Hana Zelinova-Anjelska Zem

     „Hana moja, z teba nikdy spisovateľka nebude. Píšeš a nežiada sa ti pritom kvapôčka kávy, nieto more. Víno nemáš rada, šestnásťročné môžu popri tebe prejsť aj nahé a neobzrieš sa za nimi, nefajčíš ani Zorky, tobôž fajku a na lásku máš iné meradlo, ako mal biblický Šalamún...“ – napísala si raz pre seba spisovateľka Hana Zelinová. Možno aj vďaka takýmto morálnym zásadám sa jej podarilo napísať také úžasné dielo ako je „Anjelská zem“. Píšem úžasné dielo, pretože podľa mňa úžasné naozaj je. Za posledných pár rokov je to jedna z mála kníh, ktorá ma úplne dostala. A môžem povedať, že z celej povinnej literatúry môjho, zatiaľ trojročného, štúdia na vysokej škole má u mňa jednoznačné prvenstvo. Práve preto som si ako predmet mojej seminárnej práce nemohla vybrať nič iné ako „Anjelskú zem“.

   Skôr, ako sa začnem venovať „Anjelskej zemi“, by som stručne priblížila autorku Zelinovú samotnú. Hana Zelinová (20.7.1914), vydatá Havlátová, ako rodáčka z Vrútok ľudovú a meštiansku školu vychodila v rodisku. V Bratislave navštevovala učiteľský ústav. V rokoch 1937 – 1938 pôsobila ako redaktorka Slovenského východu a Novostí v Košiciach. Počas vojny žila v Prešove a v Bratislave, kde sa venovala aj literárnej činnosti. Po vojne dva roky viedla košické nakladateľstvo Svojeť a v rokoch 1950 – 1954 pracovala ako vedúca materiálno-technického zásobovania v podniku Obnova v Bratislave. Neskôr bola odbornou referentkou pre investície v Západoslovenských vodárňach a kanalizáciách v Bratislave. Na literatúru nezanevrela a po tejto činnosti pôsobila ako redaktorka v detskom časopise Zornička. V roku 1979 jej bol udelený titul zaslúžilej umelkyne. Jej hlavná literárna činnosť začala v roku 1933, kedy začala uverejňovať prozaické príspevky v novinách a v rozhlase. Debutovala zbierkou „Zrkadlový most“, po ktorom jej vyšlo množstvo divadelných hier, románov, poviedok,...(napr. „Ktosi je za dverami“ /1944/; „Prístav pokoja“ /1944/; „Diablov čardáš“ /1958/; „Jakubko“ /1959/; „Alžbetin dvor“ /1971/ a množstvo iných)

   Hana Zelinová sa generačne radí k Maši Haľamovej, Margite Figuli, Márii Rázusovej-Martákovej. Pre tieto autorky sebarealizácia na báze národnej myšlienky stratila inšpiratívnosť.  Národovedectvo, ktoré mohlo pre slovenské autorky znamenať čiastočnú identifikáciu s mužským svetom, bolo nahradené vedomím výlučného ženstva. Popri tomto prvku obsahujú Zelinovej

- 1 -

diela rad stereotypných detailov („kamenný dom“), dvor ako priestor pre rozohranie rodinnej ságy, rodinné tajomstvo /prekliatia/ zaťaženie, puto, takmer vždy matriarchát, častý fyzický handicap, excentrickosť postáv, cirkusant, Cigánka...

   Trilógia „Anjelská zem“ pôvodne vychádza  v rokoch po oslobodení (1946). Pozadím jej tvorivosti sa stal módny vplyv severskej naturistickej prózy. Toto zapríčinilo, že autorka sa v zápase o povojnový charakter slovenskej literatúry nedostala do určujúceho prúdu. Navyše v polemike okolo problému „anjelských zemí“ sa jej tvorba stala predmetom kritických výčitiek. Autorka sa svojou trilógiou odkláňala od sveta konkrétnej spoločenskej skutočnosti do sveta pseudoproblémov, rôznych nelogických vzťahov a vykonštruovaných postáv. Svojimi výnimočnými nekonfliktnými postavami a osobitým prostredím však nechtiac dokázala neplodnosť ďalšieho vývinu tohto typu románovej epiky. No a kritika dišputovala o tom, či Hanu Zelinovú inšpirovala severská literatúra (najmä diela Selmy Lagerlöfovej) alebo je spisovateľka sama od seba schopná vytvoriť prostredie podobné anjelskej zemi.

