Osamelí bežci
V 50-tych a 60-tych rokoch, v období po druhej svetovej vojne sa situácia na Slovensku začala na základe nových výdobytkov a technológii značne rozvíjať. Situácia, ktorá nastala prinášala viac ťažkostí ako radostí, a to sa prejavovalo aj v slovenskej poézii. Pocit zrýchlenej doby, pochybnosti sveta o nás samých sa začal odrážať ako aj u básnikov v druhej polovici 60-tych rokov Milana Rúfusa a Miroslava Válka, tak i u básnikov konkretistov, ktorí tvorili koncom 50-tych a 60-tych rokov najsilnejšiu básnicku skupinu. A preto v týchto ťažkých chvíľach poézie sa slovenskí básnici snažili vytvoriť kvalitnú báseň, ktorá mala za úlohu zápasiť s dobou a vyjadriť voči nej odpor.
Popri pôsobení tejto silnej poézie vystúpili na scénu v rokoch 1960 – 1963 traja básnici – skupina Osamelých bežcov Ivana Laučíka, Petra Repku a Ivana Štrpku, ktorí sa manifestačne prihlásili k spoločným cieľom a so svojím etickým programom sa snažili vyjadriť akýsi nesúhlas s literatúrou či kultúrou. Bežci si uvedomovali, že pred nimi stojí generácia hodnotovo kvalitná a pokroková, a preto aby dodali súdobej literatúre akúsi sviežosť a iskru, museli na zrealizovanie svojich životných postojov vynaložiť omnoho viacej síl.
Ich hlavným programom bola otvorenosť do sveta, a tým aj otvorenie poézie do rôznych druhov umení, ako napríklad do hudby, výtvarného umenia či do filmu i divadla. Otváranie dverí do sveta im umožnil rozhľad, na základe ktorého došlo k inšpirácii skupín ako napr. talianskou skupinou Gruppo 63, americkou beatnickou generáciou či newyorskou školou, cieľom ktorých bolo tak isto ako u bežcov, pracovať s básňou ako s neuzatvoreným celkom. Išlo o nastolenie otvorenej poézie tzv. otvorenej básne, ktorá je v pohybe a je otvorená nekonečnému radu možných spôsobov čítania. Za úlohu mala sprostredkovať neznámu, otvorenú vec, ktorá sa pre čitateľa mala stať istým impulzom, a tým vyvolať u neho určité pocity „A tak sa báseň stáva štruktúrou, ktorej autonómne elementárne prvky vytvárajú vzťahy na základe toho, že sa ocitli náhodne vedľa seba. Je to forma, v ktorej textové prvky tvoria organický celok.“ (Kasarda, 1996, str. 40)
Názov skupiny vystihoval mladú trojicu básnikov úplne. Každý z nich sa aktívne venoval športu, behu na dlhé trate, a tým že bol každý iný, jedinečný, silnou individualitou v ktorej sa ukrývala túžba žiť po svojom, osamelo a slobodne, bol im pridelený prívlastok osamelí. A tak aj ich poézia nadobudla charakter pohybu a behu, v ktorom si človek uvedomoval svoju existenciu. „Samotný beh ako pohyb, ako zmysel existencie, bez vedomia štartu a cieľa nás odkazuje opäť do sféry procesu, nedokončenosti, náhody. Beh ako performance, ako happening, ako obraz procesuálnosti, ktorá sa stáva metódou ich písania.“ (Kasarda, 1995, str. 22).
Okrem toho sa bežci nechali inšpirovať i názvom poviedky anglického spisovateľa Alana Sillitoeova „Osamelosť cezpoľného bežca“, v ktorej sa hlavný protagonista postavil proti moci, a tým vyjadril vzburu či nesúhlas so spoločnosťou. Za krádež sa dostáva do výchovno – nápravného zariadenia. Je však výborným cezpoľným bežcom, a tak má šancu vyhrať na pretekoch prestížny pohár pre polepšovňu a uľahčiť si tak pobyt. Pár metrov pred cieľom však zastane, aby tak ukázal šéfovi ústavu svoju prevahu. Tak ako protagonista poviedky, tak aj bežci pociťovali potrebu slobody a nezávislosti, ktorá je zakotvená v ich poézii.
