Marína Čeretková-Gállová : Hriešne dievča Júlia
Dve časti:
- Ktorý nech posilní pamäť našu
- Ktorý nech posilní nádej našu
Je to modernou formou stvárnená dráma jednoduchého dievčaťa Júlie Peterkovej, ktorá nám umožňuje vniknúť do vedomia i podvedomia ľudí, ocitajúcich sa vo veľkých konfliktových situáciách päťdesiatych rokov pri premene hodnôt sociálnych i morálnych. Čeretková nič nezakrýva. Je až kruto autentická pri opisovaní autentických vzťahov, a najmä v oblasti lásky. Nevidí ju romanticky. Nie je pre ňu očarujúcim pocitom, radosťou, šťastím, ideou, ale nadobúda podobu sexu, aktu bez citu a čara. Nezáväzné milovanie privedie nakoniec hriešne dievča Júliu na pokraj bláznovstva a precítenia nešťastia do samého dna. Spisovateľka sa pomocou hlbinnej psychológie snažila dostať k jadru svojej hrdinky, pre ktorú život nemá temer žiadnu cenu. Je to svojím spôsobom otriasajúca dezilúzia, pretože za ňou už niet nádeje na šťastie. Dezilúzia vypovedaná nepochybne pozoruhodným rozprávačským talentom, ktorý s pomocou „ich formy“ vládne nad kompozíciou, charakterovými i štylistickými princípmi. Autorka nevyužíva v románe priamu reč.
Obsah:
Príbeh začína retrospektívou, spomínaním si hlavnej hrdinky na predchádzajúce udalosti. Chodníkom po nábreží Váhu kráča učiteľka Júlia Peterková. Schádza z chodníka a bojí sa, aby sa nehodila do vody. Spomína si na detstvo, keď naháňali mačky a kocúra, aby sa prizerali ich „milostným hrám“. Vtedy ju Laco začal obchytkávať a povedal jej, že jej už rastú prsia.
Dnes ráno si predvolal učiteľku riaditeľ. Pýtal sa na jej svokra, ktorého majú súdiť. Raz v noci sa nahrnuli do domu, vzali ho a zavreli. Júlii je ľúto riaditeľa, lebo jeho žena sa o neho nestará. Riaditeľ leží doma, pripomína mŕtvolu. Ona sa stará o neho, preto jej povie, že určite nie je pravda čo sa o nej hovorí – že k nej obidvaja do postele chodili, starý aj mladý, a že ju o poctivosť neobral mladý zať, ale jeho otec a že ju obchytáva nenásytný Ďuso Karhan.
Júlia opäť pozrie do sčerenej vody, ale rozhodla sa, že do vody sa nehodí. Spomína na Stana Vavrinca, s ktorým sa zoznámila v univerzitnej jedálni a ktorý sa dovtedy tváril zamilovane, až sa ju nepokúsil zviesť a ona ušla. Potom spomína na detstva, ako jej otec utopil mačence – nevie mu to odpustiť. Svojho brata Tóna mala veľmi rada, aj keď ju občas bil, staral sa o ňu.
Júlia sa ocitá v zborovni, skadiaľ nemôže odísť, lebo vonku je veľká fujavica a záveje. Od strachu skoro omdlela, potrebovala by niekoho pri sebe. A ten niekto aj príde – je to Ďuso Karhan. Júlia sa umývala – v krčahu mala vodu a on jej podal uterák. Bol z toho unesený, lebo ešte v živote nevidel ženu ako sa umýva. Jeho frajerka Žofka bola tučná, preto sa radšej stránil jej nahoty. Dlhé roky s ňou chodil, lebo sa jej cítil byť zaviazaný, lebo ju pripravil o poctivosť. Júlia ho strašne ľúbila a tu, v zborovni, preskočila medzi nimi iskra. Ďuso sa na ňu vrhol ale ona ho odmietla, lebo má frajerku. Júlii nabúral ilúzie, lebo to chcel na ich prvom stretnutí. No sľuboval jej, že sa s ňou rozíde.
Júlia znovu spomína na detstvo, na matúry a na stužkovú, na ktorú jej brat kúpil krásne šaty a robil jej doprovod. Júlia nenávidela spolužiačku Olinku Hudecovú, lebo bola bohatá a mala všetko. Preto išla tancovať s jej bratrancom, poslucháčom medicíny. Jej brat tancoval s Olinkou. Olinkin bratranec bol nízky, samý pupenec, tancoval zle, ruky sa mu potili, proste hrôza. Začal jej písať listy a matka ju nútila, aby odpisovala, lebo ju chcela dobre vydať. Antal chodil za ňou aj na internát, keď už chodila na vysokú. Ona sa pred ním skrývala, nechcela ho. Júlii začali vypadávať vlasy tak sa musela ostrihať. Antal ju doviedol domou a predstavil ju rodičom. Otec, Jozef Peterka, bol vyobliekaný a správal sa k nej veľmi úctivo, jeho matka, Anastázia Peterková, bola šialená, liečila sa v nemocnici. Keď sa po večery zasnúbili, jeho otec zhodil masku a povedal, že žiadny majetok na ňu neprepíšu, že na cudzom pachtiť nebude. Keď bola Júlia sama so svokrom, ten ju začal obchytkávať. Júlia túži odísť z tadeto preč.
II. časť
Začína pohľadom do súdnej siene, kde majú Peterku odsúdiť. Júlia potratila, lebo nechcela nociť Antalove dieťa.
Sudkyňou je Júlia Ondrišová, bývalá frajerka Jozefa Peterku, ktorý jej zničil život. Júlia sa dozvie o Antalovi, že sa chcel obesiť, v poslednej chvíli ho odrezali z hrady v maštali, a keď prišiel k sebe, ušiel do mesta a vrátil sa s papiermi, že študuje. Preto ho ja chceli tak rýchlo oženiť.
Júlia chcela zviesť starého Antala, ktorý ju ľutoval, že si pri svojom synovi neužije, že je iba roľa neobrobená, ale on sa s ňou nemôže vyspať, lebo nosí meno Júlia, a jednej Júlii už život zničil. Bola to tá sudkyňa. Starý spával so slúžkou Mariškou.
Júlia si zmyslela, že chce dieťa od Ďusa, preto ho ja zviedla v jeho dome a tajne sa schádzali. No jeho frajerka Žofka mu oznámila, že je tehotná a aby jej vybavil miesto v škole, kde učila aj Júlia. Napokon Júlii príde list, : nevyhovujete podmienkam, kladeným na učiteľa našej školy...Prepustili ju. Ona sa skoro zbláznila a nosila všade pištoľ – detskú hračku, lebo ho chcela zastreliť...
Príbeh je písaný ako spomienka hlavnej hrdinky na rôzne udalosti života. Júlia pracuje ako učiteľka, je vydatá za Antala, no ľúbi Ďusa a stále dúfa, že bude len jej a bude mať od neho deti. Jej svokra zavrú. Potom si spomína na bývalých frajerov a na svadbu s Antalom, ktorého nikdy neľúbila.
Hrdinka najčastejšie spomína pri potoku pri vode, akoby chcela spáchať samovraždu. Keď jej dajú list, že je prepustená, zošalie. Ďuso zariadil, aby nepracovala tam, kde on so ženou.
Číta sa to zložito, lebo človek nevie, na ktorej strane sa niečo nové dozvie, čo nie je v chronologickom poradí.