   Trilógia „Anjelská zem“ (1946), „Hora pokušenia“ (1948), „Dievočka, vstaň!“ (1948) sa stala prostriedkom, ktorým sa autorka odpútala od skutočnosti. Tretie vydanie trilógie „Anjelská zem“ – „Hora pokušenia“ – „Voda milosti“ (1994) umožňuje s odstupom takmer polstoročia staro-novú lektúru. „Anjelská zem“ je oslavou patriarchálnych vzťahov, života v nenarušenej prírode, lásky k pôde-živiteľke, vytrhnutej lesu v pionierskych časoch zakladania rodových sídel. Nad týmto svetom vládne prísny mravný zákon. V centre diela je postava Valérie, na ktorej analýzu by som sa chcela zamerať a ktorá ako žena predstavuje osobnosť hrdú, silnú, no zároveň veľmi citlivú a rozvážnu. I keď sa v priebehu deja jej charakter mení, stále zostáva Valériou Baltazárovou.  Hana Zelinová raz v jednom rozhovore o svojom živote povedala: „Aký bol môj život? Ak by som ho mala prirovnať k farbám, tak aj dúhový, ale aj pošmúrny. Napospol taký prežívajú všetci ľudia. Svietilo v ňom slniečko, aj sa v ňom zablyslo, aj v ňom zahrmelo.“ Ide mi o dokázanie toho, že práve takýto život prežila aj samotná hrdinka „Anjelskej zeme“ – Valéria Baltazárová / Kordová.  

-      2 –

   Hana Zelinová tvrdí, že „je dobre byť v kontakte so svojimi čitateľmi“. Je jasné, že ženskému svetu lepšie porozumie žena – autorka, a teda slovenskému svetu najlepšie porozumie slovenská autorka. To znamená, že dielo o žene by mala napísať žena. Takéto dielo má so sebou priniesť potešenie i poučenie pre život, i poskytnúť žene útechu.  Zelinovej „Anjelská zem“ toto potešenie, poučenie ale i útechu  skutočne prináša. A to  nielen hlavnej hrdinke príbehu Valérii, ale i čitateľkám, ktoré sa dokážu zžiť s touto hrdinkou možno nielen pri čítaní tohto diela. „Anjelská zem“ nám dáva možnosť zamyslieť sa nad sebou samým, nad svojím myslením a konaním aj v našom bežnom, reálnom živote. A možno tak, ako Valéria sa snažila správať podľa vzoru svojho otca, tak aj my si možno povieme: ,Ako by to asi urobila Valéria Baltazárová?´            

   Valéria je členkou patriarchálnej rodiny hrdého rodu Baltazárovcov. Na čele rodu stojí Valériin otec Hilárius Baltazár, ktorý sa vo svojej dcére vidí a akoby v nej znovu ožíval. Valéria bola jeho spojivom so životom – „V kútiku srdca, celkom na dne, má skrytý obrázok dievčaťa, ktoré nikdy nevidel, ale s ktorým sa večermi zhováral. Tak si totiž predstavoval dievča, aké si malo prísť na generálkin majer po jeho srdce. Neprišlo však: ...je možné, že sa ešte nenarodilo a ak sa narodilo, tak potom prišlo na svet z jeho srdca a hovorilo mu: otec. Pre toto ju mal tak veľmi rád. Svoju Valériu.“ Je paradoxom, že síce nie v počiatku diela, ale s jeho chýliacim sa koncom sa vo svojom otcovi vidí zase Valéria. Aj keď Hilárius už nie je medzi živými, Valéria sa s ním dokáže rozprávať a dokáže konať tak, ako by konal sám jej otec. Tento jej vzťah k otcovi a k samotnej Anjelskej zemi musí však počas diela prejsť dlhým vývinom. Valériina životná púť za šťastím, mierom a pokojom ľudí žijúcich na Anjelskej zemi jej prinesie mnohé prekážky a skúšky, ktoré zdoláva niekedy svojou hrdosťou a pýchou, inokedy zase pokorou a láskou k blížnemu.

Dovolil jej všetko, čo chcela, a ona mu za to odplácala lásku láskou. A tak pre Valériu získa i kus zeme,

-      3 –

ktorú nazve „Anjelskou zemou“. Anjelská zem zachytáva Zelinovej podobu raja – teplo, svetlo, dostatok. „Zem je tu najžírnejšia, voda najsviežejšia a slnko najteplejšie.“ Zem, ktorá toto poskytne, je anjelskou. Zem a dom na nej postavený sú bezpečím, útočiskom pre spoločenstvo založené na hlase krvi. Komunita anjelskej zeme však prichýli i zmrzačených, slabých, nešťastných, prenasledovaných, trpiacich. Najvyšším zákonom komunity je prežitie. Zelinovej postavy sa najviac obávajú zraniteľnosti a nedostatku. Obranou proti pominuteľnosti je v ich chápaní vlastnenie – a vlastnenie zabezpečuje kontinuitu. Hilárius sa svojej zeme zmocňuje, ovláda ju prácou a veľadí ju. Valéria, podobne ako väčšina ženských postáv, si svet spočiatku privlastňuje cez zmysly, po uvedomení si kúpnej sily svojho ženstva prichádza k hromadeniu vecí. Je to malicherné gesto sebazáchovy rovnako ako obranná múdrosť druhu.