Osamelí bežci prispievali do Mladej tvorby nie len svojimi básňami, ale aj manifestami, ktoré obsahovali ich program. Mladá tvorba „bol časopis, ktorý poskytoval priestor nielen pre literatúru ale aj pre otváranie horúcich tém, s osobitným zreteľom na mladú generáciu. Stala sa pre mnohých spisovateľom odrazovým mostíkom.“ (Kasarda, 1996, str. 51)
Prvým manifestom „Návrat anjelov“ publikovaného v Mladej tvorbe 1964, ktorý síce nebol vydaný v pôvodnej podobe, sa pokúšali vyjadriť posolstvo správy či informácie, teda potrebu komunikácie. Okrem toho je „manifest výrazne etickou výzvou, vyjadrením s morálnym stavom spoločnosti, volaním po čistote a ľudskosti. Niet sa ani veľmi čo čudovať, že Návrat anjelov vyvolal odmietavú reakciu.“ (Kasarda, 1996, str. 135)
Druhý manifest s názvom „Prednosti trojnohých slávikov. Niekoľko bezočivostí s dierézou, alebo Osamelí bežci o jazdcoch bez koní“, ktorý vyšiel v Mladej tvorbe v tom istom roku ako prvý manifest, bol vzburou proti slovenským poétom, buditeľom rána, ktorých označili ako jazdcov bez koní poézie. Išlo o vyjadrenie stelesnenia sa básnika so svojou básňou, ktorá je pre človeka jedným zo spôsobov života a poznania.
„Osamelým bežcom šlo programovo o dve veci: jednak o pozitívne vymedzenie vlastnej poetiky, no okrem toho aj vlastné vyhranenie sa na pozadí dominujúcej poézie šesťdesiatych rokov, a tou bola na ich začiatku ich tvorby poézia konkretistov.“ (Zajac, 1997, str. 140)
V mojej práci som sa zamerala jednému zo spomínanej trojice Osamelých bežcov, Ivanovi Štrpkovi, pretože bol považovaný za hlavného tvorcu ich programu a tvorbovo bol najplodnejší. Nebol len básnikom, ale i textárom, esejistom, publicistom, formujúci funkciu kultúry ako jedinú moc proti moci politického násilia. Štrpkova poézia je náročná, pretože sa vyznačuje širokým obrazom a obsahom. Je plná dynamiky, pohybu a procesu, v ktorom sa mení človek i veci, a tým sa stáva čitateľ raz prekvapený a raz sklamaný. Štrpka pracuje s neobyčajnou originálnou metaforou. Kým Laučík v poézii kládol dôraz na dynamiku a aktivitu vonkajšieho sveta a Repka písal básnické reportáže, Ivan Štrpka sa zatiaľ zaoberal vnútrom jeho lyrického hrdinu, teda pohybom vnútorného sveta.
„Sila Štrpkovej básnickej výpovede spočíva v dvoch základných momentoch: a) v myšlienkovej hĺbke jeho textov – autor uvažuje o vážnych, ťažkých veciach, má o nich čo povedať, je básnikom - mysliteľom v pravom slova zmysle, b) v originalite a bohatosti básnických obrazov.“ (Hochel, 1996, str. 13)
Okrem toho je Štrpka najkomunikatívnejší, aj keď sa nám to na začiatku jeho tvorby nejaví, postupne sa však ku komunikácii prepracúva, a tým a otvára i čitateľovi. „Ivan Štrpka je tvorcom očarujúcej poézie, jemnej až magickej lyriky, vyvolávajúcej mnohosť pocitov, a nie výrazne tesaných gnóm. Jeho báseň nás vťahuje do sveta mnohonásobného zrkadlenie, vyvolávajúceho rôzne svetelné efekty jasu, v ktorých sa odohráva príliv, odliv i závrat erotickej slasti“ (Hamada, 1995, str.5)
V roku 1963 prispel Ivan Štrpka tromi básňami do knihy „Dúfam, že nevyrušuješ, Eva“, antológie siedmich básnikov, ktoré signalizuje jeho typickú symboliku. Do slovenskej poézie vstupuje s jeho básnickým debutom „Krátke detstvo kopijníkov“ (1969). Už vtedy mal vypracovanú originálnu poetiku, a preto si mohol dovoliť narábať s neobyčajne originálnou metaforou. Ambíciou poetiky bola problematika moderného človeka, ktorá odrážala jeho svet a predovšetkým jeho problémy. V jeho prvej zbierke ide preto o vyrovnávanie sa s vlastnou subjektivitou, s vlastným psychickým vnútrom a uzatvorením sa pred skutočným svetom. Jeho ďalšie zbierky:
Tristan tára 1971
Teraz a iné ostrovy 1981
Pred premenou 1982
Správy z jablka 1985
Všetko je v škrupine 1989
Modrý vrch 1988
Krásny nahý svet 1990
Rovinsko, juhozápad. Smrť matky 1995