Ladislav Ballek: Pomocník
Ladislav Ballek: významný predstaviteľ modernej
slovenskej prózy 70. a 80. rokov. Maturoval v Šahách, študoval na pedagogickej
fakulte v Banskej Bystrici. Vystriedal mnoho povolaní ako: učiteľ, rozhlasový
redaktor, vedúci tajomník Zväzu slovenských spisovateľov, pracovník na
ministerstve kultúry, neskôr poslanec NR SR.
Ďalšie diela: Útek na zelenú lúku, Púť červená ako ľalia, Biely vrabec,
Agáty (2.kniha o Palánku), Lesné divadlo, Čudný spáč
Prozaik slovenského Juhu- Južná pošta – návrat do detstva (pohraničie južného
Slovenska). Dozrievanie a intelektuálny rast mladého chlapca, ktorý sa prebúdza
do sveta dospelých.- Agáty – druhá kniha o Palánku, hl. postava – mesto Palánk
Lit. forma: próza
Lit. druh: epika
Lit. žáner: román
Kompozícia: román je rozdelený do 12. kapitol. Dielo má silnú dejovú
líniu (obsahuje rôzne maďarizmy, dolniacke nárečie). Riečanove pocity a
myšlienky sú v diele zvýraznené kurzívou.
Jazyk: maďarizmy, dolniacke a horniacke nárečie
Hlavná myšlienka: O devastácii spoločenských a medziľudských vzťahoch a
hodnôt, o ľahkom nadobúdaní majetku a honbe za peniazmi. Dielo obsahuje
podrobné opisy krajiny a jednotlivých postáv. Dielo je uvedené výrokom Š.
Strážaya: „Na nič nezabudnem, vrátim sa a nakoniec odídem: len tak, s rukami
celkom prázdnymi a celý naľahko.“
Námet: obdobie po 2. svetovej vojne. Čerpá z vlastných spomienok na povojnové
roky z oblasti povojnového Slovenska.- zvláštne rozprávacie postupy: oživuje
tradície slovenskej lyrizovanej prózy- Na osudoch ľudí charakterizuje pohyb
spoločnosti, jej premeny a vplyv na obyvateľov tejto oblasti. Základ epickej
línie: príbeh chudobného Riečana, ktorý dostáva za zásluhy v SNP mäsiarstvo
spolu s pomocníkom.
Konfrontácia 2 odlišných postojov k životu: Riečan (asketizmus) ↔ Lančarič
(podnikateľský duch). Preto aj dopadnú tak ako dopadnú.Konfrontácia: minulosť
(Riečan – Horniaky) ↔ prítomnosť (Volent – dravosť). Zrážka vedie ku katastrofe
(rozpad manželstva, krach Riečanových aktivít, ale aj podnikateľskej aktivity Volenta)
Hlavné postavy:
ŠTEFAN RIEČAN: mäsiar, chorý na srdce, hĺbavý, čestný,
moralista, tichý človek, nevie sa presadiť v novom prostredí, nespoločenský,
čudák: „...túžil po znášanlivosti. Odjakživa bol trochu čudák, na mäsiara vari
až priveľmi citlivý človek, ktorého sa dotkla každá maličkosť,...“ Pre svoju
dcéru chcel len to najlepšie: „...musí on svoj svet spravovať tak, aby mu
obchod prosperoval, viesť ho nie až priveľmi okato, radšej tak stredne, aby
jeho dom stál za pozornosť aj tej najlepšej spoločnosti. A do tej by svoju
dcéru Evičku rád dostal. Toto bol jeho sen. Iný vlastne ani nemal. O seba
nedbal, na ženu v týchto súvislostiach nemyslel.“ O sebe si myslí, že „je nič,
iba taký maličký mravec so slabým srdcom, malý lístoček, ktorý mocne a energicky
ženú po bludných ľudských cestách cudzie sily.“
EVA RIEČANOVÁ(žena): „...mala priam krásnu tvár, akoby starostilo pestovanú a
nezvyčajne modré oči, ibaže akési prísne hnevlivé a chladné. ...platila za
priveľmi praktickú, vážnu a odmeranú dievku a navyše pochádzala z
najchudobnejšej rodiny v dedine.“
EVA RIEČANOVÁ (dcéra): „...bola pekná, ale na matku sa neponášala, podala sa
skôr na otca.“ K otcovi sa správala odmerane a vyhýbala sa mu, lebo jej odohnal
frajera: „Riečan nechápal, prečo sa jeho dcéra ešte vždy voči nemu tak kruto
spáva, veď svoje previnenie už toľkokrát odčinil, a predsa ním pohŕda, akoby
jej ani otcom nebol.“
