do obdobia vyostrenej
spoločensko-politickej krízy, ktorá napokon vyústi do prepuknutia 1. svetovej
vojny. (spolu 8 častí)
Život v dedine je rok čo rok rovnaký, po senoseči odvádza majster svoju partiu
murárov na niekoľko týždňov za prácou po krajine (starý a neskôr aj mladý
Pichanda).
Židovský krčmár Gersch: dcéra Marta a kresťan Jozef Nader sa milujú, ale
rodičia nesúhlasia s ich manželstvom, aj by im žičili, ale nechcú zradiť vieru
predkov (Martu vydajú do iného mesta, Jozef sa obesí v údiarni - týždeň tam
visel a údil sa).
Po senoseči, na jeseň, sa pripravujú svadby (Samo a Mária, Kristína s Matejom).
Samo si chcel zarobiť peniaze na svadbu, odišiel s partou na múračky.
(v niektorých dedinách sa murári búria proti malým plácam a štrajkujú)
(opis práce murárov)
(navštívili Daxnera - o národe, národnosti a národných právach a
požiadavkách...)
Valent doúča Hermínu nemčinu, hoci sa stretáva s Hankou Kolárovou. Hermína ho
zvádza, vtiera sa (hoci je škaredá, malá, nepekná tvár a náznak hrbu, je
príťažlivá). Valent (študuje v Kežmarku, potom v Prahe) sa do nej postupne
zamiluje.
Samo začne rozmýšľať nad Bohom a príde k záveru, že neexistuje, stáva sa
ateistom. Potom sa k nemu dostane aj ateistická literatúra, ktorá ho v jeho
presvedčení len utvrdí. Jeho otec Martin ju tiež začne čítať, detto (človek
stvoril Boha, ale nepotrebuje ho, aby bol a zostal človekom). Ich ženy sa
snažili dotiahnuť ich naspäť k viere, hlavne Ružena. Aj farári im hrozili.
Kristína je s Matejom šťastná, ale ani po desiatich rokoch nemajú dieťa. Útechu
nachádzajú v práci. Napokon Kristína otehotnie a Matej krátko na to umrie pri
práci v horách (bol drevorubač, privalil ho strom), Kristína potratí deň po
pohrebe. Chodí za ňou Julo Mitron, Matejov bratranec (už na jej svadbe jej
povedal „Ty budeš raz moja!“ a chodil za ňou aj keď Matej ešte žil), hoci je
ženatý. Ona ho od seba dlho odháňala.
Valent v Prahe študuje právo. Zapojí sa k tolstojovcom, rozhodnú sa robiť dobré
skutky, ale uvedomí si nereálnosť ich snov a skončí. Maliarom vyčítal, že iba
kopírujú svet a nenachádzajú v ňom zmysel. Spisovateľom a básnikom vykrikoval,
že ich výtvory sú iba ilúziou sveta, klamú ľudí.
Najdôležitejší sú právnici,
lebo ľudský svet, to je poriadok. Nevedel si nájsť miesto - je proletár? Nie
je? Rozhodne sa: „ Dosť bolo utópií! Ttreba sa vrátiť na pevnú zem! Domov!“.
Keď Valent príde domov, odíde najprv za Hermínou a nie k Hanke. Využije
Haderpánovu ponuku a stane sa podielnikom garbiarstva.
Valent si berie Hermínu za ženu.
Samo sa pridá k sociálnej demokracii, komunistom, ich ciele sa mu páčili
(poraziť vládnucu triedu kapitalistov, rovnosť, sloboda, demokracia, všeobecné
volebné právo, odlúčenie cirkvi od štátu, zrovnoprávnenie národov, štrajky pre
dosiahnutie toho, čo si zaumienili).
(„„Chlapi, boha, idem s vami!“ zrúkol na nich v pondelok. A tak sa stal Samo
Pichanda sociálnym demokratom.“)
Starý Pichanda zomiera: na pôjde mal víno, ktoré v tuhej zime zamrzlo. Nechtiac
jednu fľašu rozbil a hrsťami je vínovú ľadovú kašu, črepina skla mu uviazla v
hrdle, nevládal ani vykríknuť, zadusil sa. (pes zmizol- žiadne stopy v snehu;
mŕtvy je o päť centimetrov dlhší ako zaživa)
Martinovi starí kamaráti nad jeho telom spomínajú, že údajne bol nemanželským
synom Janka Kráľa. Kristína čaká s Julom dieťa (prijme syna Ivana za svojho,
ale nezobrali sa. Julova žena sa chcela zabiť - podpálila dom, ale jej matka ju
zachránila.).
