Pred zrkadlom
Protagonistkou príbehu je dievča, ktoré stojí pred zrkadlom. Autor cez vnúrto tejto postavy podáva obraz jej minulosti i prítomnosti. Zároveň odhaľuje dva pohľady na svet, jeho dve stránky. Prvú stránku sveta tvorí spoločnosť, jej konvencie, všednosť, stereotypnosť a pokryteckosť. Viditeľné je to hneď v úvode novely, kde nám autor ponúka obraz zabávajúcej sa spoločnosti s jasne ironickým podtónom. Hoci príležitosť je slávnostná a mala by byť na úrovni, odhaľuje jej skutočnú tvár:
„Polhodina, ktorú si vyžadovala dôstojnosť rodiny Maršalovej a iných rodín s nájomnými domami a vkladnými knižkami, minula s úderom na mestskej veži.“ (Tatarka, 1997, s. 154)
Túto stránku života reprezentuje i dievčinina rodina a dôvod konania sa plesu. Tu sa má rozhodnúť, ale v podstate už dávno je, o jej budúcnosti, konkrétne jej manželovi. Samozrejme, ide o manželstvo kvôli majetku, nie láske:
„Slečinka, poď už, už si sa dosť nakochala, ocko je riaditeľom cukrovaru, najmä má v ňom účastniny. Ale vieš, kto som ja? Poslanec, budúci veľký človek.“ (Tatarka, 1997, s. 155)
Svet pokryteckosti a účelovosti prezentuje rodina dievčaťa. O jej osude rozhodujú čiste účelovo a pragmaticky, jej sny alebo túžby sú irelevantné a nikoho nezaujímajú. Také je i postavenie žien:
„Kým ťa chlap nedostane do postele, rob si fóry, aby si potom nemyslel, že si len na neho čakala.“ (Tatarka, 1997, s. 155)
„Matka a otec majú vlastné náhľady na výchovu. Aby ich dcéra čím menej myslela, ..., zamestnávali ju tenisom, kŕmením kanárikov,.. . Medzitým zabudla na seba, i na to, o čom kedysi snívala.“ (Tatarka, 1997, s. 161)
Jej rodina, ples, príležitosť pri akej sa konal, ľudia a ich hodnoty, správanie, to všetko prezentuje svet rozumu bez citov. Svet umelý, neautentický, vytvorený. Priestor, v ktorom je človek uväznený a už si to často ani neuvedomuje. V tejto situácii sa nachádzalo i dievča. Počas toho, ako stálo pred zrkadlom a pozorovalo sa v ťažkých brokátových šatách si však náhle spomenula. Začali sa jej vynárať potlačené spomienky z detstva, v ktorom cítila snáď i lásku a život prežívala intenzívne a sponntálne. Súčasťou jej spomienok bol jej Veľký bratranec, jej prvá láska:
„V neskutočnom priestore zrkadla i predstavy o sebe, kde sa tak nečakane prepadla, našla tvár Veľkého bratranca, prímením Ďaleký.“ (Tatarka, 1997, s. 156)
Prvú časť spomienok tvorí ich dobrodružstvo, keď prešli zakázaným mostom k čiernemu jazeru. Už názov „zakázaný“ má v sebe príchuť niečoho tajného, intenzívne emocionálneho. A skutočne, dievča si na túto príhodu spomína, ako na niečo zázračné, čo sa snáď ani nestalo. Dotyky prvej telesnej lásky v nej však zanechali trvalé stopy. Druhá časť spomienok sa odohráva o niečo neskôr, keď Veľký bratranec prišiel na návštevu. Následkom istých impulzov ako prezeranie rodinných albumov dôjde k tomu, že dievčina si oblečie mušelínové svadobné šaty svojej mamy. Vtedy sa odohralo niečo zvláštne:
„Už nikdy, nikdy vás taký neuvidím, ani nikdy nikto na svete. Ja som jediný vyvolený svedok zázračnosti, ktorá sa mi zjavila. Že i kvet, ktorý pred vaším zrakom rozpukol, jej zázračnosť.“ (Tatarka, 1997, s. 160)
Počas tohto stretnutia nedôjde k žiadnym telesným dotykom, no myslím si, že práve táto chvíľa v nich zanechala ešte trvácnejšie stopy. Už nešlo o fyzickú stránku lásky, ale duševnú, plnú intenzívnych, čistých citov. Touto spomienkou sa zároveň preberá zo svojho snenia a ocitá sa opäť v ťažkých mušelínových šatách pred zrkadlom a pred rozhodnutím, ktoré poznačí celý jej budúci život. Zrazu si uvedomuje odlišnosť toho, aká bola, nevinná, čistá a toho, aká je teraz. Zmenila sa na ženu bez tváre, bez vlastnej životnej aktivity, túžob. Toto poznanie ju rozplače. No príbeh nekončí odmietnutím svojho „osudu“, naopak. Hoci vie, čo ju čaká, neodmieta to a podriadi sa. Je príkladom človeka, ktorý rezignuje na vlastné city a právo na šťastie:
„.., hneď sa snažila zaplašiť každý tieň z plesu, z jej plesu, ktorý ju stál pri dnešnej drahote 3680 korún.“ (Tatarka, 1997, s. 162)
Ľudskú potrebu po sympatii, porozumení, láske tu vystriedala potreba majetku, spoločenského postavenia a neprekáža, že sa týmto človek uvrhne do osamelosti, života – prežívania bez citov a šťastia.
