Ladislav Mňačko: Ako chutí moc
Ladislav Mňačko-život:
Ladislav Mňačko sa narodil 29.1.1919 vo Vlašských Kloboukoch – zomrel 24.2.1994
v Bratislave. Bol uznávaný publicista, prozaik, básnik a dramatik. Detstvo a
mladosť prežil v Martine, vyučil sa za predavača v lekárni, pracoval ako
stavebný robotník. V roku 1939 po vyhlásení Slovenského štátu sa neúspešne
pokúsil o útek do ZSSR. V roku 1940 bol za pokus o prekročenie
nemecko-holandských hraníc väznený v koncentračnom tábore a na nútených prácach
v baniach pri nemeckom Essene. V 1944. sa zapojil do partizánskeho skupiny a
neskôr brigády J. Žišku.
Na konci vojny bol ťažko ranený. Do komunistickej strany vstúpil v roku 1945,
od vtedy do roku 1953 pôsobil ako redaktor v novinách(Rudé právo, Pravda). Od
roku 1954-66 bol spravodajca vo viacerých európskych a ázijských krajinách. Po
1948. nadšene privítal komunizmus, stal sa prominentným novinárom. Od polovice
50-tych rokov sa postupne zbavoval naivných ideálov a dôvery k vládnucej
strane. Vytvoril si vlastný kritický postoj k nezákonnostiam stalinskej
minulosti a stal sa kritikom dobových spoločenských deformácií. V 1956. pôsobil
ako šéfredaktor Kultúrneho života. V roku 1967 na protest proti antiizraelskej
kampani čs. vlády emigroval do Izraela a bol zbavený čs. občianstva, o rok
neskôr sa vrátil a aktívne zapojil do tzv. procesu. Po okupácii ČSSR vojskami
Varšavskej zmluvy odišiel do emigrácie v Rakúsku. V čase normalizácie bol
zbavený členstva v zväze slovenských spisovateľov, jeho diela boli vypustené z
učebníc a zakázané. V zahraničí naďalej pokračoval v spisovateľskej práci,
publikoval prevažne v nemčine. Do slovenského literárneho života sa vrátil po
novembri roku 1989.
Ladislav Mňačko-tvorba:
Mňačko vstúpil do sveta literatúry vydaním svojich prvých básnických zbierok,
pod názvami Piesne ingotov (1950), Bubny a čineli (1954) a budovateľskými hrami
Mosty na východ (1951) a Živá voda (1954). Postupne prechádza do žánrov prózy.
Marxova ulica (1957) bola jednou z jeho prvých zbierok poviedok, ktorá má prvky
autobiografie. Prvým dielom, ktoré malo značný ohlas bol román Smrť sa volá
Engelchen (1959). Je to príbeh z prostredia partizánskych bojov na
moravsko-slovenskom pohraničí. Je komponovaný ako spomienková retrospektíva
raneného partizána Voloďu (autobiograficky stvárnený autor), ktorý opisuje osud
obce Ploština, v ktorej sa skrývala jeho partizánska skupina.
Obec pod tlakom okolností museli opustiť a prenechať Nemcom, ktorí ju napokon
vypálili. Voloďu prenasledujú vidiny horiacej obce a horiacich tiel. Mňačkov
reportérsky život sa prejavil v politických reportážach Kde končia prašné cesty
(1962) a Oneskorené reportáže (1963). V týchto dielach sa už obsah autorových
diel mení z prokomunistického na kritický, odráža to jeho zmenu názorov a
prebudenie sa zo sna, ktorý sa komunisti snažili vytvoriť. Neskôr prišiel
románový pamflet Ako chutí moc (1968). Potom ako bol Mňačko vyhnaný do exilu
písal prevažne po nemecky. Prvé dielo v exile mu vyšla esej Die siebente nacht.
Erkantis und Auklage eines Komunisten - Siedma noc. Skúsenosti a obžaloba
jedného komunistu (1968). O štyri roky neskôr mu vychádza dielo Súdruh
Munchhausen (1972). Je to satirický román, ktorého dejový základ tvorí návšteva
potomka baróna Prášila v našej krajine. Dielo by sa dalo nazvať ako odľahčená
“Orwelliáda“, ktorá reaguje na absurditu 50. rokov a Novotného vlády, no najmä
na obdobie normalizácie. Ďalšie diela Ladislava Mňačku: Die agressoren –
Agresori (1968), Einer wird uberleben – Jeden prežije (1973), Die Festrede –
Slávnostný prejav (1976), Der Gigant – Gigant (1978), Jenseits von Intourist –
Na východ od Intouristu (1979), Der Tod des Ministers – smrť ministra (1972),
Der Leuchtturm – Maják (1972), Der Vorgang – Niekto ma chce zabiť (1973).