Mária čaká už šieste s mužom Samom (Marek), uvedomila si chudobu - z čoho budú
žiť jej deti a deti ich detí? Nechce mať ďalšie dieťa, naschvál spadne, chcela
ho zabiť; ale nepotratí aj tak.
Hermína čaká dieťa (od muža Valenta, Marián) a Hanka tiež (tiež od Valenta,
bolo to ešte predtým ako sa oženil. On ju má ešte stále rád. Ona chce dieťa
vychovať sama, znenávidela Valenta. Dieťa sa narodilo mŕtve, ona stratila veľa
krvi a na druhý deň zomrela tiež.).
Samo ide znova s partiou na múračky, berie aj najstaršieho syna Janka. Hľadanie
práce ich doviedlo až k maďarskému mestečku, kde sa práve konalo politické
zhromaždenie miestnych roľníkov a robotníkov. Žandári a vojaci sa snažili
rozohnať ho, začali strielať do davu a zasiahli Jána, ktorý na mieste umiera
(pochovali ho tam).
Samo sa mení, zanevrel na murárstvo a vystúpil zo Sociálnodemokratickej strany
Uhorska. Stratil záujem o politiku. Svoj osud prijímal pokojne: „Zmieril som sa
s tým, ako žijem, lebo viem, že hlavou mú neprebijem. A keď bude najhoršie,
zmení sa to samo...“. Všetky očakávané deti sa narodia: „Bude vojna, keď sa
rodí toľko chlapcov!“.
Keď starý mlynár zomrel, Samo predal kus role aby si mohol prenajať obecný mlyn
a stal sa mlynárom.
Mlyn stál na križovatke
dôležitých ciest a blízko železnice, preto mal Samo veľa zákazníkov. Veľa a
ťažko pracoval, okrem mlyna robil aj na poli a mal aj domáce zvieratá. Darilo
sa mu.
Odmietol ísť na múračky do Pešti aj pracovať do Ameriky.
(bola u nich Emkina kamarátka, keď sa hrali pri rieke spadol na ňu strom, ktorý
drevorubači spúštali po Hybici, mŕtva; jeden z drevorubačov bral vinu na seba,
skočil do rieky a utopil sa)
(ktosi sa pokúsil zapáliť mlyn a otrávil a zbil psy)
Dcéra Ema zomrela; zachytila sa jej sukňa do mlynských remeňov: „Nožíkmi ju
zoškrabovali zo železných kolies, z okolitých stien a podlahy. Nakoniec nemali
skoro čo pochovať.“.
Samo sa s tým nedokázal zmieriť, závidel ľuďom ich vlastné, banálne problémy.
(farár ho chcel v tomto vhodnom rozpoložení dotiahnuť späť k Bohu, Samo:
„Odíďte! Poradím si aj sám!“)
Samo so ženou sa pohrúžili do roboty, zdieral sa.
Nahovárajú ho do Slovenskej sociálnodemokratickej strany, aj Českoslovanskej
jednoty (Valent), on odmieta.
Samko ide študovať na horársku školu, Peter ide za učňa k hodinárovi, Karol ide
do škôl za maliara.
Kristína otehotnie znova (dcéra Žofka), odkedy sa Julova žena upustila (pila,
fajčila, neumytá, roztrhané šaty, občas nepríčetná) sa Julo ku Kristíne a
synovi presťahoval.
Zomrela Ružena (prirodzenou smrťou, proste sa ráno nezobudila), zomreli obaja
starí Haderpánovci a zomrela aj Julova žena Matilda (zadusila sa vlastnými
alkoholovými zvratkami, rok po jej smrti sa Julo a Kristína zobrali).
Samko sa ožení s Evou Švandovou a odchádza do Ameriky. Od neho sa dozvedajú o
plánoch o spoločnom demokratickom štáte Čechov a Slovákov.