Pach
V tejto novele sa autorovi podarilo zobraziť vojaka – človeka, ktorého hlboko poznačila vojna. Mladý dôstojník sa po vojne snaží vrátiť a splynúť s bežným, normálnym životom. Ožení sa a svoju manželku má rád. I ona je s ním šťastná. Dôstojník má však dve tváre. Prvá je pozostatkom vojny. Všetky spomienky, predstavy, pocity špiny, hnusu, toto všetko ho prenasleduje, aj keď sa snaží zabudnúť, nedarí sa mu to. Druhou stránkou je snaha prispôsobiť sa, zaujať miesto, rolu, ktorá mu v spoločnosti, v manželstve prináleží. Trpí rozdvojenosťou osobnosti.
Príbeh sa začína príchodom novomanželom na svadobnú cestu do Teplíc. Nepovedali o tom nikomu. Aj v hoteli na recepcii nechápe, prečo sa od nich očakáva, že sa budú bozkávať, iba preto, že sú novomanželia:
„Oni si mysleli, že sa budeme pred nimi bozkávať. Ale prečo by sme sa mali pred nimi bozkávať?“ (Tatarka, 1997, s. 164)
Prvé dni prebiehajú normálne. Jeho žena je šťastná a jeho neprenasledujú žiadne spomienky. Hoci autor zobrazuje vo svojich novelách neschopnosť a nemožnosť nadviazania akéhokoľvek vzťahu medzi ľuďmi, nieto medzi mužom a ženou, tu sa zdá byť situácia odlišná:
„Neprestajne mam chuť na teba, rozvoniavaš mi. Nadýchal som sa ťa, na nič nemyslím. To je dobre, to je najlepšie, nadýchal som sa éteru. „ (Tatarka, 1997, s. 169)
Situácia sa však mení, keď raz na prechádzke zbadá malú skalku a musí na ňu stále myslieť. Nasledujúceho dňa neodolal a vzal si ju, hoci ešte netušil na čo mu bude. Manželka sa začne vyzvedať, čo to má, na čo mu bude. V tej chvíli dochádza k obratu. Jeho pohľad na ňu sa mení:
„Hlúpo, žensky si sa dozvedala. Odporná si sa mi zvidela. Znenávidel som ťa.“ (T., s. 169)
Od tej chvíle ako si vzal ku sebe skalku, nenachádzal pokoj. Používal ju na brúsenie dýčky. Tento akt sa opakoval ako refrén, alebo predzvesť niečoho zlého. Podvedome ho začali prenasledovať zlé predstavy a vracať pocity z hrôz prežitých na vojne. K nim patril i ohavný obraz tváričky mŕtveho dieťatka. Nech robil čokoľvek, alebo išiel kamkoľvek nemohol sa zbaviť hnusu a zápachu, ktorý ho v jeho predstavách sprevádzal:
„Civiem, čakám, bohvie čo ma má rozptýliť, odviesť od šialenej predstavy, že ruky po lakte, nohy po kolená mám krvou premočené, že som sviňa, že som sa už nezabil.“ (Tatarka, 170)
Ešte si síce uvedomuje realitu, no je nútený zvádzať so sebou vnútorný boj. Tápa medzi minulosťou a prítomnosťou, medzi snom a skutočnosťou a prestáva sa v nich orientovať. Čoraz viac sa stráca vo svojich bludných predstavách a uvedomuje si, že tieto pocity nezmiznú. Nechápe, ako môžu ľudia i jeho žena chcieť, aby bol normálnym človekom:
„Keby som bol človek, nebol by som tu, nenosil by som na sebe túto uniformu,...Ja som sem prenikol v tanku, sto ráz som umrel, v tanku sa upražil, ako môžeš chcieť, aby som bol ešte človek, nijaká opásnosť pre mňa neplatí.“ (Tatarka, 1997, s. 171)
Keď žena ráno odišla, vstal a začal si brúsiť skalkou dýčku. V tej chvíli bol stratený. Predstava za predstavou mu prebiehali mysľou, nedávali zmysel a nedali sa zastaviť. Celý dojem umocňoval neustále prítomný refrén s brúsením dýčky:
„Dýčku si brúsi ostrou skalkou muž. To nie je pravda. To je zlý sen. Treba len vykríknuť, aby sa to stratilo.“ (Tatarka, s. 172)
„Keď sa mu podarilo odpútať zrak z ostria dýčky, všetko, čo videl okolo seba, bolo celkom nepravdepodobné: uzavretý priestor, beznádejne stratené veci v ňom, kytica ruží na stole. Pach zhnitej vody vo váze stúpa ako vlákna dymu.“ (Tatarka, 1997, s. 173)
Určitý čas sa ešte snažil zaháňať tieto myšlienky. Pach krvi, hniloby ho však prenasledoval všade. Cítil ho i z ruží, ktoré kúpil žene, no potom zrezal, lebo páchli. I stará žena, ktorá tieto kvety predávala mu pripomínala smrtku. Jeho spomienky a chorobné predstavy ho celkom ovládli až do tej miery, že uskutočnil svoje predstavy a:
„Do jamky nad kľúčnou kosťou jej namočil dýčku, čakal, kým nevyvrie pramienok, neroztečie sa jej pomedzi prsia.“ (Tatarka, 1997, s. 178)
Na tento čin si spomenul pri alkohole a kartách. Rozklad jeho psychiky bol nenávratný, nezniesol tlak vojny, spomienok na ňu. Nebol schopný zaradiť sa do spoločnosti a normálne žiť. Hoci hľadal spôsob, ako by mohol byť šťastný, toto hľadanie bolo neúspešné.