VOLENT LANČARIČ: pomocník, sirota, mladý, priebojný, prefíkaný a vynaliezavý
chlap, obchodník: „Lančarič bol, ako sa onedlho ukázalo, nielen znamenitý
mäsiar, ale aj široko-ďaleko preslávený obchodník. Keď sa s niekým začal
jednať, zbehlo sa na diváky pol trhu alebo jarmoku, lebo to nebolo kupčenie,
lež veľkolepé divadlo.“ Chce niečo dosiahnuť, nechce byť naveky len pomocníkom:
„Nikto nevie lepšie obchodovať ako on! Jemu sa každý sen splní, každé jedno
predsavzatie dotiahne do konca. Musí byť rozumný, chladný, musí myslieť iba na
obchod! Teraz je konečne na rade on, on, on, Volent Lančarič, doteraz každému
len sluha!“
Dej: Potom ako Štefanovi vyhorel na Horniakoch dom, spolu so svojou
rodinou prichádza na Dolniaky, do Palánku za lepším životom. „Mäsiar Riečan,
odbojár a vyhorelec, ako sa predstavoval vo svojej prosbe, stratil dom,
mäsiarstvo a celý majetok za Povstania a teraz sa aj so ženou a s dcérou
tiesnili v malej drevenici s početnou švagrovou rodinou.“ „tašky v rukách a
plecniaky porobené z mocnejších vriec, to bol celý ich majetok. A ešte pár
korún, čo niesla Riečanová ukryté v živôtiku.“ Ako bývalému partizánovi a bezúhonnému
občanovi mu bolo pridelené mäsiarstvo na Obchodnej ulici aj s pomocníkom. Pri
preberaní mäsiarstva ho úradník navádza, aby odtiaľ vyhodil Volenta, pretože to
nie je dobrý človek a mal opletačky s políciou.
Riečan si ho však nechá, lebo chce mať pokoj. Volent sa mu za to patrične
odmenil. Po príchode s rodinou je jatka čistá a pripravená na otvorenie. Vďaka
Volentovým kšeftom za pol roka veľmi zbohatli. Vtedy mäsiarstva patrili k
najviac vyhľadávaným obchodom. Po nejakom období Volent vybavil majstrovi
výhodnú kúpu jednej vily na Parkovej ulici. Matka a dcéra sa rýchlo v meste
udomácnili: „Prišli sem obidve v krojoch, ale ani týždeň ich tu nenosili, zaraz
si aj vrkoče dali ostrihať, chodia ku kaderníkovi, na svoju reč
dbajú...Mesto,obchod...Čo len nenarobia také peniaze!“ Volent majstrovi vždy
predostrel už vopred dohodnuté „nie veľmi čisté“ obchody: „Lančarič šiel
definitívne dohodnúť zajtrajšiu cestu na Horniaky. Spolčoval sa teraz s bratmi
Šuškovcami, priekupníkmi, ktorí po okolí vykupovali dobytok, ošípané, ale aj
hydinu a divinu. Na vlastnom nákladnom aute vozili svoj tovar na Horniaky, kde
ho predávali tamojším mäsiarom. Volent tvrdil, že sa dobre zhodnú, nemusia sa
teraz báť vzájomnej konkurencie.“
Zastával teóriu, že dariť sa im bude iba vtedy, keď budú pred všetkými
obchodníkmi o krok vpred. Takto nadobudli nákladné auto, mohli si dovoliť
slúžku a do jatky si zobrali aj učňa. Avšak aj keď mali veľa peňazí a Riečanky
sa dostali medzi vyššiu palánsku spoločnosť, Riečan sa tomuto životnému štýlu
nikdy nepodriadil. Po určitom čase sa Riečanovci odcudzili a stará Riečanka si
viac začala všímať Volenta. Jednej noci, keď sa opitý Lančarič vracal domov,
zaplietol sa do bitky so žandármi. Riečanovci sa zľakli vyšetrovačiek, ale
potom začali konať. So šikovným advokátom a s Riečankinou pomocou (vyspala sa
so sudcom) obišiel len s peňažnou pokutou a musel si odsedieť 3 týždne vo
väzení. Na krátky čas sa Volent vzdal svojich špinavých obchodov a život sa na
chvíľu vrátil do starých koľají. Po dlhom zvádzaní nakoniec Volent podľahol
Riečanke a stal sa jej milencom: „Darmo z jej osídiel uniká...Uniká,
uniká...Ešte väčšmi sa do nich zamotáva! Keby len do vydatej, ale rovno do ženy
svojho majstra!“
Dohodli sa, že mäsiarstvo budú viesť oni dvaja a muž zostane len pomocníkom.
