Jej chybu z mladosti jej po rokoch pripomenie jej kedysi potencionálny ženích Imro, ktorého stretne v meste. Zamyslí sa nad sebou a s ľútosťou si uvedomí, že tento chlap plný života a sily mohol byť dnes jej. Zamyslí sa i nad tým, aký život by mohla viesť po boku tohto muža, keby v minulosti nemyslela na plyšový album a biele šaty Gizely Kordovej. Smúti za Anjelskou zemou a chce vedieť, akí ľudia tam žijú dnes. Odpoveď, ktorú dostane, Valériu iba uistí o tom, aká ďaleká bude spiatočná cesta medzi ľudí, z ktorých vyšla: „Tam na Anjelskej zemi je prostredie vždy rovnaké. Ani ľudia sa tam nemenia.“ V horúčkach však zúri a kričí: „Nenávidím ich! Všetkých! Myslia si, že len tam u nich môže človek žiť spravodlivo a že všade inde sa hreší!“
I keď sa charakter Valérie časom mení, túžba oslňovať ľudí okolo nej ju stále neprechádza. Vie, že rovesníčky prevyšuje svojou krásou a eleganciou. Každá žena v meste sa túži čo i len trochu podobať Valérii Kordovej. Nikdy nevedia, odkiaľ má krásny hodváb na šaty, odkiaľ nový klobúk, ako prišla k novému účesu... Valéria sa v meste stala módnou ikonou a veľmi ju teší to, keď vidí márnu snahu žien podobať sa jej. Vždy sa snaží prejsť im cez rozum. Robí to veľmi rafinovane. Červené plesové šaty si vyloží zo skrine práve vtedy, keď príde návšteva. Správa o týchto šatách sa roznesie po celom meste veľmi rýchlo. V deň plesu má zázrakom každá žena na sebe červené šaty rovnakého strihu. Iba Valéria príde posledná a zabávajúcich sa očarí bielou róbou. Nie
- 7 –
vždy sa jej však darilo mať každý kúsok vo svojom šatníku najoriginálnejší. Jednej z Kordových dcér závidí krásny klobúk s veľkými perami, preto aj napriek neznesiteľnému teplu ju teší to, keď si ho Magdaléna zloží z hlavy.
Túžbe vrátiť sa domov jej znovu oživí Rózin červený muškát prinesený z Anjelskej zeme. Uvedomí si, že na Anjelskej zemi všetci niečím prispeli. Všetci okrem nej. „Len ona neprispela ničím, ale ona ani nevedela, že na Anjelskej zemi stavajú, že sa na nej rodia a ženia.“ Priznáva si ale, že za sedemnásť rokov zabudla robiť najzákladnejšie ženské práce ako priasť, bieliť, vyšívať. Preto rozmýšľa, čím by prispela, keby mohla, čo by mala dať, aby dokázala, že patrí medzi nich, hoci pri nich už nie je a nevolá sa tak ako oni. Jej túžba rastie, až kým sa nedostane do stavu medzi bdením a spánkom. Predstavuje si Anjelskú zem a vidí ľudí žijúcich na nej a súčasne vie, že ona musí ísť za nimi do veľkej kuchyne, „kde pred sedemnástimi rokmi zastal čas“.