Od žobráka Gagoša, čo informoval ľudí o dianí v krajine, sa dedina dozvie o
atentáte na Františka Ferdinanda a jeho ženu v Sarajeve. Prichádza vojna (ľudia
v sprievodoch volajú „Nech žije vojna!“ „A vojna žila...“). Sociálni demokrati
aj cirkev sú za vojnu („poslušne vliezli cisárovi do zadku“).
„V prvých dňoch vojny sa mŕtvi na frontoch podobali svätcom. Neskôr to boli iba
mŕtvi vojaci.“
V Hybách rekvirujú- chudoba. Stále viac mužov narukuje. Vojnu všetci cítia a
nikto jej nepraje.
(Žandári berú z kostolných veží zvony, aby z nich mohli robiť guľky. Ľudia sa
prizerajú, ako ich zhadzujú, odvážia sa aj kričať „Dosť bolo vojny!“, „Nech
bojujú páni!“. Žena s výkrikom „Syna ste mi zabili!“ roztvorí náruč padajúcemu
zvonu, mŕtva.)
Opis osudov mladých mužov z Hýb na vojne - v ruskom zajatí, vo fabrike na
delové gule, bojujúc po boku Pichandovcov. Postupne umierajú.
Peter Pichanda prebehne,
nechá sa zajať Rusmi (vo vojne nevidel zmysel: „Ani neviem za koho bojujem a
prečo bojujem. Môže ma v riť bozať celá Viedeň!“). Po útrapách v zajatí
pracoval v ruskom závode, ako mnohí iní. Spolu s boľševikmi veril v
socialistickú revolúciu, zažije ich a stáva sa členom Červenej armády. Karol
Pichanda sa spolu s priateľom dostáva do nemocnice, boli zranení v boji na
Piave. Granát mu roztrhal brucho, v nemocnici zomiera. („Už bol večer, keď
vyčerpaného Juraja priniesli späť. Dlho ležal nehybne na chrbte a potichu
plakal. Potom obrátil hlavu ku Karolovi Pichandovi a chrapľavým hlasom mu
oznámil: „Odrezali mi nohu, Karol!“ Preglgol nasucho, smrkol, nadvihol sa na
lakte a pozrel na Karola. „Počuješ,“ skríkol Juraj Vicien, „odrezali mi nohu!“
Karol Pichanda neodpovedal, bol mŕtvy.“)
Samo sa už nechce iba nečinne prizerať, ale nevie, čo robiť, ako zastaviť
vojnu.
Spolu s priateľom odchádza na sekretariát sociálnodemokratickej strany, aby
vedúcim funkcionárom povedali, nech niečo robia proti vojne. Tí im sľúbili, že
ju zastavia (ironicky, veď „vojne nemožno ublížiť“). (Samo aj priateľ ich
zmlátili, ako aj členov Slovenskej národnej strany, čo sa tam objavili.)
Stále viac zabŕdali do Rakúsko-Uhorska a vojny, až ich zavreli (nechceli si s
provokatérom pripiť na vojnu, slovná roztržka - po ich výkriku „Nech žije
Československo!“ ich zatkli za vlastizradu).
Vyhlásená Československá republika (Sama prepustili z väzenia).
Koniec prvej svetovej vojny.
Samo s priateľom na ceste domov rozmýšľa nad budúcnosťou republiky. („Bude
taká, akú si ju urobíme.)
citáty:
Starý Pichanda spomína, ako išiel na múračky: Zablúdil v lese, stretol svoju
bývalú milenku a hral s ňou karty atď., ako sa čoskoro dozvedel, v bruchu
veľryby (vyhodilo ju zo Štrbského plesa). Veľryba zavrela papuľu a uväznila ich
vnútri. Po rieke Hybe sa dostala až do dediny, kde ju chlapi zabili a Martin so
Želkou vyšli z jej brucha (Ružena napálená).