Keď Riečan zistil, že ho Eva podvádza, začal žiť utiahnutým životom a vyhýbal
sa Volentovi: „Medzi Volentovými oblekmi visel ženský kvietkovaný kúpací plášť,
dolu, medzi topánkami, svietili červené papuče. Chcel či nechcel, musel uznať,
že plášť a papuče patria jeho žene Eve. Ani v horúčke nadvihol podhlavník na
pomocníkovej posteli. Ležal pod ním ženin starší uterák. A aby jeho skaza bola
úplná, aby ani už len náhodou netápal, nazrel aj do nočného stolíka. Prvá
zásuvka skrývala jej takmer už vypotrebované krémy a líčidlá, druhá niekoľko
kúskov spodnej bielizne, ktorú rovnako dobre poznal.“ Riečan to riešil tichým
zúfalstvom, pasívne sa poddával blížiacej sa katastrofe. Až potom, keď sa stal
náhodným svedkom vrcholne nemravných scén vo vlastnom dome, v ktorých sa
nepatrične správala jeho žena i dcéra, rozhodol sa odísť domov na Horniaky. Do
Palánku chcel priviesť svoju matku, aby vychovávala dcéru a brata, ktorý mal
nahradiť Volenta.
Po odchode na Horniaky mu príde list od Evy, v ktorom mu oznamuje, že sa na
Dolniaky už nemá vracať a že je tam nežiadúci. Neskôr mu poslala balík s vecami
a peniaze. O niekoľko dní odišiel do Hronca za kamarátom, kde znova nachádza
stratený pokoj a dúfal, že sa mu časom ozve jeho dcéra Eva. Odvtedy o Palánku
nič viac nepočul. Po pár mesiacoch ho vyhľadal Volent, ktorý mu ozrejmil
situáciu, do ktorej sa dostal po jeho odchode. Riečanka si našla nového milenca
a Volenta odsunula na druhú koľaj. Lančarič Riečana nahováral, aby sa vrátil do
Palánku a narobil tam poriadky, ale on odmietol. Po roku sa Riečan dozvedá, že
jeho dcéra sa z pomsty k matke vydala za Volenta a mali dve deti. Začalo
znárodňovanie, prišli o vilu aj mäsiarstvo. Riečanka odišla s novým bohatým
milencom do Čiech a nikto už o nej nepočul. Lančarič začal pracovať v štátnom
mäsiarstve, v ktorom tiež robil špinavé obchody.
Avšak teraz toľko šťastia nemal, prišli mu na to a dostal osem rokov väzenia.
Eva musela odísť pracovať do Čiech na majer. Tam ju našiel otec, ktorý po nej
pátral. Bola zanedbaná, bez zubov, o ktoré prišla v tehotenstve. Vzal si ju k
sebe spolu s deťmi a staral sa o ne.„Rovno povedal, po čo prišiel. Vzal ich so
sebou a o všetky tri sa staral. Neskôr, keď sa mu zunovalo putovať s nimi z
miesta na miesto, vedno sa usadil v jeho rodnom dome, kde začal pre vnučky
pestovať zajace. Zavše sa ho dievčatá, Eva a Monika Lančaričové (tretia Evina
dcéra, ku ktorej prišla, sama nevediac ako kdesi na stavbe, bola ešte malá)
vypytovali, ako to už deti robievajú na jeho minulý život. Zakaždým si s
úsmevom vykrúcal biele fúzy, že veru nikdy nič zvláštne nezažil, nič dobré
neurobil, nič súcejšieho ako iní nenašiel, ale ani nestratil. Iba raz, keď pri
chlieviku držal zajaca za uši, mu zišlo na um povedať, že zažil čosi podobné
rozprávkam, a sám sa nad tým rozosmial.“