Zbierka „Teraz a iné ostrovy“, ktorá vyšla po jeho 10-ročnom tvorivom mlčaní, je básnikovou biografiou skomponovanou do štyroch častí. Zbierkou sa vracia do detstva, spomína a hodnotí. Zobrazuje také charakteristické prvky svojho detstva, ktoré sa zachovali v dospelom človeku a ktoré z dieťaťa robia nenápadne dospelého. Okrem reflektovania svojho detstva Ivan Štrpka prejavuje sklon k apelatívnosti, aby tak mohol zaujať jednoznačné stanovisko k spoločenským aktuálnym udalostiam. Zdôrazňuje význam zodpovednosti, ktorú si každý so sebou nesie z detstva. Podľa neho hranica medzi detstvom a dospelosťou neexistuje, aj keď sa človek mení na základe svojho konania. A toto konanie či nová skúsenosť, ktoré človeka posúva ďalej sú Štrpkovým pohybom, ako základným bodom programu Osamelých bežcov.
Okrem ľudskej a občianskej pasivite a ľahostajnom správaní jednotlivca v živote spoločnosti rieši Štrpka i problém industrializácie, ktorý vo veršoch možno cítiť ako strach človeka z neschopnosti ovládnuť vecí, ktoré sám stvoril. Tento problém vyjadril v prvej časti zbierky, v poslednej básni s názvom „Kongres o spiacom mozgu“. Aj keď na jednej strane cítiť strach, pocit zaskočeného súčasníka, ktorého pohlcuje technika a ktorý má strach pred jej dôsledkami, na strane druhej báseň signalizuje vieru v pokroku zásluhou človeka.
„Umelá inteligencia? Experimentálne fantómy?
My vydáme len príkaz? Sme
to my? Kam
sa to chystáme odletieť?
V generátoch praská živé napätie? (Štrpka, 1981, str. 40)
Nová vlna. Ó, slaná!
Život v nej pokročí,
keď pokročí aj v nás.
Modro bdiacich.
My sme cieľ.(Štrpka, 1981, str. 43)
Druhú časť zbierky tvorí desať listov, ktoré sú adresované priateľovi Jonatánovi. Tretia časť obsahuje verše o vášnivej láske k žene. Básnik hľadá a nahrádza svoju inšpiráciu, ženu. Je to únik pred drsnou realitou. Štvrtou časťou básnik zvýrazňuje nutnosť zmierenia sa na zachovanie života na zemi.
V každej zbierke sa síce básnik zaoberá niečím iným, základným motívom stále ostáva motív detstva a spomienka na všetko, čo sa v básnikovom živote odohralo.
V zbierke, ktorou sa Štrpka po 10-tych rokov vrátil do slovenskej poézie, podával jednoduché veci zložito a komplikovane. „Básnik sa uzatvára do seba a do svojho starého spôsobu vyjadrovania. Tam kde Štrpka v primeranej miere upustil od svojej predchádzajúcej poetiky, je esteticky pôsobivý a aktuálny, ale na miestach, kde nekriticky uplatňuje svoju starú básnickú techniku, je výrazovo zložitý, abstraktný, komunikačne takmer nesledovateľný.“ (Plutko, 1982, str. 121)
Zbierka „Správy z jablka“, ktorá vyšla v roku 1985, je rozdelená do šiestich častí, ktoré sú rámcované dvoma básňami „Sprievodca predjarím I“ a „Sprievodca predjarím II“.
Tým, že autor zjednodušil poetiku a spriezračnil texty básní, zbierka sa stala zrozumiteľná a komunikatívnejšia. I typické zátvorky, ktoré používal v predošlých zbierkach sa stratili. Jeho báseň sa stala dialógom. V celej zbierke funguje schéma „Uváž, čitateľ, súhlas alebo nesúhlas ale uváž. Nič menej a nič viac ti nedávam, lebo si ťa vážim.“ (Hochel, 1986, str. 95)
Je to už jeho nová poézia, ktorou už dozretý Štrpka vypovedá o svete, ktorý ho obklopuje a núti vyrovnať sa s okamihmi každodennosti. Ide o záplavu informácií a slov, plné vtipu, nálady a dobre premyslenej metafory.