Vo svojom vdovskom stave Valéria predsa len spoznáva lásku. Aj keď si to zo začiatku nepripúšťa, zaľúbi sa do Piláta: „Všetko sa v nej chvelo, spievalo, najradšej by bola vykríkla, aká je šťastná.“ Uvedomuje si, že Pilát ju ľúbi a chce sa za neho vydať. Ani toto životné šťastie jej však nebolo dopriate. Netušiac, že Piláta miluje jej dcéra Klára, oznámi svoj úmysel o vydaji priateľke Ernestíne. Jej dcéra keď to počuje, odpadne a neskôr sa pokúsi spáchať samovraždu skokom do rieky. Valéria sa preto kvôli materinskej láske k dcére vzdá Piláta v prospech Kláry. V stave zúfalstva sa však snaží odolávať vábeniu rieky. Voda jej sľubuje ticho a odpočinok. Uvedomí si, že „Valéria Baltazárová sa nikdy ničoho nebála, ale Valéria Kordová sa bojí.“ Valéria ani len netuší, že tá istá rieka, ktorá ju láka a volá, tá preteká Anjelskou zemou. Tu nastáva zlom v diele, kedy začínajú Valériine rozhovory s mŕtvym otcom. Silu vstať a vrátiť sa do kamenného domu jej dáva Hilárius, keď jej hovorí: „Takto sa, dcéra moja, zo života neodchádza.“
V dome si Valéria znovu prezerá plyšový album. Aj po osemnástich rokoch je posledná strana prázdna a ani po osemnástich rokoch tam nedokázala vložiť svoju fotografiu. Valéria vie, že ani po týchto rokoch nechce byť Kordová.
Tretia časť trilógie je tvorená vyriešením osudov veľkej rodiny Hilária Baltazára a návratom Valérie na Anjelskú zem. Pred návratom sa však Valéria
- 8 –
musí vyrovnať so stratou dcéry a s tým, ako sa postará o vnučku Silviu-Valériu. Po Klárinom pohrebe sa rozhodne vrátiť domov a preto rázne zavelí: „Baliť! Ideme na Anjelskú zem!“ Zo svojho kedysi vysnívaného domu si vzala iba svoje veci, všetky ostatné nechala tak, ako to mávala Gizela Kordová. Vstupom na Anjelskú zem Valéria spolu s lakovanými črievičkami necháva na zoranej zemi i svoju panskú hrdosť. Stane sa človekom, ktorý „po dlhej tme otvorí oči do svetla.“ Vracia sa jej i stratená nebojácnosť a hovorí: „Život potrebuje smelých ľudí, nie bojkov!“ Anjelská zem sa aj tu prejaví vo svojej anjelskej láske. Valérii nikto nevyčíta jej chyby z mladosti a medzi seba ju prijmu tak, akoby sa vrátila z nejakého obyčajného nákupu. Na Anjelskej zemi sa stáva Valériou dokonca i pre svoju vnučku. A stáva sa nielen čeľadnou matkou, ale Hiláriom samým. Nikdy sa neriadi len podľa seba, Anjelskú zem riadi tak, ako by to urobil aj Hilárius Baltazár. Prichádza tu tak k cyklickému návratu – darkyňou Hiláriovej zeme bola nevydatá majiteľka majera, žena s podobami „dobrej starej matere“ a „generálky“.
Toto boli premeny a rôzne charaktery Valérie Baltazárovej, či už ide o jej vzťah k Anjelskej zemi, ľuďom, hodnotám nielen hmotným, ale i morálnym. Valéria Baltazárová je síce postavou ženskou, ale môžem povedať, že z môjho pohľadu je to tak z polovice. Nekoná vždy iba podľa svojej vôle, ale i podľa vôle a charakteru svojho otca. Niekedy sa dá povedať, že otec rozmýšľa za ňu. Preto by som ju bližšie nešpecifikovala ako postavu čisto ženskú.
Po rokoch trpkých skúseností a sklamaní sa Valéria vracia domov s poznatkom, že šťastie nie je v bohatstve, ale v produktívnej práci. A tu už môžeme hovoriť o harmónii ducha i tela.
Anjelská zem je sebestačná, má svoje hodnoty a svoj zákon, vrátiť sa naspäť hore možno len po prekonaní očistca. Rozpad mýtu Anjelskej zem završuje vypuknutie prvej svetovej vojny.
V diele si čitateľ môže všimnúť i príklon k romantizujúcemu príbehu s rozprávkovou štylizáciou. Môžeme povedať, že svojou fantastickosťou a harmonickosťou je vzdialené od reality človeka povojnovej doby. Práve preto sa „Anjelská zem“ stala jedným z podnetov, ktoré vyvolali kritické polemiky.