Ladislav Mňačko: Oneskorené reportáže

Ladislav Mňačko: Oneskorené reportáže

Idea: Kritika komunistického režimu. Poukazuje na chyby režimu a na moc najvyších.

Na cintoríne
Autor prichádza na cintorín v BA. Opisuje cintorín, hrobky, návštevníkov, TICHO. Zrak sa mu zastaví na neopracovanom kameni s menom neznámej ženy, ktorá skonala vo veku 40 rokov. Pripomína mu to príbeh inej ženy.
Počas nemeckej okupácie sa v končiaroch Veľkej Fatry ukrývala ona, vojenská zdra-votná sestra s veliteľom družiny. Trojčlenná družina ich opustila. Išli po pomoc, no neplá-novali sa vrátiť. Veliteľ družiny ktorý mal omrznuté nohy sa už dlhšie nevedel hýbať. Ona sa však oňho postarala. Nikto nevie ako, ale zohnala všetko na prežitie; chlieb, soľ, drevo, čačinu,.. pritom všade okolo bol sneh a Nemci. Raz, po dlhých mesiacoch, sa z výpravy vrátila na saniach a dvoma vojakmi s červenými hviezdami na uniformách. On začal chodiť a pracovať v úrade a ona ako zdravotná sestra. On jej dal lásku a ona jemu. Narodili sa im deti. Žili skromne, verný komunistickej strane a socialistickým ideálom. Nedal sa podplatiť, skorumpovať, bol tvrdý. A to začalo niekomu prekážať. Zavreli ho v 1952. Ona si myslela, že to je omyl. Potom prišli prehľadať byt, 3 krát. Jeden z nich sa volal Fero, člen družiny, ktorá ich kedysi opustila. Boli školený byť tvrdý, fanatický, nekompromisný, darmo ich prosila. Presťahovali ju do Tužinej, byt zobrali, no nepobudla dlho a vrátila sa za sestrou do Bratislavy. Muža ísť pozrieť nemohla, vraj až po vyriešení prípadu. Nahovárali jej nech podpíše rozvod, vraj to je len formalita. Povolili jej návštevu, ale nech mu dohovorí, lebo zapieraním si len škodí. Bála sa, že sa zmenil. Stála pred mrežami, otvorili sa dvere, uvidel ju: „Odveďte ma!“. Nevedela čo sa stalo. Bál sa o ňu. Deti sa hrali na ulici, upchala v kuchyni všetky škáry, zamkla sa. Plyn. Pár mesiacov nato ho prepustili. Stala sa chyba, podpíšte mlčanie, čo ste videli a počuli a máte voľno. Išiel za deťmi. Po nej mu ostal iba kameň.
Záhrada utrpenia
Obžalovaný, riaditeľ mlynárského podniku sa bál. Do súdnej sieni vstúpil prokurátor a sudca. Obaja boli známi a tvrdí vo svojom povolaní.
Pred dvoma mesiacmi v jednom baníckom mestečku čakali ženy na chlieb. No chlieb nepriviezli. Do večera spravili v meste peklo. Rozbili MNV, zdevastovali predajňu Zdroj, ná-mestie bolo posypané vrstvou skla, vatra horela až do rána. V prípade takýchto vzbúr zvykne na druhý deň prísť vojsko. Baníci boli pripravení na boj. Vojsko neprišlo. Prišiel krajský tajo-mník a pár vyšších komunistov.

Jeden baník priniesol kus plesnivého chleba, po ktorom vraj celá rodina chorie a tak je vraj v celom meste. Vina padla na dodávateľa múky.
Prokurátor predstavil profil obžalovaného ako rafinované indivíduum, nepriateľ štátu. Bol obvinený v troch bodoch. Svedkovia, ktorých obžalovaný mal na svoju obhajobu, svedčili proti nemu. Trest smrti. Po čase súd zmenil rozsudok na 20 rokov.
Autor sa zúčastnil procesu ako novinár. Napísal článok, v ktorom obžalovaného pošpi-nil a odsúdil. To vyvolalo vlnu nesympatií u jeho priateľov. Začal sa báť, že spravil chybu, aj keď komunistická justícia chybu spraviť nemôže. Po čase zavreli aj ďalších. Novomestského, Clementisa. Keď zavreli Suchoňa, ktorého autor dobre poznal, začalo sa mu zdať niečo čud-né. Stále viac a viac ho prenasledovala ho myšlienka, že pošpinil nevinného. Šiel za sudcom, prokurátorom, tajomníkom. Namiesto odpovedí otázka: “Chceš ísť za ním?“. Autorovi to ne-dalo a vybral sa za sudcom ešte raz. Ten mu povedal pravdu. Hodinu pred procesom dostal spisy aj s rozsudkom. Čo mohol robiť.
Po šiestich rokoch ho prepustili, podal sťažnosť na súd. Dostal 7 mesiacov. S autorom bol vtedy dobrý kamarát, však mu možno aj trochu pomohol. Nestačilo mu odvolal sa. Sved-kovia už stáli za ním. Nový sudca všetkých obžaloval zo sprisahania. Obžalovaný dostal 8 ro-kov nepodmienečne a bez možnosti odvolania. Bojoval ďalej. Podával nové žaloby na nové porušenie zákona na prezídium najvyššieho súdu v Prahe, bež možnosti odvolania. Po XII. zjazde KSČ bol autor odcestovaný. V hotelovej izbe zazvonil telefón: „Máš ešte kde vypiť štamperlík koňaku?“ Pražský najvyšší súd ho v plnej miere rehabilitoval. Dvaja kamaráti
Som lepičom podláh. Moja robota je nezdravá, nezarobím veľa no mne to stačí. Som skromní človek. Poviem vám jeden príbeh, ak pravda smiem. Nedokážem to už v sebe dusiť.
Keď som sa narodil, v tú chvíľu sa na našej ulici narodil aj iný chlapec, Peter. Boli sme perfektní kamaráti. Na základnej, na strednej, cez prázdniny, proste stále sme boli spolu. Chceli sme rovnaké povolanie. Bol mi viac ako brat. Rozdelila nás však vysoká škola. On os-tal v Bratislave ako budúci právnik a ja som šiel študovať staviteľstvo do Brna. Ale, čo už, však to nebolo ďaleko. Prvý krát sme sa nezhodli, keď som si ja doniesol dievča z Čiech. Ne-boli si navzájom sympatickí. Ale vtedy nešlo o to. Vraj som Slovák, tak prečo Češka? Dostali sme sa až k Hlinkovi. Vraj všetci raz pôjdu s Hlinkom, podobrotky, alebo pozlotky. Potom sme sa rozišli. Potom sme sa stretli už iba cez vojnu. Peter bol už vyhľadávaný advokát.