„Martin Pichanda sa skláňal nad svojou geografiou, vzdychal nad rozčítaným
cestopisom a nadchýnal sa mapami. Zastal prstom v prístave Madang, nasadol do
belostnej plachetnice a s posádkou sa vydal k Admiralitným ostrovom, na ostrov
Manus. Severne od súostrovia Ninigo prekročil rovník a po rovníku západným
smerom obišiel mnohé útesy, ostrov Waigeo, prekĺzol majstrovsky pomedzi
súostrovie Molúk , oddýchol si pri ostrovoch Sula a zamieril k Celebesu do
rpístavu Manado. Tu vystúpil na breh, oženil celú posádku s miestnymi
krásavicami a sám si zobral najkrajšiu z nich, uvzdychanú a roztúženú dcéru
miestneho náčelníka.
Po desiatich rokoch trpkej i
sladkej, ale nadovšetko úmornej práce naučil spolu so svojimi druhmi domorodcov
po slovensky. Naučil ich aj čítať a písať. Medzi miestnym vedychtivým
obyvateľstvom rozšíril neskôr všetky Štúrove spisy, Hollého eposy a získal
dvetisíc odberateľov Slovenských pohĺadov. O ďaľších desať rokov vyhlásil
svojvoľne ostrov Celebes za prvú a jedinú slovenskú kolóniu a všetkých nových
celebeských Slovákov prijal do miestnej novozaloženej odbočky Matice
slovenskej. Predvídavo rozšíril medzi týmto dobrosrdečným ľudom aj slovenskú
ľudovú slovesnosť, vymenoval a pasoval statného domorodca za miestneho Jánošíka
, určil mu zbojnícku družinu a poslal všetkých do hôr.“
(tulák a zlodej Oškara sa raz strašne prejedol a dostal koliku):
„Zvíjal a zmietal sa v bolestiach už týždeň a vtedy, keď si už myslel, že
skape, to na neho prišlo. Uľavilo sa mu. Celé popoludnie vylučoval zo seba
zbytočnosti. Zdesene však zistil, že vylúčil nielen zbytky jedál, ale aj črevá
a žalúdok. Vyleteli z neho načisto, akoby boli vnútri odhnili. Zľakol sa vtedy
prenáramne a opäť si myslel, že nastala jeho posledná hodinka. Žil však deň,
týždeň, mesiac, rok a nakoniec uveril, že sa dá žiť bez čriev a bez žalúdka,
bez jedla a pitia. Vychudol na kosť, ale žil. A naozaj, odvtedy ho nik nevidel
jesť ani piť, okrem pálenky, lebo tá, ako tvrdil, sa mu vstrebávala priamo do
krvi.„
- začal jesť (po rozhovore s Jozefom Naderom):
„Síce jedol, žral, pil a všakovak sa napchával, ale namojveru nič zo seba
nevylučoval. Jedného dňa sa začal vyprázdňovať a trvalo mu tri dni, kým sa
vyprázdnil celkom. Zmenšil sa navidomoči a takmer sa vo vlastnom riedkom lajne
utopil. Ten výkon ho zmoril, náramne zoslabol, a aby sa posilnil, vypil putňu
pálenky. Tá sa však v ňom zapálila a zlodej Oškara zomrel.“ „Oškaru spravodlivo
pochovali. Po smútočnom obrade, keď sa už boli všetci rozišli, začal hrobár
zasýpať hrob. Hneď po prvých ťažkých hrudách zeme, ktoré dopadli na truhlu,
Oškara sa prebral. Začal v truhle búchať a lomoziť. Vyľakaný hrobár pribehol za
doktorom. Rozpovedal mu, čo sa stalo, a bezradne sa spýtal: „Pán doktor, čo mám
teraz robiť?“ „Tu máš zlatku a len ho zasyp!“ rozhodol doktor. Hrobár sa vrátil
na cmiter a okríkol ešte stále v truhle lomoziaceho Oškaru: „Len tam čuš,
Oškara, už si sa dosť pálenky napil!“ Zasypal Oškaru, zem na neho dovysoka
navŕšil.
