Obsah diela:
Dielo Ladislava Mňačka „Ako chutí moc“ by sa dalo rozdeliť na dve časti –
prítomnosť a minulosť. Prítomnosť má veľmi jednoduchý dej. Odohráva sa počas
troch dní pohrebu štátnika. Fotoreportér Frank má urobiť niekoľko snímok do
novín. Ako skúsený a vážený fotograf vie presne kedy má byť v smútočnej sieni,
preto môže tieto dni stráviť voľnejšie. Postupne sa v pohrebnej sieni, ale aj
mimo nej stretáva s ľuďmi, ktorí u neho vyvolávajú spomienky. Minulosť má však
oveľa zložitejší epický základ. Spomienky na mŕtveho sú podávané formou rôznych
epizód z ich spoločného života. Nie je potrebné zmieňovať sa o všetkých, preto
som vybral iba niekoľko, ktoré by mohli priblížiť charakter niektorej z
hlavných postáv.
1.Už od mladosti boli Frank so štátnikom priateľmi. Frank mal dievča. Medzi
nimi a mŕtvym neboli žiadne tajomstvá. Kúpavali sa spolu v potoku. Raz však k
potoku Margita neprišla bol tam iba sám štátnik. Po chvíľke rozhovoru Frank
zistil, že Margita ho so štátnikom podvádza. Strašne mŕtveho zbil. V nemocnici
Franka vypočúvali, chceli aby svedčil proti priateľovi. Frank ale nič
nepovedal, napriek tomu, že mal naňho ťažké srdce.
2.Počas povstania bol mŕtvy veliteľom partizánskeho oddielu. Raz v noci ich
prepadli Nemci, všetkých zabili, okrem Franka, štátnika, Judity a jedného
raneného. Chvíľu sa ukrývali, ale potom sa pridali k inej partizánskej skupine.
Viedol ju Rus. Bola to lúpežná skupina, ktorá kradla jedlo a oblečenie
sedliakom v okolí. Frank s mŕtvym s tým vnútorne nesúhlasili, no nemali
prostriedky na to, aby s tým niečo urobili. Až raz prišiel deň, keď bola
oslobodzovacia armáda blízko. Rus prikázal Frankovi, aby zabil nevinného
sedliaka. To bola posledná kvapka, ktorú dokázal štátnik zniesť, skočil Rusovi
na krk a prebral velenie nad skupinou. Vtedy bol chlap.
3.Keď sa mŕtvy stal šéfom kraja, kraj sa zmietal v problémoch. Musel riešiť
veľa problémov. V jednej dedine zabarikádovali cestu a prestali plniť dodávky.
Štátnik vzal sto chlapov a išiel tam. Keď zistili, že ľudia, ktorí blokujú
cestu sú ženy, vzali palice a zbili ich po riti. Farára, ktorý ich nahuckal na
vzburu vzali do mesta. Keď sa vrátil rozkázal vypnúť elektrinu v tej dedine. O
chvíľu už neboli v dedine žiadne barikády a ani problém s dodávkami. V inej
dedine mal tiež problém s dodávkami, tam pre zmenu neodstavil len elektrinu,
ale aj telefón, autobusové linky a poštu. O tri dni prišli ľudia z dediny
prosiť o znovuzavedenie všetkého. Trochu ich ešte ponaťahoval, no napokon dal
všetko vrátiť do normálu. Taký bol, nepopustil, kým nemal potvrdenie o
splnených dodávkach.
4.Mŕtvy už ako šéf kabinetu sa vrátil do krajského mesta otvoriť novú fabriku.
Potom bola slávnosť. Po slávnosti zobral mŕtvy Franka k Judite. Judite bolo
dievča, ktoré ho aj so svojou rodinou počas vojny ukrývalo. Všetci štátnika
vrelo privítali a najsrdečnejšie starý doktor. Otvoril fľašu najlepšieho vína a
popíjali. Mŕtvy pil najviac, až sa úplne opil. Potom vstal ako v tranze a bežal
za ňou do jej izby, odkiaľ bolo počuť krik. Všetci tam bežali. Videli štátnika,
ako leží nahý na Judite, ktorá má roztrhané šaty. Ona sa mu vytrhla a zatvorila
sa do inej izby. Mŕtvy bežal ako bez zmyslov za ňou. Trápna scéna sa skončila
tak, že do neho naliali ešte pohár koňaku a on zhasol, odišla z neho všetka
energia. Po pár dňoch zavreli Juditu a celú jej rodinu. Frank sa nikdy
nedozvedel, či to bola práca jeho priateľa, alebo v tom mal prsty niekto iný.