Šli sme na kávu, no náš rozhovor bol taký, „na silu“.
Robil som na východe, riaditeľ vodohospodárskeho družstva. Z môjho platu sa dalo celkom schopne vyžiť. Všimol som si, že komunisti už dlhšie sledujú moju činnosť. No dalo by sa tam kryť ilegálnu prácu. Tak som im začal pomáhať. Robil som spojku, komunistom som bol osožný. Zomrel mi otec. Prišiel som do Bratislavy, Peter na pohreb neprišiel. Dopočul som sa, že kandiduje za poslanca DS. Na východ som sa už nevrátil. V Bratislave mi ponúkli miesto vedúceho skupiny pre vodohospodárske problémy. Vzal som. Našiel som si ženu. Bolo mi nanajvýš dobre. Prešlo pár rokov. Už bola jar 1950. Večer zazvonil telefón, Peter, vraj či môže prísť na dve noci ku nám prespať. Mal v Bratislave nejakú prácu. „Prečo nie!“, potešil som sa, zaspomíname. Bavili sme sa perfektne, ráno odišiel a večer zase prišiel. Druhá noc už bola iná. Povedal: „Čudujem sa ti, že im slúžiš.“. Nerozumel som mu ani po jeho ďalších ve-tách. No niečo mi vŕtalo v hlave. Ráno už ho nebolo. Čudný človek.
O týždeň niekto zazvonil. Uniformy. Asi to bude omyl. Zobrali ma so sebou. Celého ma preštudovali. Od detstva až po dnešok. Vraj útek za hranice, prečo mi ho pripisovali. Chceli, aby som sa priznal. Na nič také som nepomýšľal. Potom my povedali o Petrovi. Pomoc nepriateľovi štátu. Ak sa priznám bude vraj lepšie. Priznal som sa, podpísal som. Na súde sa so mnou nehrali.15 rokov. Po roku dovolili návštevu žene. Nemala kde bývať, nemala prácu. Vraj jej bude lepšie bezo mňa. Rozvod som podpísal. Nemalo to zmysel, nepodpísať. Osem rokov som si odsedel, a potom ma pustili. Mal som dobré ponaučenie. Stal som sa lepičom gumených dlaždíc. Mne táto robota vyhovuje. Nechcem viac. Vedúci nášho oddelenia zdiera všetkých pod ním o časť ich mzdy, Dr. Peter B. Keby to bol niekto iný, niečo by som povedal, ale takto to neviem, nemôžem to urobiť.
Kádrová legenda
Autor sa v bratislavskej kaviarni stretne s dvoma neznámymi. Achi mu rozpráva svoj príbeh, v nádeji, že ho upúta a autor zaplatí jednu fľašu koňaku.
Achimov otec, pôvodom Nemec, bol správca rumunských kráľovských statkov, ešte v čase kráľa Karola. Achiho otec bol surový. Achiho často bil a rozkazoval mu. Poslal ho na vojenskú školu, kde Achi čítaval ruskú zakázanú literatúru. Vytvoril ilegálny ľavičiarsky krú-žok. V roku 1941 sa Karolove Rumunsko rozsypalo. Museli utiecť z krajiny. Achi sa vtedy premohol, buchol otca bičom po tvári a utiekol za hranice. Našli ho ruský vojaci, dali ho do väzby a poslali ho na sever stavať zapolárnu železnicu. Tam sa Achimovi dostala do ruky Erenburgova tvorba, ktorá ho ovplyvnila.