„Vedenie je moc, ale moc bez lásky nás dovedie jedine k záhube.“
Francis Bacon
(Hamada, 1994, s, 1999)
„Po štúdiách na Karlovej univerzite a Sorbonne začal Dominik Tatarka roku 1939 učiť na gymnáziu v Žiline. O tri roky prestúpil na školu rovnakého typu do Martina a s týmto mestom, presnejšie s Maticou slovenskou, sú spojené aj spisovateľove tvorivé aktivity od konca 3O. do polovice 40. rokov. Prejavilo sa to nielen v tom, že Matica slovenská mu v redakcii jej vtedajšieho tajomníka Stanislava Mečiara vydala roku 1942 prvú knihu V úzkosti hľadania, ...“
(Jančovič, 1999, s. 27)
V úzkosti hľadania – súbor poviedok a noviel, v ktorých autor analyzuje vnútorné, mravné a predovšetkým existenčné otázky človeka, ktorý „hľadá“ stratené istoty. Dobová kritika prijala túto zbierku ako jedno z najlepších diel slovenskej literatúry, Dielo, ktoré objavilo nový pohľad na človeka ako jednotlivca i svet.
Tatarkovými základnými životnými pocitmi sú osamelosť, hnus, izolovanosť, otrávenosť a úzkosť. Napriek tomu bol proti priradeniu svojej tvorby k existencializmu. Stretávame sa tu totiž so slovenským variantom tohto umeleckého smeru, ktorý je ovplyvnený nielen autorovou osobnou skúsenosťou, ale aj našou kultúrnou tradíciou. Od začiatku svojej tvorby je taktiež ovplyvnený filozofiou španielskeho autora Miquela de Unamuna. Práve v zbierke noviel V úzkosti hľadania sa prihlásil k tomuto básnikovi a filozofovi. Tatarka stelesnil vo svojej tvorbe Unamovu túžbu, vieru v nesmrteľnosť človeka a záujem oň, ako o nevyčerpateľnú ľudskú bytosť:
„Vieš, nehovorím o človeku, pokiaľ je predmetom anatomického, biologického štúdia, pokiaľ je vykonávateľom spoločenských funkcií, ale o človeku, pokiaľ sa upína k nemu naša túžba, náš smäd ustavične prahnúci, potreba sympatie a lásky, naša úzkosť, ako ním zaľudniť priestor duše, ustavične sa rozrastajúci láskou a smädom.“
(Hamada, 1994, s. 197)
Tatarkov pocit, „tragické je byť človekom“, má však aj kresťanskú podobu. I v tomto nadväzuje a rozvíja Umanovu koncepciu filozofie.
„K Bohu živému, k Bohu ľudskému nemožno totiž dospieť cestou rozumu, ale cestou lásky a utrpenia. Rozum nás od neho skôr vzďaľuje. Nemožno ho najprv poznať a až potom milovať: musíme ho milovať skôr, než ho poznáme, túžiť po ňom, cítiť po ňom hlad. Poznanie Boha vyplýva z lásky k Bohu, a v tomto poznaní je máločo rozumové, ak nie vôbec nič. Lebo Boh je nedefinovateľný, „ hovorí Unamo.
(Hamada, 1994, s. 198)
Tatarka obohatil svoj variant existencializmu o Unamovu filozofiu lásky. Popri klasickej existenciálnej otrávenosti a vyprahnutosti, je tu evidentne prítomná túžba po človeku, po láske, či po Bohu. Prostredníctvom tejto túžby a hľadania sa človek z Tatarakových noviel pokúša dostať zo svojej izolovanosti a samoty. Prebieha v ňom neutíchajúci boj, lebo:
„Človek je nerozhodný, je plný rozporov. ...taký, ktorý tvrdí veci, čo si protirečia, človek rozumu a boja, ako o sebe povedal Jób: človek, ktorý jednu vec vraví srdcom a jej opak hlavou a ktorý tento boj učinil vlastným životom.“
(Hamada, 1994, s. 198)
Všetkými novelami zbierky sa prelína už spomenutý motív hľadania. Dôležité a podstatné nie je ale ani tak to, či je úspešné alebo nie, ale to, že prebieha. Postavy hľadajú rôzne veci. Zmysel života, odpovede na otázku „Prečo?“, ale hlavne „Ako?“. Protagonisti, akoby vyvrhnutí zo sveta, ľudskej spoločnosti, nemôžu nájsť pokoj, miesto, kde by si oddýchli. Cítia, že svet, alebo oni, nie je v poriadku, ale nevedia, ako to majú vyriešiť. Proces hľadania, jeho hodnota a podstata spočíva v tom, že postavy sa nevzdávajú. Napriek pocitom, ktoré ich prenasledujú, nevzdávajú sa a skúšajú sa nájsť východisko. Pravdaže, nie vždy, ba dokonca často, je táto snaha nenaplnená. Hľadanie sa skončí, no výsledok je v konečnom dôsledku pre postavu negatívny. Býva ním i smrť. Dalo by sa však uvažovať aj nad alternatívou, či pre niektorých ľudí by výsledkom úniku zo života, ktorý sa pre nich stal neznesiteľným, nebola prijateľnejšia smrť, než „prešľapovanie“ na mieste zvanom život. Nech je však akokoľvek, je nepopierateľné, že Dominik Tatarka obohatil slovenský, svoj existencializmus práve o kategóriu hľadania. Hľadanie, ako nádej, slúži ako prostriedok na vývaženie negativizmu a tragiky života.
„Tatarka zastával názor, že autor prózy má byť sujetovým básnikom. Sujet sa mal stať základným poetizačným postupom. Teda už nie viac metafora, ale básnický sujet. Sujet, ktorý neohraničoval skutočnosť, ale nanovo ju vytváral pomocou sna, tzv. snovej imaginácie. I Oskár Čepan vo svojom typologickom členení lyrizovanej prózy zaradil Tatarku do jej poslednej fázy, tzv. imaginatívno- intelektuálneho realizmu. Na rozdiel od ostatných autorov lyrizovanej prózy neozvláštňuje fabulu štylistickými prostriedkami. Vyhýba sa metaforám, obrazným pomenovaniam, alebo ich obmedzuje na minimum.V každej novele je iba niekoľko postáv, ktoré psychologicky dokresľuje. Namiesto logického používa asociatívny kompozičný princíp.“
(Petrík, 1990, s. 108-113)
V ďalších častiach mojej práce sa pokúsim o analýzu vybraných noviel. Moja snaha bude smerovať na zachytenie a objasnenie základných kategórií Tatarkovho existencializmu i hlavných ideí diela súčasne. Ako prvej sa budem venovať novele Ošiaľ.