Dominantným motívom zostal motív pohybu, ktorý je spojený so Štrpkovým uvažovaním o minulosti i budúcnosti. V básňach plnej dynamiky sa strieda mechanický pohyb techniky so živelným pohybom prírody. Zbierka je správou o súčasnom svete, v ktorej autor interpretuje svet ako nebezpečenstvo vojnových konfliktov a takto vníma i svojho lyrického hrdinu. „Básne sú dynamickým popisovaním situácie cesty. Púť, cestovanie, hľadanie, smerovanie, to všetko patrí k typickým črtám Štrpkovej poézie. Tematizuje sa tu neistota ako produktívny princíp, životnosť, smerovanie. Básne vo vnútri zbierky sa tak stávajú akýmisi meditáciami, zastaveniami či zamysleniami v tempe života.“ (Kasarda, 1996, str. 152)
Súčasný svet, teda Štrpkove jablko je v zbierke nielen obrazom plodnosti, sladkosti či poznania, ale i zmenou – prebúdzajúca sa jarná príroda, tehotenstvo žien či premena chlapca na muža ako napríklad v básni „Vec mužov“
„So spomienkou,
ako som pred rokmi
zliezol nahý z váhy pri odvode,
pred komisiu “schopný bez vady“
Schádzam na pevnú zem.
V prízraku vojny, v ktorej niet
porazených ani víťazov,
pre živú vodu
schopný zavážiť.“ (Štrpka, 1985, str. 32-33)
Štrpka zbierkou vyjadruje i radosť k drobným, k úplne samozrejmým veciam života i k prírodným javom. V básni „Severovýchodný vietor“ sa vraky havarovaných automobilov stávajú súčasťou života. Predstavujú niečo pokojné, ukrývajúce v sebe nostalgiu zabudnutých vecí. A práve severovýchodný vietor, ktorý autor spersonifikoval rozfúkol preč všetko zlé a ťaživé.
„Pri každodenných haváriách na diaľnici
si hvízda v prázdnych vrakoch
a čírych črepinách.
Severovýchodný vietor, si skutočný,
ako je neskutočné všetko
čo si cestou vymýšľaš.“ (Štrpka, 1985, str. 74)
Okrem toho v zbierke hovorí básnik i o láske a o vzťahu medzi mužom a ženou, o téme, ktorú v minulosti len zriedka načrtol. Nejde o vzťah muža k žene v erotickej rovine, ale o komunikatívny vzťah partnerstva, ktorý vytvára základ pre hierarchiu hodnôt.
Ivan Štrpka ako textár skúšal preniesť skúsenosť s tvorbou piesňových textov aj do svojich zbierok. Bola to šanca dať dohromady dve veci, z ktorých vznikne čosi tretie. Jednou takouto zbierkou bola i zbierka „Modrý vrch“, ktorá je koncipovaná ako súbor autorových textov, vytvorených v hudobnej spolupráci s nedoceneným hudobníkom a skladateľom Dežom Ursinym. Zbierka je rozdelená na sedem častí, pričom každá z nich je svojím spôsobom uzavretá. „ V spolupráci s Ursinym vznikla príležitostne, keď som si povedal, že niektorým podnetom sa netreba uzatvárať, ale si treba jednoducho vyskúšať, ako budem na ne reagovať. Nie som spevný typ, pesničkár, aj keď som všeličo rád počúval – jednoducho som sa pokúšal napísať nejaký dobrý text pre Ursinyho, špeciálne pre jeho cítenie muziky a vypálilo to tak, že vznikli veci, ktoré sa s prižmúrením oka dajú považovať za básnička a ako básničky sa vydali“ (Štrpka, 1989, str. 15-16)
Modrý vrch symbolizuje bytie, pohyb za sebou a svojou pravdou, cestu človeka, na ktorej sa zmocňuje diaľok a zároveň sa blíži k sebe samému, a teda k vrcholku svojho života. Hlavne v prvej časti „Pevnina detstva“ sa stretávame s romantickou predstavou čistého života a sveta, v ktorej sa svet a dieťa stotožňujú. Symbol dieťaťa, ktorý sa nesie celou Štrpkovou tvorbou, nepredstavuje len spomienku, ale vlastný zabudnutý obraz človeka, všetky ideály, fantáziu, ktoré človek niekedy nechtiac opúšťa.