F.ŠVANTNER: Sedliak

novela, za dedinou na okraji lesa žije sedliak so ženou pokojnám životom. Uvedomuje si, že existuje vojna, ale nechce s ňou nič mať. Je egoista. Ich pokoj narušili partizáni, ktorí od neho žiadali aby im dával potraviny, ale nemci sa mu vyhrážajú že ho zabijú. Raz nemci zaútočia na partizánov, ktorí mu prinesú raneného žida. Dajú mu prsteň aby sa o neho postaral. Sedliak sa bokí nemcov, chce ho odmiesť do nemocnice, ale odmietnu ho prijať, na ceste domov znenávidí vojaka, chce ho zabiť. Preto ho vyzlečie a nechá ho zamrznúť, ale doma zisťuje, že ešte žije preto ho zabil lopatou a pochoval ho.

Človek v kritických situáciách sa prejavuje ako egoista v snahe zachrániť sa oberuje iných. Autor zdôrazňuje, že skutočne čistým človekom spojeným sprírodou je len ten, ktomu záleží na iných. Celé dielo je tajomné, nevieme, že je vojna, domýšľame si to podľa židov. Dej sa môže odohrať kedykoľvek a kdekoľvek.

František František Dáma


Literárna forma – próza
Literárny žáner – novela zo zbierky noviel Dáma, kde sú zaradené tieto diela : Božia hra,Dáma, Kňaz, Sedliak, List, Ľudská hra

Kompozícia – dejová línia je slabá, dej je prerušovaný myšlienkami, názormi hlavného hrdinu (rozprávača) o vojne, ľuďoch. Celý príbeh rozpráva autor, tak ako to počul od svojho námeho

Charakteristika postáv :
veliteľ vojenskej jednotky – jeho meno nepoznáme, so svojou jednotkou mal za úlohu zaisťovať bezpečnosť hraníc proti zvyškom porazenej poľskej armády. Má dobré srdce, záleží mu na druhých ľuďoch (prejaví sa to keď „dáma“ prichádza zradiť svojho manžela a on si to necháva len pre seba v tajnosti, aby sa o tom nedozvedelo gestapo) Hanbí sa za svoju prácu, pretože vidí čo vojna urobila s ľuďmi.
Dáma – manželka profesora Klosowského, udá svojho manžela, že ukrýva zbraň. Je falošná, v závere nasadá do koča s „panstvom“ a odchádza z mesta

Obsah : Všetko sa začalo na jeseň roku 1939 keď sa „veliteľ“ dostáva do pohraničného mesta Z, ktoré predtým Nemci už vyplienili. So svojím oddielom dostal dôležitú úlohu: zaisťovať poriadok v meste. Zisťuje, že ľudia pri stretnutí s ním sa ho boja a snažia sa vyhnúť jeho stretnutiu. „Hanbil som sa sám pred sebou, aby sa mi vystupovali z cesty šediví starci, vznešené dámy, zhrbené starenky a že neviem usporiadať veci tak, aby ľudia neskláňali tak ponížene až psovsky hlavy a nesťahovali plecia, keď sa majú so mnou stretnúť. Bol som praobyčajný človek, vari malichernejší ako sú oni, že nemám nijaké nároky voči nim a že som tu vlastne len preto, aby som ochraňoval ich životy, strážil ich majetky, upevnil poriadok...“ Veliteľ nariadil v meste aby každý kto vlastní zbraň ju odovzdal, pretože sa mu dostali do uší správy o zákerných vraždách spáchaných najmä ženami na nemeckých strážach alebo jednotlivých vojakoch. V jeden deň príde za ním jedna veľmi záhadná dáma. Už predtým ju pozoroval pred svojimi oknami ako vystávala pri fontáne. Spočiatku bol ňou veľmi očarený. „V každom prípade nebol to obyčajný zjav. Nechcelo sa mi veriť, že by patrila k tým, ktorých ženie hriešna vášeň do ulíc. Nevyzerala na to. No do vedomia drala sa mi myšlienka, že len tak náhodou sa nepostavila pred moje okno, že vari najbližšiu chvíľu bude pre mňa niečo znamenať...“ Veliteľ sa nemýlil. O chvíľu prišla žena za ním, že s ním musí hovoriť v súrnej veci.

Rozhodla sa, že udá profesora Klosowského, ktorí vlastní zbrane a ukrýva ich doma v knižnici. Veliteľ bol znechutení tým že sa taká dáma znížila k udavačstvu a nepáčilo sa mu, že sa starala do jeho povinností. „Aká opovážlivosť. Tá dáma ma prišla upozorniť na plnenie mojich povinností a nemýlilo ju, že ide vlastne o jeden život. Aká bezcitnosť!“ Keďže mu záležalo na živote iných ľudí, tak sám dal prehľadať byt Klosowského a dal si ho predvolať. Po vypočutí zisťuje, že aj keď sa našiel u neho brovning, profesor o zbrani nevedel a je mu jasné, že mu niekto zbraň podhodil z pomsty. Veliteľ pustil profesora a o prípade sa nikomu nezmienil. „Azda to bol predsa niekto z jeho bývalých žiakov, lebo kto len raz videl šedivého a chatrného starčeka musel nadobudnúť presvedčenie, že je schopný iba zbierať a vysúšať zelinky. Preto s spokojným svedomím mohol som priestupok prehliadnuť a nešťastníka prepustiť.“ O dva dni ho kamarát zavolá do kostola kde spomedzi preplneného chrámu si všimne len jednu osobu. Bola to záhadná pani, ktorá stála vpredu v neprehliadnuteľných čiernych šatách. Dokonca aj tvár mala zahalenú. V kostole každý s ňou súcitil. Pri východe z chrámu spoznáva záhadnú ženu. Kamarát mu vysvetlí, že je to žena istého profesora botaniky, ktorého odviedlo gestapo, lebo ukrýval vo svojej knižnici zbrane. Dáma mizne v koči za rohom ulice...