Charakteristika postáv:
Frank:
Príbeh je jeho spomínaním na mŕtveho štátnika, s ktorým bol spätý po celý
život. Frank je prominentný fotoreportér už 20 rokov, má pocit menejcennosti,
myslí si , že jeho povolanie a existencia sú absolútne nepotrebné. ...mňa ľudia
nikdy a nikde neberú na vedomie, akosi patrím k tomu, tisícom som sa už toľko
ráz mihol pred očami, ale keby sa niekto kohokoľvek z nich opýtal ako vyzerám,
asi by sa len v pomykove zarazil. Ja nie som človek s tvárou, moja tvár, to je
tá vec, visiaca na mojom bruchu, šošovka veľkého objektívu Hasselbladu, to som
ja... .
Nenávidí svoje povolanie, pretože pri ňom pociťuje, ako ním ostatní všetci
opovrhujú a majú ho za niktoša. Akú-takú dôstojnosť mu dáva len fotoaparát
okolo krku, aj preto nenávidí svoje povolanie. Frank bez aparátu je niktošom,
len aparát mu prepožičiava akú-takú dôstojnosť. Keď ho zdravia, tak zdravia
objektív, ich úsmevy a slová uznania platia objektívu, šošovke, nie jemu, pred
ňou sú ochotní robiť smiešne dôstojné pózy, usmievať sa, keď im je do plaču...
Všade kam príde sa pred ním ľudia pretvarujú a chvália ho kvôli tomu, aby
spravil fotku, ktorú zajtra ostatní uvidia v novinách, no myslia si o ňom, že
je iba zberba, ktorá im kradne súkromie. On si to uvedomuje a vie, že nebyť
jeho a fotoaparátu, nikto by o tých veľkých a slávnych nič nevedel. Bol som
výrobcom, veľkovýrobcom verejných tvárí, retušérom, dodávateľom,
popularizátorom tvárí, súčasťou súkolia, ktoré vytváralo verejné legendy o
pomyselnej veľkosti malých, o význame bezvýznamných, o kráse mrzkých. Zo
začiatku ho jeho práca bavila a možno túžil prostredníctvom nej stať sa
slávnym, no postupom času ho práca prestala baviť a chuť stať sa slávnym sa
stratila. Chcel zostať v anonymite, lebo videl , čo sláva vie urobiť s ľuďmi a
čo im vie zobrať. Frank už dávnejšie netúži stať sa slávnym. Ničím a nijako.
Vyfotografoval už priveľa slávnych, aby sa mu cnelo za tým, dostať sa medzi
nich.
Napriek svojmu povolaniu nestratil morálne zásady, nedokázal robiť senzácie z
vecí, ktoré mu boli blízke. Frank, keď tam mladík stál , vyšiel zo svojho
úkrytu, zameral na neho objektív – a pomaly nechal ovisnúť aparát bez
cvaknutia. „ Som sentimentálny blbec.... “ – vynadal si, „ taká snímka ... .“ Nesporne
by bola taká snímka obohatením Frankovej tajnej zbierky, ale nemohol to urobiť.
Frank bol k svojmu priateľovi vždy úprimný, dôveroval mu, nasledoval ho. V
mladosti voči svojmu priateľovi prechovával takú dôveru, že sa on so svojou
priateľkou spolu s ním kúpavali nahí. Keď však zistil, že ho štátnik podviedol
s jeho priateľkou, poriadne ho zbil, avšak ich priateľstvo tým neutrpelo. Frank
robil svojmu priateľovi celý život tieň, ktorý ho sledoval a pozoroval aj potom
ako sa odcudzili. Mŕtvy bol síce vždy prvý , ale to neznamenalo, že Frank bol
pätolízač. Mal svoju dôstojnosť a zásady.
Vždy ťa niekto poslúchal, od školskej lavice to tak bolo. Býval som tvojím
dlhoročným tieňom, satelitom, držal som sa ťa, vyhľadával, strážil si ťa, a
tebe to robilo dobre, veď ani Frank nebýval hocijaký, mal svoju silu, cenu a
svoju hrdosť, ale podľahol tvojmu šarmu poddal sa tvojej autorite, bývali ste
rovnaký, ale ty si bol vždy prvý, medzi nami dvoma bolo celkom samozrejmé, že
ty si a zostaneš vždy prvý. Frank mal záľubu vo fotení druhej tváre slávnych.
Mal doma bohatú zbierku fotografií, ktoré keby niekto našiel, Frank by už z
väzenia nevyšiel. Zo začiatku sa bál fotiť prominentov v nepripravených pózach
, no veľmi rýchlo zistil, že na neho nik nedáva pozor a môže fotiť kedy chce a
koho chce.