Vypracoval: Mgr. Tomáš Godiš
Hermeneutika
Hermeneutika je filozofický prúd 20. storočia. Za zakladateľa sa považuje Hans-Georg Gadamer. Hermeneutika sa definuje ako náuka o vysvetľovaní textov a ich chápaní. Pojem „Hermeneutika“ pri tom pochádza z gréckeho slova „hermeneuein“ čo znamená „prekladať“, „tlmočiť“ a gréckeho slova „hermenéus“ – „vykladač“, „prekladateľ“. Hermeneutiku však poznali už v starovekom Grécku, kde sa chápala ako umenie. Bolo to umenie výkladu biblických textov a náboženských dogiem. Gréci toto umenie pomenovali podľa posla gréckych bohov Hermésa (práve Hermés prinášal ľudom správy z hory Olymp).
Hans-Georg Gadamer (1900 – 2002) 
Hans-Georg Gadamer sa považuje za zakladateľa filozofického smeru hermeneutiky. Narodil sa v roku 1900 a dožil sa veľmi vysokého veku - 102 rokov. Bol žiakom M. Heideggera a bol ním veľmi ovplyvnený. Rovnako mal na neho vplyv aj W. Dilthey a E.Husserl.
Vo svojej filozofii vyzdvihuje jazyk a pojmy, ktoré nevyhnutne spája s bytím. Jazyk nám ukazuje čo je, i to čo bolo a vďaka nemu dokážeme poznať aj sami seba. Gadamer tu vyzdvihuje dôležitú rolu dejín, filozofie a umenia. Z dejín sa učíme. A tieto dejiny sú ukryté v texte, ktorý nám dáva ich poznanie. Rovnako zdôrazňuje aj dôležitosť predsudkov. Predsudky považuje za predporozumenie každého poznávacieho procesu. Keď sa nimi zaoberáme a poznávame pravdu, postupne ich meníme a likvidujeme. Pomocou nich dokážeme spoznať to, čo je objektívne pravdivé a skutočné.
U Gadamera sa vyskytuje aj takzvaný „hermeneutický kruh“. Tento „kruh“ opäť súvisí s výkladom textu. Keď chceme pochopiť text, musíme pochopiť najprv jeho jednotlivé časti a potom jeho celok. Až keď sa na text a jeho časti vieme opýtať, a vieme na ne aj správne odpovedať, pochopili sme tento text.
Filozofická antropológia
Filozofická antropológia je ďalší filozofický smer filozofie 20. storočia. Jeho zakladateľom je Nemec Max Scheller. Filozofická antropológia sa zaoberá človekom. Človek je ústredným pojmom tohto filozofického smeru. Na rozdiel od hermeneutiky filozofická antropológia spolupracuje s prírodnými vedami, pričom ich využíva na zhromažďovanie poznatkov o človeku. Inak povedané, filozofická antropológia sa snaží zodpovedať otázky o bytí a zmysle človeka, popísať ho ako racionálneho, či iracionálneho tvora, pochopiť jeho voľbu a slobodu, zhromaždiť čo najviac informácií o človeku a poskytnúť obraz človeka ako celku.
Max Scheler (1874 – 1928)
Max Scheler bol nemecký filozof, sociológ a psychológ. K filozofickej antropológií sa dostal až na sklonku svojho života.
Kedže bol Max Scheler zakladateľom filozofickej antropológie, je ústredným pojmom jeho filozofie práve pojem „človek“.
Scheler rozdelil psychické sily človeka na nasledovné:
-
telesnosť, život – je to základný prejav človeka. Sem patria inštinkty človeka. Tieto sa prejavujú v jeho fyzickom svete.
-
duša, vedomie – je to uvedomenie si seba samého a schopnosť poznávať či myslieť a vytvárať poznanie rozumom.
-
duchovný život – sem zaraďujeme vedomého ducha a duchovné hodnoty človeka. (Človek, ktorý je inteligentne vyzretý na to, aby sa riadil svojim vedomím a rozumom, bez vplyvu okolia)
Človek počas svojho života mnoho koná a činí. Konaním sa začleňuje do spoločnosti a približuje tak prírode.
Pragmatizmus
Pragmatizmus je filozofickým prúdom, ktorý zaraďujeme tiež do filozofie 20. storočia. Zakladateľmi sú filozofi Charles Sanders Peirce a William James. Je to prúd, ktorý vznikol v USA. Pojem „pragmatizmus“ pochádza z gréckeho slova „pragma“ - Čo znamená „konanie“, „čin“. Tento prúd vychádza zo zákonitosti „nezaoberať sa niečím, čo neprináša zisk“. Praktická filozofia sa zaoberá tromi hlavnými pojmami a to sú: „poznanie“, „pravda“, „význam“.
Pragmatizmus považuje za dôležitý aspekt užitočnosti. To, čo je užitočné je aj prospešné. Zároveň sa tvrdí, že len to je pravdivé, čo je užitočné človeku. To znamená, že pragmatizmus odmieta všeobecné pravdy.
William James (1842 - 1910)
Celý svoj život žil „prakticky“. Bol to človek, ktorý veľmi rád cestoval a rád porušoval konvencie. Vo svojej filozofii sa zaoberal okrem iného výsledkami konania človeka. Podľa neho sa treba zaoberať len takým konaním, ktoré prináša v praxi istý zmysel. Zároveň tvrdí, že pravdu človek môže vytvoriť aj dohodou a to tak, že sa viacerí dohodnú, na pravde. Na vtedajšiu dobu bol tento postoj označený za „americký“
Aj v otázke náboženstva ostáva James úplne pragmatický, lebo tvrdí, že ak náboženstvo prináša človeku istú užitočnosť, tak potom je jednoznačne dobré.
Legendárne sú aj jeho tri prístupy k poznaniu: James tvrdí že:
-
Svet je dynamický a preto sa mení. Tomu treba prispôsobiť aj naše myslenie
-
Človek nikdy nemá vychádzať iba z názorov jednej strany, ale naopak z viacerých názorov (pluralita)
-
Všetko treba prijímať so skepsou. O všetkom treba zdravým spôsobom pochybovať a nič netreba brať ako definitívne, ukončené. (Zásada všetko sa môže zmeniť – podľa pravidla č.1)
Pragmatizmus sa postupne rozširoval na nové smery. Tak vznikol inštrumentalizmus ako druh pragmatizmu. Predstaviteľom tohto smeru bol John Dewey (1859 – 1952). Hlavným pojmom bol pojem „inštrument“. Inštrument predstavuje pri tom náš rozum a myslenie. Tento inštrument je pri tom nevyhnutný nielen na poznávanie, ale aj na poznanie a riešenie konfliktov. Myslením sa človek zdokonaľuje. Inštrument = zdokonaľovanie sa.
Zdroj obrázkov:
1, http://e-ducation.net/philosophers/scheler.jpg 2, http://faculty.washington.edu/kendo/ku_gadamer.jpg
Použitá literatúra:
-
Kolektív autorov, Zmaturuj z náuky o spoločnosti, Didaktis, Brno, 2002
-
A. Martinská Vavrová, Príprava na maturitu – náuka o spoločnosti, Príroda, Bratislava, 2009
-
I. Paulička, Všeobecný encyklopedický slovník, Ottovo nakladatelství, Praha 2005