Doktora však do rána porazilo
a hrobár sa začal zajakávať.“
- pekár, dostal infarkt, spadol do kade s cestom a takmer ho upiekli
(o murárskom majstrovi, Žufankovi, „Vretenici“):
„Rád si vypil a vtedy mal sklony zavŕtavať sa do puklín v zemi, ktoré v
podnapitom stave nástojčivo vyhľadával. Povrávalo sa o ňom, že so svojou starou
materou vyvŕtali vlastnými telami podzemné diery a chodby medzi Hybami a
Východnou. Nachytali užoviek a vreteníc a ich preparovanými kožami tieto
podzemné chodby vystielali. Potom sa chodbami rýchlo šmýkali medzi obidvoma
obcami. Často sa Žufanko Vretenica vyhrážal, že keď ho kamaráti napajedia,
vlezie do nejakej zemskej škáry, priepasti či štrbiny, zaprie sa do jej stien
plecami a lakťami a bude tlačiť tak dlho a mocne, až naša matička Zem pukne
napoly a celkom sa rozdvojí.“
„Jedného dňa si kúpil od skupiny potulných cirkusantov mladého tuleňa a za dva
mesiace ho naučil hovoriť. Odpovedal na otázky detskej riekanky. „Ako sa
voláš?“ spýtal sa Žufanko tuleňa. „Kopytotojáš!“ odpovedal so sebazaprením
tuleň..“
(Benedikt „Samovrah“ , zamiloval sa, ale dotyčná ho domietla, chcel sa preto
zabiť – vypiť celé Štrbské Pleso):
„Benedikt Viliš, hnaný žiaľom a srdom zo sklamanej lásky, neváhal a zaľahol k
Štrbskému Plesu. Nadýchol sa a začal piť. Pár krokov od neho sa opovržlivo
rehotala neukojená kuchárka. Čím dlhšie Benedikt ležal, tým zrejmejšie tíchol
kuchárkin smiech. Netrvalo dlho a pleso, ako tvrdia neprajníci a posmievači,
bolo v Benediktovom bruchu. Kuchárka len zhíkla a zamdlela. Keď sa jej kurizant
postavil, brucho sa mu roztiahlo, že sa pupkom dotýkal tatranských končiarov.
Čakal, kedy už konečne zhynie, ale smrť neprichádzala. Vzdal sa a popustil do
gatí. Pleso z neho opäť vytieklo. Nie však do jamy, kde väznilo predtým, ale do
doliny, ktorá sa zvažovala k Važcu. Važťania si v to pamätné popoludnie
vymysleli legendu o novej potope sveta. Trvalo to potom dve zimy, kým sa pleso
opäť naplnilo vodou až po okraj.“
Maďarón Szokolik chcel dať vykastrovať všetkých, čo v Uhorsku nechcú byť
Maďarmi a hovoriť po maďarsky (bol opitý a vyprovokovali ho, až začal sám sebou
„ odfikol si kúsok predkožky“, zožrala ho mačka)
- piekol sa chlieb na svadbu, keď už oheň horel, zistila žena, že sú za ním
mačky, asi sa tam ukryli niekedy, nechala ich tam zhorieť (čo už), upiekla
chlieb (nikto si nič nevšimol, len „mal trochu mastnejšiu kôrku“)
- kapec spadol do mlieka, kravské lajno sa varilo so zemiakmi
- v posledný deň 19. storočia u Pichandovcov: zlomená fajka, Samove deti
prevrhnú vianočný stromček, oheň („ Samo stál rozkročmo, v obidvoch rukách
držal pred sebou stromček a zúrivo ním mlátil o zmrznutý sneh.“)
Julo Mitron vychádza z krčmy, vidí svetlo, počuje rachot - to meteor.
Nájde ho (veľký asi ako
zemiak), rozhodne sa z neho ukuť srdce (dal ho Kristíne).
„Vo Francúzsku som raz videl chlapa, ktorý mal hlavu ako súdok od kapusty, a
keď vyplazil jazyk, mohol si päty obliznúť...“
- žena, čo porodila 35 detí a najmladší, 40 ročný, bol veľký ako hruška
- mlynček, ktorý zo všetkého, čo pomelie, vyrobí víno
- syn odchádzal do Ameriky, povedal otcovi, že mu zakričí z Poľska, otec tak
natŕčal ucho, že mu narástlo „také veľké, že sa ním mohol prikryť.“ „Keď sa
zväčšilo natoľko, že naplnilo vedľajšiu izbu, starý Pirčík si ho v noci odrezal
britvou a do rána vykrvácal.“.